Český spisovateľ Milan Kundera dostal od Francúzov poctu, akej sa žijúci autori zväčša nedočkajú.
Francúzsko v týchto dňoch žije tým, ako sa asi cíti autor, keď jeho súborné dielo vyjde v slávnej edícii, ktorá väčšinou patrí mŕtvym klasikom. „Nič ho hádam nemôže dojať viac, ako keď ho medzi seba prijmú tí, ktorých kedysi čítal a ktorí z neho spravili spisovateľa," napísal literárny kritik Philippe Lançon.
Hovoril konkrétne o Milanovi Kunderovi, pretože jeho dielo vydal Gallimard v edícii La Pléiade. V nej majú knižky koženú väzbu, názvy diel sú napísané farbou z dvadsaťtrikarátového zlata a pre spisovateľa je to naozaj veľká pocta, ktorej sa zvyčajne dočká až po smrti. Výnimiek bolo zopár a to, že teraz ide o Kunderu, prijali francúzske médiá so samozrejmosťou.
Čo je edícia LA PLÉIADE
Po vydaní v tejto edícii získajú autori istú nesmrteľnosť
Od roku 1931 sú súborné diela tak dobre redakčne vybavené, že sú najlepšou referenciou pre študijné účely
Pred Kunderom v La Pléiade vydali aj Dostojevského, Camusa, Borgesa či Faulknera
Autor, ktorý si zvolil ticho
Milan Kundera emigroval do Francúzska v roku 1975. No ešte teraz sa čitatelia denníka Libération pýtali, prečo opustil Československo, v akom jazyku píše a akými dielami by mali začať, keď ho chcú spoznať.
Kritik Lançon im v online rozhovore spomenul knižky Žert, Směšné lásky, Valčík na rozloučenou, Život je jinde, vysvetľoval, ako Kundera v roku 1993 po románe Nesmrtelnost pocítil vyčerpanie svojho literárneho jazyka a začal písať vo francúzštine. Keď bolo treba objasniť emigráciu a život po nej, odcitoval samotného Kunderu: „Človek, ktorý odchádza, nie je nikdy šťastný."
Pozoruhodné prirovnanie našiel kritický týždenník Le Point. Vytiahol starú literárnu a neskôr aj filmovú postavu Bartlebyho. To bol jeden pozoruhodný zamestnanec, ktorý svojmu šéfovi na každú pracovnú úlohu povedal: „Radšej by som to nerobil." Kundera sa vraj správa podobne. Mohol sa vracať do Česka a užívať si slávu a pocty, ale radšej zostal skromne doma. Párkrát ho médiá chceli vtiahnuť do konfliktov, on sa radšej zdržal a nič nevysvetľoval. Keď bol všade okolo hluk, radšej volil ticho.
Respekt bez rešpektuSpomenula sa aj jeho fóbia pred novinármi, Francúzi ju datujú od jeho vystúpenia v literárnej relácii Aposthrophe. Kundera sa bojí neautorizovaných rozhovorov, zjednodušovania a nedorozumenia, ktoré z neho plynie. A povedal tiež, že sa na seba hnevá za to, že dovolil sfilmovať Neznesiteľnú ľahkosť bytia.
Len opatrne hovorili francúzske médiá o Kunderovi v čase, keď ho český týždenník Respekt obvinil z toho, že v mladosti udal polícii emigranta, ktorého odsúdili na dlhé roky väzenia. Ani ony vtedy od neho nezískali žiadnu odpoveď. Časopis Le Point dnes píše, že to bola vec štýlu, morálky aj hrdosti a že Respekt si nesprávne zvolil svoje meno, keď sa pustil do takého ohovárania. A nakoniec tvrdí, že Kundera tým zrejme prišiel o Nobelovu cenu.
Len strohé poznámkyZ Kunderovej nedôvery voči rozhovorom a biografiám vyplynula výhrada, ktorú predsa Francúzi k vydaniu v La Pléiade majú. Súborné dielo neobsahuje jeho rané diela, ani veľa životopisných vysvetliviek. Sú v ňom len strohé poznámky kanadského spisovateľa Françoisa Ricarda, Kunderovho priateľa a špecialistu na jeho texty.
V záverečnom zhrnutí sa objavilo: „Hoci je toto vydanie diskutabilné, umožňuje nám znovu prejsť veľkolepým, vizionárskym a úžasne vynaliezavým dielom."
V ríši nepresnosti
Rok po emigrácii do Francúzska sa vraj Milanovi Kunderovi stala zvyčajná vec: „V Prahe som sa vždy cítil ako kozmopolita, tu v Paríži cítim, že som z Československa.“ Hovoril to v televíznom rozhovore so spisovateľkou Viviane Forresterovou.
Vtedy sa ešte často spomínalo, že je z východnej Európy, keď sa interpretovalo jeho dielo. A ten pojem ho hneval. Priznával mu istý politický význam, kultúrne ho však považoval za bezobsažný. „Kto si chce moje knihy vysvetľovať politicky, je môj veľký nepriateľ,“ vravel.
Tak ako Kafku, Mozarta či Beethovena, aj seba považoval za človeka zo strednej Európy. Regiónu, ktorému je vlastná irónia, sebairónia a zmysel pre komiku, ktorá zväčša maskuje väčšie drámy, ako dokáže opísať žáner tragédie.
O vlastom štýle povedal: „Literatúra je hrou a zároveň šokujúcou analýzou spoločnosti. Rád by som s chladom opísal skutočnosť, zároveň ma však láka fantazijnosť. Ako tú dilemu vyriešiť, to je asi práca pre alchymistu.“ Namiesto „láka ma“ najprv povedal „pokúša ma“. Keď sa Forresterová začudovala, usmial sa: „Žijem v kráľovstve približnosti, volím trochu nepresné slová.“
Bolo to v roku 1976 a archívny záznam z tohto rozhovoru je dnes vzácny. Strach z dezinterpretácie a zjednodušovania Kunderu neskôr presvedčil, aby už rozhovory neposkytoval.
(kk)
