Raz priznáš, že si šťastný

Vydané 15. 4. 2011 o 0:00 Autor: Kristína Kúdelová

Aj fantázia pomáha, keď treba prejsť skúsenosťou so smrťou. Ale raz príde čas, keď treba začať znovu a triezvo žiť, hovorí režisérka Julie Bertuccelli.

Mama a dcéra nevedia, čomu prisúdiť zvláštne drobné zvuky, ktoré k nim doliehajú z dvora. Bolo to nejaké zvieratko od susedov, záclona vo vetre – alebo naozaj šepot stromu, do ktorého sa, azda, presťahovala  duša ich manžela a otca? Vo filme Julie Bertuccelli Strom je možné jedno aj druhé.

Tento nežný film o nekonečnej ľudskej sile a sile života všeobecne sa bude premietať dnes a zajtra na Medzinárodnom festivale frankofónneho filmu v Bratislave. Prišla by naň rada aj sama režisérka, keby doma nemala štvortýždňovú dcérku, ďalší dôkaz nekonečnosti.

„Keď som si vybrala knižku, podľa ktorej som Strom nakrútila, ešte som neplánovala nakrútiť taký osobný film,“ povedala Julie Bertuccelli v rozhovore pre SME. „Možno to bol len podvedomý výber. Môj manžel bol chorý, ale predsa som dúfala, že vyzdravie. Keď zomrel, považovala som to za nevyhnutnosť. Tento film mi dodal silu, a myslím si, že aj ja jemu.“

Nakrútila ho v Austrálii a obrovský starý strom je v ňom symbolom minulosti, pripútania k životu, je tajomným priateľom aj nezničiteľným monštrom. Smútiacej rodine poskytoval ilúziu o nesmrteľnosti, rozvíjal fantáziu toho, kto chcel takej mágii veriť. Kým sa sám nevzbúril.

„Je to vlastne aborigénsky príbeh, oni veria, že duša sa ukrýva do prírody. Ale inšpiratívna je samotná sila, ktorú prírode pripisujú, a úcta k jej regeneračnej schopnosti,“ hovorí Bertuccelli. „Viem, že smútok a trúchlenie nemožno obísť a že sú chvíle, keď sa cítime vinní za to, že už opäť dokážeme variť jedlo, ktoré sme varievali len s tým, koho sme stratili, že zvládame veci sami, aj bez neho, a pozerať staré fotky bez toho, aby sme sa rozplakali. Ale tak to je: raz nás život donúti priznať si, že sme zase šťastní.“

 

Julie Bertuccelli: Je krásne, ako si interpretujeme drobné výjavy zo života

O smrti a o živote je film francúzskej režisérky Julie Bertuccelli Strom. Hlavnými hrdinami sú v ňom mladá mama a jej štyri deti – a obrovský starý strom, ktorý im stojí v záhrade. Svojou tajomnou silou im pomôže prekonať najťažšie chvíle, ktoré zažívajú po smrti svojho manžela, respektíve otca. Pre režisérku to bola príležitosť zamyslieť sa nad fantáziou, mágiou, silou prírody a nevyhnutnosti žiť. Rozprávala o tom v rozhovore pre SME.

Váš film je smutný a optimistický súčasne. Všadeprítomná sila života je v ňom ohromujúca, zároveň však z neho vyplýva, že skúsenosťou so smrťou si musí prejsť každý sám. Nikomu nepomôže, že ňou práve prechádzajú aj ostatní členovia rodiny.

"To je na ľudskom žiali zvláštne a preto som sa aj rozhodla nakrútiť film v Austrálii s hlavnou hrdinkou Francúzkou, teda cudzinkou. Pri písaní scenára som si to najprv ani neuvedomovala, ale zrazu mi to bolo zrejmé: žiaľ a exil majú veľa spoločného. Pocítili to podľa mňa všetci politickí aj ekonomickí emigranti, keď mali okolo seba iba ľudí, ktorí im nerozumeli a nevedeli, z čoho pochádza ich pocit samoty, ktorý sa podobá prázdnote po smrti niekoho blízkeho. Film Strom je zároveň aj príbehom o čase, ktorý plynie a robí si svoju prácu. Po čase ste aj v exile schopní nadviazať nové vzťahy a zžiť sa s novou klímou. Zároveň však musíte svoje korene nejako v sebe udržať, nezabudnúť na svoju minulosť a na to, kým ste."

To riešia aj vaši hrdinovia, najmä mama aj jej malá dcérka Morgana: Ako začať nový život bez toho, aby mali pocit, že zrádzajú svojho manžela, respektíve otca?

"Smútok a trúchlenie nemožno obísť a sú chvíle, keď sa cítime vinní za to, že už opäť dokážeme variť jedlo, ktoré sme varievali len s tým, koho sme stratili, že zvládame veci sami, aj bez neho, a pozeráme si staré fotky bez toho, aby sme sa rozplakali. Ale tak to je: raz nás život donúti priznať si, že sme zase šťastní."

Rozhodla som sa byť šťastná, povie v jednej chvíli Morgana svojej kamarátke.

"Áno. Tú vetu som si požičala od svojej dcéry, povedala ju deň potom, čo sme pochovávali jej otca, môjho manžela. Bolo to teda dosť rýchlo a mňa to v podstate nadchlo. Deti ešte nie sú pokazené morálkou, veľkým premýšľaním alebo predstavami o tom, čo je správne. Takže to, čo povedala moja dcéra, bolo spontánne a teda úžasne pravdivé. Je veľa možností, ako sa rozhodnúť v najťažších chvíľach, veľa ciest, po ktorých sa vybrať, keď vám umrie niekto blízky."

Takže to považujete za istú príležitosť?

"Skúsenosť smrti môže váš život urobiť intenzívnejším, alebo, ako to povedať? Živším. Dá sa využiť na znovuzrodenie, vďaka nej sa môžete stať tvorivejším. O tom som rozprávala aj vo svojom prvom filme Depuis qu'Otar est parti... (Odvtedy, čo zomrel Otar...) Hlavnej hrdinke zomrie strýko, ale pred starou mamou to zatajuje. Posiela jej listy v jeho mene, aby si myslela, ze jej píše syn. Napíše ich tak veľa, a tak v nich rozvíja svoju predstavivosť, až sa z nej stane spisovateľka."

V ťažkých chvíľach sa zvykneme obracať k spiritualite, hoci dovtedy nemusela byť v našich životoch príliš prítomná. Z čoho to plynie? Je to čosi vrodené, alebo je to prejav náboženskej tradície, ktorá už predsa len trvá tisícročia?

"To je nevyhnutnosť, ktorá vzniká, keď si nevieme vysvetliť životné tajomstvá, keď život nevieme ani opísať, ani pochopiť. Chápem ľudí, ktorí veria v život po živote, v reinkarnáciu, pretože to im pomáha zniesť neznesiteľné. To, čo ponúka náboženstvo, považujem za bájky a poéziu, a pozitívny význam mu pripisujem len za to, že vyprovokovalo ľudí k nádherným umeleckým dielam. Ja v reinkarnáciu neverím - hoci nevylučujem, že raz uverím, nechodím do kostola a nie som veriacou kresťankou, verím však v silu života a že sa neustále obnovuje. V Austrálii ma inšpirovali aborigéni, ich viera, že duše sa skrývajú do prírody a napokon, inšpiruje ma sama príroda, tým, akú má schopnosť regenerovať sa."

Do filmu sa vám podarilo veľmi nenásilne vložiť fantaskné prvky, hoci rozprávate absolútne realistický príbeh. Bol to prejav vášho optimizmu, idealizmu? Alebo ste aj vy schopná uveriť mágii bájok?

"Neviem, či to bol prejav optimizmu... Rozhodne to však bola vedomá voľba, chcela som, aby bol tento príbeh na rozhraní realizmu a fantaskna. Aby sa všetko, čo sa vo filme deje, dalo vysvetliť dvojakým spôsobom. Urobili sme ohromnú prácu so zvukom, aby to bolo možné. Je to len vánok? Pohyb nejakého zvieratka, alebo ľudský hlas schovaný v strome? Spadol ten konár náhodou, alebo v tom treba hľadať znamenie? Nechcela som robiť fantastický film na spôsob Tima Burtona, hoci on také filmy robí úžasne, predsa len som bola za čosi jemnejšie. Ale zase nie až také jemné, aby som poprela krásnu ľudskú schopnosť interpretovať si drobné výjavy zo života. Príroda je fantastická, je obrazom všetkých našich myšlienok a pocitov - tak nech si divák sám vyberie."

Ako si vysvetľujete, že v Európe sa prírode nepripisuje taký význam ako napríklad vo východných krajinách?

"Možno to závisí od samotnej prírody. Niekde je taká nespútaná, že jej treba pripísať boží význam. Keď som išla prvýkrát do Austrálie, cítila som jej nesmiernu silu, nech už sa prejavovala strašným suchom, ohromujúcimi búrkami, prítomnosťou krokodílov alebo žralokov. Vtedy je človek maličký a slabý, a aj si to uvedomuje. V Európe, napríklad vo Francúzsku, nepoznáme také živly, a tak máme pocit, že nie je nebezpečná, dokonca, že sme ju ovládli. Až cunami nám musí pripomenúť, akí sme pred ňou bezmocní."

Zaznamenali ste aj pri nakrúcaní Stromu nejaké znamenia?

"Áno, dali by sa za ne považovať drobné zázraky a náhody, ktoré nám uľahčovali prácu. Inak to však bola veľmi ťažká práca, priam vojna, ktorá trvala päť rokov. Začala písaním scenára, pokračovala hľadaním peňazí, končila prácou s obrovským štábom cudzincov i malých detí, a nakoniec vytváraním špeciálnych efektov. Bola to pre mňa radosť a nakoniec aj veľká výzva, ktorej som spočiatku vôbec neplánovala čeliť. Vedela som, podľa akej knižky tento film nakrútim, ale keď som si ju kupovala, netušila som, že sa naplní aj v mojom živote. Možno len podvedome, pretože môj manžel bol vtedy chorý. Predsa som však verila, že vyzdravie. Keď zomrel, stala sa z nakrúcania tohto filmu nevyhnutnosť. Dodal mi silu a myslím, že moja vlastná skúsenosť so smrťou dodala silu aj jemu samému."

Čo môže filmu priniesť taká úprimnosť?

"Mohla by som sa pri každej scéne pýtať, ako by ju spravil Bergman, alebo Fellini. Mohla by som myslieť na to, ako dosiahnem, aby sa ľudia smiali, alebo plakali. Ale nič z toho by nemalo takú silu, ako keď som zostala verná sama sebe. Pri nakrúcaní sa vás všetci neustále na niečo vypytujú, chcú vedieť, kam postaviť kameru aj to, akú farbu trička si má vaša postava obliecť. Je to strašné. Ale najdôležitejšia otázka, na ktorú nesmiete nikdy zabudnúť, je: Naozaj si toto myslím? Takto to cítim? Čím je režisér vernejší sebe, svojmu jednotlivému životu, tým viac môže byť potom jeho film univerzálny."

Čo bolo po filme?

"Bola som úplne prázdna, vyčerpaná. Ten film som robila tak, ako keby bol môj posledný, vytiahla som zo seba všetko, čo som v sebe našla. Dodnes ešte nevládzem nadviazať novým príbehom. Nechápem režisérov, ktorí robia jeden film ročne, a už keď sú v strižni, majú ďalšie tri nápady. Ja asi potrebujem štyri roky na nový film, okrem toho, prestriedavam ich deťmi. Pred štyrmi týždňami sa mi narodila ďalšia dcérka, predpokladám, že to ma znovu naplní a dodá novú silu. Keď nakrúcate, vtedy vlastne nežijete, niečo vyrábate, ale ste mimo reality a jej každodennosti. A ja teraz už naozaj potrebujem žiť."

Kristína Kúdelová

Hlavné správy

KNIHA TÝŽDŇA

Spoplatnený obsahKrutý kontinent: Keď sa z obetí stali trýznitelia

Rôznymi spôsobmi, s rôznou intenzitou, ale prakticky celá bojujúca Európa túžila po druhej svetovej vojne revanšovať sa Nemecku, jeho kolaborantom a niekedy aj jeho obetiam.

KULTURA.SME.SK

Čo prekážalo komunistom na Pánovi prsteňov

Do Novembra 1989 mohla v Československu oficiálne vyjsť len jedna z Tolkienových kníh – Hobit.

TV.SME.SK

Riaditeľ divadla Romathan: Museli sme klamať, že na západe sa žije horšie

Pozrite si dokument o tom, čo zobral a čo priniesol November 89 Rómom.

TECH.SME.SK

Severná Kórea sa ďalej vyhráža USA: Spolupracujte, inak budú vážne následky

Severokórejská diktatúra tvrdí, že za útokom na Sony Pictures nie je.

Julie Bertuccelli súťažila s filmom Strom pred dvomi rokmi v Cannes, hlavnú úlohu hrá Charlotte Gainsbourg.

Julie Bertuccelli súťažila s filmom Strom pred dvomi rokmi v Cannes, hlavnú úlohu hrá Charlotte Gainsbourg.

Foto: IMDB

  • 4 hodiny
  • 24h
  • 3dni
  • 7dní