PAVEL VILIKOVSKÝ považuje za najzábavnejšie na písaní, že autor poslúchne, čo mu text diktuje. Pointu i názov jeho knihy Pes na ceste mu však nahrala informácia z rozhlasového dopravného servisu. Príjemne a nečakane. Presne tak, ako zapôsobila nedávno na čitateľov správa, že v tichosti a najmä pomerne rýchlo po Vlastnom životopise zla vyšiel „nový Vilikovský“.
Protagonistu svojej knihy, slovenského vydavateľského redaktora, neustále konfrontujete s rakúskym spisovateľom Thomasom Bernhardom, ktorého nazývate svojím najobľúbenejším neobľúbeným spisovateľom.
„Pokúsil som sa tým nejako stručne zhrnúť protirečivý postoj k nemu. Je naozaj pre mňa čímsi dráždivý, príjemne aj nepríjemne. Pri písaní som vychádzal z neho a potom sa ďalšie témy už k tomu prihadzovali. Išlo skôr o náhodné, než premyslené komponovanie. Pravda, Bernhard je v knihe trochu zdramatizovaný, môj postoj k nemu nie je až taký radikálny.“
On bol ostrým kritikom Rakúska a Rakúšanov, váš rozprávač zasa sarkasticky dáva zabrať svojmu národu. Neobávate sa, že vás budú považovať za slovenského Bernharda?
„Predovšetkým, netreba ma stotožňovať s rozprávačom, ten má mnohé názory, s ktorými zásadne nesúhlasím. Samozrejme, ten rozprávač si občas uvedomí, že je tiež Slovák, a možno má právo naložiť Slovákom, lebo sa s nimi do istej miery stotožňuje. Cíti, že patrí do tej komunity, a tým viac ho to mrzí. Fakty, ktoré vidí ako nepotešiteľné, znáša trpkejšie, než keby bol z iného národa.“
O autoroviPavel Vilikovský sa narodil v roku 1941 v Palúdzke
absolvoval Filozofickú fakultu UK, odbor slovenčina – angličtina
debutoval v roku 1965 knihou Citová výchova v marci
dlhé roky pracoval ako redaktor v časopisoch Slovenské pohľady a Romboid a vo vydavateľstve Tatran
v čase normalizácie vydal len knihu s detektívnou zápletkou Prvá veta spánku (1983), až v roku 1989 mu vyšli naraz tri knihy – Eskalácia citu, Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Večne je zelený
ĎALŠIE KNIHY
Slovenský Casanova (1991, spolu s Lajosom Grendelom), Peší príbeh (1992), Krutý strojvodca (1996), Okrídlená klietka (1998, spolu s Tomášom Janovicom), Posledný kôň Pompejí (2001), Vyznania naivného milovníka (2004), Čarovný papagáj a iné gýče (2005), Silberputzen. Leštenie starého striebra (2006), Vlastný životopis zla (2009), Pes na ceste (2010)
CENY
laureát Ceny Dominika Tatarku za knihu Krutý strojvodca, laureát Ceny Anasoft litera za knihu Čarovný papagáj a iné gýče, laureát Stredoeurópskej ceny (Vilenica 1999)
PREKLADY
z angličtiny Conrad, Faulkner, Woolfová, Aldridge a ďalší
Vďaka situovaniu deja a konfrontovaniu slovenskosti s „rakúskosťou“ sa vaša kniha vyznačuje stredoeurópskym duchom. Vy ste sa kedysi vyjadrili, že stredná Európa nie je ani tak geografický pojem, ako stav mysle.
„Myslím, že čosi z toho stredoeurópskeho ducha je aj dedičstvom Rakúsko-Uhorska, spoločnej minulosti, ktorú sme však my už nezažili. Možno je to na prvý pohľad dosť smiešne, že si ju takto stotožňujeme, ale práve preto, že sme ju nezažili, je otvorená našej fantázii a môžeme si o nej myslieť, čo chceme.“
Váš rozprávač reprezentuje v zahraničí našu literatúru, zúčastňuje sa besied o nej, neraz vďaka znalosti nemčiny v úlohe „len“ sprievodcu oficiálnej spisovateľskej delegácie. Jej členovia svojou trápnosťou pripomínajú hrdinu vašich dávnejších poviedok, istého literáta Kúcanského. Sú to jeho dôstojní nástupcovia?
„Kúcanský mal vtedy síce viac priestoru prejaviť sa, ale áno, sú to podobné typy. Sú to ľudia s ambíciami, ktorí si však nevedia priznať skutočnosť, že na to nemajú. No aby som nekrivdil literatúre, netýka sa to len jej, dokonca tie pocity sa vyskytujú u každého. Ide len o to, ako ich spracujeme, či sa s nimi vieme vyrovnať, alebo sa ich snažíme zakamuflovať.“
Aj keď sa netrápite žánrovým škatuľkovaním svojich diel, asi sa zhodneme, že Pes na ceste je esejistickým románom.
„Je to znak úpadku, keď publicistickým jazykom korčuľujem po prozaickom texte, ale, žiaľ, neviem sa tomu ubrániť. Je to moja telesná chyba, ktorú mám od začiatku. Keď som mal na maturite písať úvahu o obraze SNP v literatúre, triedna učiteľka mi pripomenula: Nie, že to zasa bude fejtón, ako vždy. To bola jasnozrivá predpoveď môjho ďalšieho písania, vždy to vypáli fejtonisticky.“
Hovoríte, že pri písaní nepostupujete premyslene, ale platí to aj pri esejach?
„V podstate áno. Napokon, na písaní je najuspokojujúcejšie a najzábavnejšie, že človek poslúchne, čo mu text diktuje. Samozrejme, na rozdiel od príbehu je esejistická časť plne v mojich rukách, v tom zmysle, že viem, čo ňou chcem vyjadriť. Ale aj tam sú krásne prihrávky jazyka, ktoré ma zavedú inam, ako by som si myslel.“
S jazykom priamo súvisí aj profesia vášho hrdinu. Čo si myslíte o dnes už neraz absentujúcej účasti redaktora pri vzniku knihy?
„Ako autor, nie ako rozprávač, som sa týmto spôsobom pokúsil solidarizovať s redaktormi. Oni boli prvými čitateľmi autorovho textu a ich pripomienky sa oplatilo zobrať na zreteľ. A, samozrejme, boli garantom čistoty jazyka. Toto dnes upadá, čím sa okrem iného kazí aj myslenie. Zlým jazykom sa zle myslí.“
V názvoch vašich kníh boli už kone i papagáj, teraz pribudol pes...
„Je to čistá náhoda, ale nebránim sa, keď sa mi nejaké zviera vopchá do názvu. V tomto prípade to má na svedomí autentický citát z rozhlasového dopravného servisu, že po diaľnici pobehuje zúfalý pes. Zaujalo ma, odkiaľ vedia, že je zúfalý.“
(úryvok z knihy)
Keď sa Slovák ako jednotlivec ocitne v krajine, kde platia pravidlá, ľahko sa prispôsobí a neraz v tých podmienkach aj vynikne, ale doma ako príslušník národa potrebuje pravidlá len na to, aby mal čo porušovať. Čím viac ich beztrestne poruší, tým väčšmi stúpa jeho sebavedomie a aj hodnota v očiach spoločnosti. Slováci dokážu do každého zriadenia, do každého systému vyvŕtať diery ako červík do syra, takže sa z goudy, eidamu i parmezánu nakoniec stane ementál. V tom, ako vedia vtlačiť režimu národný charakter, je až čosi geniálne – fašizmus, komunizmus či demokracia by sa v slovenskom vydaní mali správne nazývať slošizmus, slomunizmus a slomokracia. Azda práve preto, že sme si tie bývalé režimy uspôsobili na vlastnú mustru, sa dnes s nimi tak ťažko a neradi lúčime – je na nich prischnutý náš pot a pach. Smrdia tak našsky. Nefalšovanou slovenskosťou stihla napáchnuť už aj demokracia. Je to tak: nech nás kŕmia čímkoľvek, vraciame vždy zemiaky s kapustou.
Nahlodávanie poriadku v totalitných režimoch by sa mohlo považovať aj za záslužné – obrusovalo im zuby a oštiavalo potemkinovskú fasádu – z odstupu však zreteľne vidieť, že zároveň utvrdzovalo Slovákov v pokútnom obchádzaní pravidiel. Neskrýval sa za tým nijaký vyšší, vznešenejší cieľ, iba kujonstvo či osobný prospech. Dôsledky sa naplno prejavili po nastolení demokratických pomerov. Demokracia je Slovákom osožná ako bezzubému špáradlo. Zvolia si slobodne svoju vrchnosť, a ešte než stihne nastoliť prvé pravidlá, už s ňou začnú vybabrávať. Nerobia to ani veľmi pokútne, neraz sa svojou šikovnosťou aj verejne pochvália – veď máme slobodu a vybabrávanie s pravidlami patrí k základným ľudským právam, nie?
Napísali o kniheVilikovský v inom svojom románe (Posledný kôň Pompejí) pornografiu rozoberal z teoretickej stránky, tentoraz prišlo k praxi. Pozoruhodná je otvorenosť, s akou opisuje sexualitu staršieho muža, resp. jej zvyšky.
Ján Gregor, SME
Kniha opisuje to, v čom žijeme tu a teraz, naše komplexy a bezmocnosti. A pritom je to román, v ktorom je presne namieste každá jedna veta a hĺbku má každá jedna myšlienka. Cesta, ktorá evidentne odniekiaľ niekam vedie a na nej stratený, zatúlaný pes. Aj sa snaží byť hrdý na to, že je psom, ale nejde mu to. Ako ten Iks Ypsilon, ktorý sa – hoci za to nemôže – stal Slovákom, starým a možno, že aj zamilovaným Slovákom a nevie, čo s tým.
Juraj Kušnierik, .týždeň
Čo však protagonistovi ostáva po dôkladnej existenčnej skepse? Ako možný svet úľavy sa na chvíľu javí svet umenia. Je to však, ako autor ukazuje, svet, ktorý v dnešnej dobe nemá šancu pretrvávať, pretože podľahne všeobecnej kultúrnej apatii a nivelizácii.
Ivana Taranenková, Pravda
Vilikovského hlas neponúka falošné nádeje. Aj keď smúti za svetom, ktorý je pasé, vie sa veľmi schuti zasmiať na tom, ktorý nám ostal. Z totálneho - literárneho okraja a z mierneho nadhľadu pozoruje to rútenie sa po hlavných. Slovenskí sedláci, aj tí literátski, sa tam mihnú práve dosť, aby ste sa pobavili, ale nemali ich pridlho v obývačke. Je to hlas džentlmena. Neunaví vás.
Lucia Piussi, SME
Čo je Anasoft litera
Cena Anasoft litera sa udeľuje za pôvodnú slovenskú prózu vydanú v uplynulom roku. V prvom kole vybrala porota desať titulov (v abecednom poradí). I. Dobrakovová: Bellevue, D. Dušek: Holá veta o láske, J. Juráňová: Lásky nebeské, M. Kompaníková: Piata loď, P. Krištúfek: Blíženci a protinožci, L. Luk: Príbehy Považského Sokolca, P. Macsovszky: Mykať kostlivcami, Z. Mojžišová: Bon voyage, J. Rumpli: Kruhy v obilí, P. Vilikovský: Pes na ceste. Z nich vyberie víťaza, ktorý získa 10-tisíc eur.
Slávnostné vyhlásenie bude 22. septembra. Súčasne vyhlásia aj laureáta ceny čitateľov denníka SME, ktorý vzíde z hlasovania na kultura.sme.sk.Doterajšími laureátmi ceny Anasoft litera sú Pavel Vilikovský, Marek Vadas, Milan Zelinka, Alta Vášová a Stanislav Rakús.
