al priamo srdcom. Saxofonista Radovan Tariška.
Ako ste prišli k džezu?
Starký bol klarinetista a saxofonista – ľudovkár, hrával však aj foxtroty a dixieland. Pri tom som vyrastal. Ale zásadný zlom nastal na základnej škole, keď mi učiteľ na hudobnej pustil Ellu Fitzgeraldovú. To bol kultúrny šok. Potom to pokračovalo na konzervatóriu v Žiline, očaril ma školský big band. Najväčší kamaráti sme boli so saxofonistickým kolegom Milom Suchomelom. On bol piatak, ja prvák, bol skúsenejší, tak ma zasvätil. Boli spolužiaci, čo počúvali funk a fusion, no my sme išli v džeze. Samozrejme, že mladí ľudia sú väčšinou
očarení zvukom a tie staršie nahrávky tak dobre v reproduktoroch neznejú, ale nám sa to nejako šťastne podarilo prekonať a ísť po podstate.
Keď dobrý džezový hráč hrá, jeho sólo znie logicky a plynulo. Koľko je v ňom naučeného a koľko čistej improvizácie?
To je dosť individuálne. Osobne sa snažím hrať čo najmenej klišé, pokúšam sa prísť vždy na niečo nové, či už počas cvičenia, alebo priamo na koncertoch. Inšpirácie je dosť všade naokolo, stačí mať otvorené oči a uši. A, samozrejme, byť v spoločnosti kvalitných ľudí.
Ako vnímate hudobný priestor počas hrania?
V ideálnom prípade sa cítim, akoby som sa odhmotnil, pozeral sám na seba z odstupu a teším sa. To však prichádza málokedy. Snažím sa vždy vnímať aj ostatných spoluhráčov na pódiu. Počúvam, čo hrá basa, klavír, bicie... A snažím sa svoju hru čo najlepšie a najcitlivejšie zasadiť do kontextu, aby sme zneli ako jeden živý organizmus.
S nebohým Jozefom „Dodom“ Šošokom, ktorý patril k nestorom slovenského džezu
Koľko cvičíte?
No to sa nedá povedať nejako všeobecne. Mám to rozdelené na niekoľko fáz. Rozohrávam sa dlhými tónmi, potom stupnice, intervaly, počúvam CD tých najväčších majstrov a usilujem sa pochytiť od nich čo najviac. Pri cvičení sa človek učí nové veci. Na turné sa potom snažím celé to pretaviť do praxe. Snažím sa držať nástroj v ruke každý deň, aby som s ním nestratil kontakt. Stále som nespokojný s tým, ako hrám, stále cítim potrebu zlepšovať sa v rámci remesla, koncepcie, žánrov.
Neláka vás ísť natrvalo do USA, kde džez vznikol?
Niekoľkotýždňový pobyt v New Yorku bol pre mňa zásadnou skúsenosťou. Mal som možnosť hrať s najlepšími hudobníkmi. Veľmi veľa z nich som vôbec nepoznal a hrali fantasticky, každý hral inak, mal svoju tvár. Bola to pre mňa skúška ohňom. Ale zároveň je tam obrovský pretlak, veľmi tvrdé podmienky na život. Mladí hudobníci sa musia presadiť v tvrdej konkurencii. Je to naozajstný kapitalizmus. Ale trh i dopyt sú neporovnateľne väčšie ako tu.
Napokon, v Amerike síce džez vznikol, ale Európa má do džezu tiež čo povedať. Príkladov je dosť.
Za dva základné piliere džezu považujem vážnu hudbu a africké rytmy. Ale aj niektorí európski džezoví hudobníci mali vplyv na vývoj štýlu, či už pôsobili v Európe, alebo v USA. Túto hudbu oceán nerozdeľuje.
Pravdou však ostáva, že v New Yorku sa to varí, a keď odtiaľ príde niečo nové, nevychádzame z údivu. Videl som to v newyorských kluboch, a je neuveriteľné, čo robia s rytmom, harmóniami. Kým sa k nám niečo dostane, opäť sú už o kus ďalej.
S Oskarom Rózsom
Spomínali ste plány. Máte aj nejaké iné okrem hrania a rodiny?
S pár ľuďmi z brandže skúšame na ministerstve kultúry presadiť inštitucionálnu podporu pre džez, nazvime ju pracovne džezové centrum. To je v kultúrnych krajinách úplne normálne. Naši džezoví muzikanti nás reprezentujú na rôznych koncertoch a festivaloch po celom svete, majú fantastické vedomosti, dokonale ovládajú svoje nástroje, no po ukončení štúdia sú fakticky „na ulici“. Bez vlastných priestorov, kde by mohli skúšať, koncertovať, nahrávať či vyučovať, a bez inštitúcie, ktorá by ich zastrešovala smerom von. Vo všetkých kultúrne vyspelých krajinách je džezová hudba uznávaná minimálne tak ako klasická a má takýchto inštitúcií aj viac.
A čo Slovenská džezová spoločnosť?
To je občianske združenie bez väčších právomocí a rozpočtu.
A čo keď sa ozvú alternatívni hudobníci, že – aj my chceme vlastnú budovu? Aký je v tom rozdiel?
V hráčskej úrovni. Džezový hudobník musí absorbovať obrovské množstvo vedomostí, aby mohol hrať džez. Ten však na našej domácej scéne nemá taký komerčný potenciál, aby ho uživil. Musí sa rozmieňať na drobné, učiť, brať kšefty len pre peniaze. Tu je naozaj porovnateľný svet s hráčmi vážnej hudby – lenže tí sa nemusia skladať na skúšobňu, kupovať si drahé nástroje, z vlastných telefónov vybavovať a organizovať koncerty, písať hudbu a podobne. My zďaleka toľko nechceme.
Aký máte názor na džezové školstvo?
Oproti ostatnej Európe to naše žalostne zaostáva. Nie sú vytvorené štruktúry. Naši hudobníci sú nútení chodiť študovať do rakúskeho Grazu, poľskej Varšavy či Katovíc, alebo do holandského Haagu.
V sólistickom sústredení, ktoré spravidla vrcholí veľkým nadšením v publiku
Európski hudobníci vkladajú do svojej hudby európske vplyvy, pre ktoré ich rešpektujú aj v Amerike, nech je to Jan Garbarek, Zbygniew Namyslowski či E.S.T. Trio. Vaša hudba mi však znie americky. Neplánujete obohatiť váš zvuk?
Minuloročný album Radovan Tariška Sextet bol zavŕšením jednej mojej etapy. Počas nej som považoval za povinnosť hovoriť džezovým jazykom, ísť ku koreňom. V hraní s kapelou, samozrejme, pokračujeme, ale určite budem rozmýšľať o niečom novom. Myslím, že začnem študovať slovenský folklór, to ma láka. Zatiaľ som naplno študoval džez. Nakoniec, takto si rozširujú svoje obzory aj americkí džezmani, napríklad na posledných albumoch Branforda Marsalisa jasne počuť vplyv maďarskej cigánskej hudby, Kenny Garret sa obrátil na Ďaleký východ. Džez je univerzálny jazyk a dokáže nasávať vplyvy zvonka, ale ja sa ešte cítim mladý a toto všetko
mám pred sebou. U tých, čo som spomínal, to tiež neprišlo hneď.
Boli časy, keď vás označovali za staromilca. Po tomto poslednom albume to už asi nikto nespraví, znie veľmi moderne.
Neviem, čo je moderná a nemoderná hudba, pre mňa je len kvalitná a nekvalitná. Tá nepodlieha móde. Keď si vypočujete diela Mozarta či Šostakoviča, stále máte rovnako úžasný zážitok. Džez je mladý žáner, má len niečo vyše sto rokov. Za ten čas prešiel nesmierne progresívnym vývojom, ale miesto v ňom má Armstrong, Ellington a všetci velikáni, ktorí sa pričinili o jeho napredovanie.
Oskar Rózsa sextet: Ľ. Priehradník, A. Šeban,
M. Skuta, O. Rózsa, R. Tariška, M. Buntaj
Naozaj musí džezový muzikant ovládať všetko, čo sa dovtedy v džeze urobilo, ak chce mať dobrý „jazyk“?
Nehovorím, že musí spamäti ovládať všetky sóla, harmónie všetkých skladieb a všetkých hudobníkov, ale musí preniknúť hlbšie, osvojiť si typické postupy, aby si mohol dať veci do súvislostí. Môžete si povedať: ‚Urobím
niečo úplne nové, bez toho, aby na mňa malo čokoľvek vplyv.‘ S najväčšou pravdepodobnosťou však zistíte, že sa to už na niečo podobá. Najprogresívnejší hudobníci najlepšie poznali svojich predchodcov. Najjednoduchší
spôsob, ako sa naučiť hrať džez, je učiť sa od tých najväčších.
Niektorí džezmani sa dobre cítia aj v iných žánroch, ako je hip-hop, soul či moderná r’n’b. Konzervatívci tieto smery zasa nenávidia. Ako je to s vami? ,
Nenávidia? Saxofonista Branford Marsalis hrával so Stingom a s rapermi, basista Ron Carter s rôznymi DJ. Tiež som úplne otvorený a nebránim sa vôbec ničomu. Spolupracoval som aj s Rytmusom, bol som na šnúre s Darou Rolins, nahrával som pre IMT Smile a mnohých ďalších. Páči sa mi napríklad to, čo robí Brit Soweto Kinch – džez aj rap, má tam DJ, ale tomu sa tiež treba venovať a nájsť si nejaký svoj zvuk. Napriek tomu ma mnoho kolegov stále považuje za striktného džezmana.
Možno je to tým, že stále chodíte oblečený ako džezman, obleky, kravata, elegancia.
Mám to rád, to nie je póza. Niekto sa dobre cíti v rifliach, ja v obleku.
V New Yorku, v meste, kde sa varí najprogresívnejší džez, nebol
Tariška len ako turista, zahral si tam so svetoznámymi hráčmi
Keď som hovoril o konzervatívcoch, myslel som aj na isté kruhy slovenských džezmanov, ktorí pôsobia ako talibovia – striktne rozlišujú, odkiaľ pokiaľ je džez a kedy už nie je, a ich správanie je veľmi vzdialené pokore. Môžeme sa o tom presvedčiť aj na fóre na jednej známej stránke orientovanej na džez.
To skôr vypovedá o frustrácii. Ak hudbe venujete roky driny, viete o nej viac ako ktokoľvek iný, a zároveň ste minimálne ohodnotený a vidíte, ako „pseudokolegovia“ z popovej brandže, ktorí z toho všetkého nevedia ani osminu, poberajú astronomické honoráre, potom často môže dôjsť k skratovým reak-ciám. Je to ako v tom vtipe: Aký je rozdiel medzi džezovým a popovým gitaristom? Popový hrá tri akordy pre tisíc ľudí, džezový hrá tisíc akordov pre troch ľudí. Aj keď je to nadnesené, celkom to vystihuje realitu.
Prečo je to tak?
Väčšina ľudí je, žiaľ, zvyknutá počúvať hudbu ako kulisu. Ja takú robiť nechcem. Snažím sa preniknúť do hĺbky hudby. Myslím si, že ľudia majú zatvorené uši aj preto, lebo im ich zalepili tie kopy hudobného odpadu, čo sa na nich valia.
Čo s tým? Ako naučiť ľudí počúvať džez?
Hudbu treba v prvom rade cítiť. Veď to je jej prvotné poslanie. Netreba sa jej snažiť za každú cenu rozumieť. Ešte nikdy sa nám nestalo, aby niekto odišiel z nášho koncertu. Práve naopak. Väčšinou sa za nami ľudia zastavujú a sú udivení, „či toto je ten džez“. Chytí ich energia, bezprostrednosť, momenty prekvapenia.
Stačí len prísť a zažiť. Keď potom hudobník vidí tie šťastné tváre, zažíva vzájomné odovzdávanie energie od hudobníka k poslucháčovi a späť, je to ten najúžasnejší pocit.
Radovan Tariška Sextet: O. Krajňák, R. Tariška,
T. Baroš, R. Carniaux, O. Štveráček, M. Ševčík
Mám pocit, že na Slovensku hrá každý s každým, vytvárajú sa improvizované partie a je tu núdza o projekty, je ich veľmi málo, čo hrajú v nezmenenej podobe.
Skôr je tu núdza o kvalitné kluby a festivaly. Je veľmi smutné, ak v hlavnom meste nie je jediný džezový klub. V susednej Prahe a vo Viedni ich je niekoľko. Čo sa týka projektov, je ich hneď niekoľko a veľmi kvalitných. Napríklad Nothing But Swing Trio, práve vychádza CD Štefan „Pišta“ Bartuš & Jazz Brothers, Matúš Jakabčic Big Band, David Hodek Quartet, kolega Ľubo Šrámek má svoj ArtSambel, Milo Suchomel Quartet, AMC trio, rád by som upozornil na gitarový megatalent Adreasa Varadyho a podobne. Hrám v troch big bandoch a v niekoľkých
formáciách a občas aj v niekoľkých improvizovaných, aby som sa uživil, ale so Sextetom pracujeme systematicky. Našťastie, mám dar reči a viem zdvihnúť telefón a niekam zavolať, tak hráme s mojou kapelou veľa, čo nás drží pokope. Skúšame, komunikujeme spolu, sme jeden organizmus. Dokonca aj s naším trubkárom Ryanom Carniauxom, ktorý je z New Yorku, sa stretávame pravidelne, lebo sa priženil do Kolína a americká ambasáda mu vyšla veľmi v ústrety. Džez je tímová hudba a takáto kolektívna práca je jediná cesta, ako napredovať a prísť k nejakej synergii. Rozvíja sa komunikácia, spoznávame sa. A džez je predsa o komunikácii.
Výberová diskografia
Vlastné projekty: Tariška – Krajňák – Elementy (2006), Radovan Tariška Sextet (2010). Ako člen rôznych formácií: Gabo Jonáš Quartet: Live (2002), Miki Skuta: Identity (2002), Hot House: Live (2003), Oskar Rózsa Sextet (2003), Luboš Šrámek and His Five Reasons With Guests: Correspondance (2005), Erik Rothenstein & his Rainbow Project: Prater Menuet (2005), Pavol Bodnár & InterJAZZional Band: Ecce Jazz (2007) Juraj Bartoš: Hot House / Jazz na hradě (2009), Dávid Hodek Quartet: The First (2010), Matúš Jakabčic CZ-SK Big Band (2010)
Radovan Tariška (1979)
Jeden z najvýraznejších slovenských hudobníkov. Narodil sa v Tlmačoch, študoval na konzervatóriu v Žiline, odbor klasický saxofón. Od roku 1999 spolupracoval s takmer všetkými poprednými slovenskými džezmenmi. Začínal so skupinou Nothing But Swing, bol členom be-bopovej skupiny Hot House s Jurajom Bartošom, účinkoval so skupinou Idy Kelarovej, v rôznych formáciách Matúša Jakabčica, s bubeníkom Davidom Hodekom, Pavlom Bodnárom, Sextetom Oskara Rózsu. Vedie vlastné sexteto. Patrí medzi hudobníkov, ktorí pravidelne reprezentujú náš džez v zahraničí, hral s osobnosťami ako James Morrison, Oliver Kent, Harry Sokal, Jarek Smietana, Piotr Baron, Janus Muniak, Roy Hargrove, E. J. Strickland, Marcus Strickland, Donald Edwards, Jeremy Pelt, Joan Faulkner, Kornel Fekete Kovács, Gábor Winand, Jeff Ballard či George Mraz.
