Blíženci a protinožci sú vraj prvou vážnou knihou PETRA KRIŠTÚFKA. Dá sa tomu ľahko veriť, veď príbeh prostitútky a narkomanky Nory, ktorá chce o sebe vydať knihu a požiada o jej napísanie spisovateľa Adriána, nie je typickou humoristickou témou. Napriek tomu autor tvrdí, že humor v knihe nechýba, aj keď má trochu inú podobu. A dodáva, že dnes je ľahšie čitateľa rozosmiať, ako ho úprimne rozplakať. Ale o to v knihe nejde.
Váš Adrián v súvislosti s narodeninami považuje za zvrhlé pripíjať si na fakt, že roky pribúdajú, keďže ony vlastne ubúdajú. Vnímate to tak aj vy?
„Predovšetkým neznášam tie nanútené pripíjania si a oficiálne sviatky, čo platí, samozrejme, aj o narodeninách. Určite ich teda nevnímam nijako fatálne, aj keď si pribúdajúce roky, prirodzene, uvedomujem. No vo svojom veku sa teraz cítim oveľa lepšie ako v dvadsiatke, keď som bol často otrávený či depresívny. Už akoby som sa naučil sám so sebou existovať.“
O AUTOROVIPeter Krištúfek sa narodil v roku 1973 v Bratislave
je autorom troch poviedkových zbierok – Nepresné miesto (2002, prémia Ivana Kraska), Voľným okom (2004) a Mimo času (2009) – novely Hviezda vystrihnutého záberu (2005) a súboru scenárov o Rote pomalého nasadenia (2006, spolu s Dadom Nagyom)
jeho prvý román Šepkár (2008) bol za Slovensko nominovaný na Cenu európskej knihy Prix du livre Européen a na cenu Anasoft litera 2008. Úryvok bol publikovaný v americkej antológii Best of European fiction 2010 a pripravuje sa jeho preklad do ruštiny. Román Blíženci a protinožci (2010) sa prekladá do bulharčiny a nemčiny
je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (2000, 2002, 2004),
poviedky a krátke texty publikuje v novinách a časopisoch na Slovensku a v Česku a v rozličných zborníkoch
nakrútil vyše dvadsať autorských televíznych dokumentárnych filmov, celovečerný televízny film Dlhá krátka noc (2003), dlhometrážny dokument o Dežovi Ursinym Momentky (2008) a psychologickú drámu Viditeľný svet (2011) s českým hercom Ivanom Trojanom v hlavnej úlohe
za svoju režijnú tvorbu získal viacero ocenení
O Blížencoch a protinožcoch ste povedali, že je to vaša prvá vážna kniha.
„Vážna... Možno preto, že v tých predošlých bolo veľa štylizácie, irónie a čierneho humoru. Ale ten je nakoniec aj v tejto knihe, no tentoraz je to humor oveľa osobnejší, humor samotnej postavy. Teda si neuťahujem z nejakých situácií, do ktorých sa tá postava dostane, ale snažím sa čo najautentickejšie komentovať veci, ktoré prežíva. V tom je ten humor a takto vnímam ,vážnosť’ knihy.“
V každom prípade v doterajších knihách, osobitne v úspešnom Šepkárovi, ste sa prejavovali ako autor, ktorý aj rád zabáva. Vraví sa, že humor sa rodí ťažšie ako vážne veci, ako je to u vás?
„Veľmi rád polemizujem s týmto názorom, lebo si myslím, že sme dospeli do štádia, keď spoločnosť vážne neberie skoro nič. Všetko vidíme cez úvodzovky a iróniu. Dnes, keď sa prejavy citov považujú za niečo až zavrhnutiahodné, je ľahšie človeka rozosmiať, ako mu úplne vážne, bez irónie niečo povedať a úprimne ho rozplakať. Hoci to nebolo zámerom tejto knihy. Ale paradoxne, Šepkár vznikal ťažšie, no to bolo preto, že som dlho hľadal formu. Je zložitejšie písaný, štylizovaný, zvláštne kolážovito vyskladaný.“
Ale koláž je aj v Blížencoch, použili ste tam dokonca až sedem textových línií.
„Koláž mám veľmi rád, no v tomto románe išlo o jej iný spôsob. Kniha možno pôsobí zložito, keď ju má človek pred sebou a číta, ale v rámci písania to pre mňa nebolo až také komplikované. Dokonca som sa pri tom bavil viac ako pri Šepkárovi. V Blížencoch sa asi najviac prejavilo moje filmárske povolanie, texty som rozstrihával a kombinoval tak, že jeden dopovedá druhý, až sa vyskladajú do celku, do jedného príbehu. Zúročil som svoju prax zo strižne.“
Dá sa takýto román písať kontinuálne, alebo niektoré línie boli kostrou, okolo ktorej ste skladali mozaiku?
„Často mi výslednú formu napovie až samotné písanie, málokedy to viem dopredu. Bavilo ma rozvíjať v prvom rade denníkové zápisky Adriána v kombinácii s výpoveďami Nory. To som robil paralelne, a potom mi napadlo, že do toho by som mal vložiť nejaké texty, ktoré sú úplne iné, štylizované. Veľmi ma fascinovala rozdielnosť štýlov jednotlivých textov.“
Dominujú hovorová reč Nory a Adriánov denník.
„Kedysi som pracoval ako moderátor v rádiu a v rámci toho som robil aj rozhovory s ľuďmi z okraja spoločnosti. Odkladal som si ich bez nejakého konkrétneho zámeru, a až keď som rozmýšľal nad knihou, našiel som tie pásky a začal som byť posadnutý hovorovou rečou. Povyberal som z nich určité epizódy, ktoré som potom prepísal. Nie je to však reč z tých pások, hoci vyzerá autenticky. Ale je nimi veľmi inšpirovaná.“
Aj denníkové zápisky mali svoju predlohu?
„Píšem si denník, je to výborná vec na vyrovnanie sa samého so sebou. Niektoré Adriánove úvahovité pasáže sú z neho vybraté, odzrkadľujú mnohé moje názory, ale samotný príbeh nie je môj.“
Súčasťou knihy sú aj spomínané štylizované texty – poviedka a fragmenty z Adriánovho nedokončeného románu. Toľko nápadov by niektorí využili na napísanie ďalšej knihy, nemáte pocit, že mrháte témami?
„V knihe tie texty majú svoju funkčnosť, takže si nemyslím, že by som témami mrhal. Nerozmýšľam nad tým, čo ešte všetko treba urobiť, čo odložiť, na druhej strane však určite nemôžem povedať, že sa mi píše nejako mimoriadne ľahko.“
V pomerne krátkom čase ste vydali dva romány. Vrátite sa ešte k poviedkam, ktorými ste začínali?
„Už si ich chystám na ďalšiu zbierku. Poviedka mi veľmi vyhovuje, je to skvelý, vzrušujúci žáner, ktorý umožňuje vyjadriť sa zhustene a úderne na malej ploche. Rozhodne to nie je u mňa nejaká postupnosť od poviedky k románu, ale paralelná vec. Poviedky a román považujem za absolútne rovnocenné. O tom, ktorý žáner dostane prednosť, rozhoduje téma.“
Volala sa N a ešte nejako
(úryvok)
Adriánov denník
16. apríl 1998
Takže človek predsa len ešte sem-tam zažije nejaké prekvapenie! Popoludní niekto zvonil pri dverách. Šiel som otvoriť a stála tam žena – mladá žena, okolo dvadsať, dvadsaťdva. Ani to neviem odhadnúť. Po tom, čo mi porozprávala, by som tvrdil, že je skôr staršia. Celkom pekná, i keď nejako zvlášť ma nezaujala. Myslel som, že sa pomýlila, no spýtala sa, či som to ja. Povedala, že sa volá N a ešte nejako. A hneď vybalila, ešte si ani poriadne nesadla, že mi chce nadiktovať svoj príbeh, aby som ho spísal, pretože plánuje vydať knihu. Chcel som vedieť, kto jej vravel, že niečo také robím. Vraj ma skrátka niekto odporučil, niekto ju na mňa upozornil. Teda fakt neviem, kto to mohol byť?! Ľudia ako IM alebo ET takéto niečo držia v tajnosti, tak potom...? Fakt záhada! A že keď jej ten dotyčný povedal moje meno, spomenula si, že kedysi objavila vo výklade kníhkupectva jednu moju knihu, Prah bolesti. A že sa jej páčil názov a kúpila si ju.
Stále som sa pýtal, o čo presne ide, a ona sa len krútila, aj kávu som jej spravil, bavili sme sa o hlúpostiach (medzitým prišiel zo školy M) a už som sa jej pomaly chcel zbaviť. A potom vypálila, že od šestnástich rokov sa živila ako (ehm) prostitútka, vo viacerých veľkých mestách, a spýtala sa, či je to na nej vidieť. Bol som z toho zmätený. Pokrútil som hlavou – na také niečo by som ju teda netipoval. Aj bola mladá, aj vyzerala tak – nepoužito –, uf, to je výraz! Robila to niekoľko rokov a potom to išlo dolu vodou, lebo sa stala závislou od heroínu a zopárkrát to vyzeralo, že má smrť na jazyku (takto to povedala, preto to takto píšem, ľudia používajú strašne veľa fráz...). Teraz sa zo závislosti dostala a chcela by o všetkom, čo ju postretlo, napísať knihu, ibaže nič podobné nikdy predtým neskúšala, takže ani nevie ako na to. Rovno sa spýtala na podmienky.
Napísali o kniheAutor viac ako kedykoľvek predtým koketuje s prvkami populárnej literatúry. Vzťahy medzi postavami a dejové situácie odkazujú k archetypálnym modelom. Obe postavy – Adrián a Nora – čitateľa uchvacujú akousi mýtickou silou. Adrián svojou zneuznanosťou, či skôr znechutenosťou, Nora rolou dievčaťa z detského domova, ktorú životné okolnosti priviedli na ulicu a k drogám. Zároveň sa do príbehu premietajú viaceré dobové reálie, aktuálne spoločenské problémy a premeny životného štýlu (Adriánovo opakované zúfanie a nostalgia za čistým, prírodným, mestskou civilizáciou neskazeným svetom detstva.), ktoré sa prelínajú s nadčasovými témami. Čitateľskú príťažlivosť zvyšuje aj neustála blízkosť smrti.
Miriam Suchánková, Romboid
Už keď knihu chytíte do rúk, musíte zabudnúť na konvenciu. Peter Krištúfek opäť prišiel s experimentom, ktorý má na Slovensku premiéru. Nemusí byť každému po chuti, ale svojich priaznivcov si určite nájde. V žiadnom prípade si nesadajte s knihou do kresla, ak čakáte veľké dejové ohúrenie. Veď už prebal knihy hovorí, že Blíženci a protinožci je román o vzťahoch a sexualite, o stretávaní a prelínaní mužských a ženských svetov, ale aj o spomínaní a vášni, o autentickosti a sebapredávaní. Pôjde teda o mainstream. Komu už Krištúfkova tvorba nie je veľkou neznámou, vie, že by sa neuspokojil iba s prvoplánovým nájazdom na tuctového čitateľa.
Marek Mittaš, iLiteratura.cz
