RECENZIA / KNIHA Erik Ondrejička: Oči a rýmy
Knihy a ľudia musia spolu ladiť. Pri Ondrejičkovej poézii, ktorú rád sám nahlas aj prednáša, je dôležité, že verše v jeho podaní znejú skutočne autorsky a že tu nezaznievajú len vážne tóny. V rovnakej miere sa dostáva k slovu jemný intelekt, a miestami aj humor. Je jedno, či ide o ľahkú sebairóniu, ktorá nie je trápna, alebo sarkazmus, ktorý nepôsobí výsmešne alebo zlomyseľne.
Možnosť vypočuť si náročnejšie verše v autorovom charakteristickom prednese ponúka aj CD priložené ku knihe Oči a rýmy s podtitulom Nočné piesne kamenného mesta (vydavateľstvo Prokat).
Básne sprevádza hudba Miloša Železňáka. Nie je to len schodnejšia cesta do básne. Ide o voľné pokračovanie autorskej spolupráce z predchádzajúceho albumu Päť dokonalostí.
Ozdobou knižného titulu sú ilustrácie Petra Uchnára a Juraja Viteka, na ktoré si treba vziať lupu. Nie preto, že by nedostali primeraný priestor, ale pre ich filigránske vypracovanie.
Aj keď sú prídavné hudobno-grafické obsahy impozantné a premyslene zladené s textami, prím hrajú predsa len básne, hoci sa na nič nehrajú. Pocit ľahkosti a bezprostrednosti čitateľ nadobudne zrejme preto, lebo prvú časť predstavujú Ondrejičkove juvenílie. Polnočná tematika je určujúca, stigmatická. Ondrejička nielen z mladíckej nerozvážnosti prijal za svoju čierno-bielu optiku nočnej Bratislavy. Rým a melanchólia uňho dlhodobo utvárali určujúci tón a životný pocit.
V druhej časti, nazvanej Chryzam témy, sa prenášame viac do súčasnosti. Akoby básnikovi šlo zrazu o čosi celkom iné ako o návrat na známu adresu nočného mesta plného rýmov. Ak sa aj nezmenil štýl jeho nočných výletov, zmenilo sa takmer všetko, čo je v slovách a za nimi.
Báseň Dvanásty takt patrí vôbec k tomu najlepšiemu, čo po slovensky niekto v noci cestou domou napísal. Znie to, „ako keď sa báseň spustí zhora nadol“ alebo vôbec akýmkoľvek smerom, ktorým veci v poézii plynú prirodzene, neumelo. Niektoré slová sa tu povedia viac ráz, niektoré len raz.
Podstatné je, že sú to slová citlivého človeka, pozorovateľa, a chvalabohu aj básnika, že sú priliehavé a naliehavé. V dnešných časoch to vôbec nie je také bežné a samozrejmé. Poézia zostala jednou z mála oblastí, kde sa neuplatňujú paprincípy merateľnosti a hospodárnosti. Možno aj s veršami, pocitmi a citmi budeme raz hospodáriť, a možno nejaký šialenec už hľadá spôsob, ako ich merať.
Dnes už spracúvame jemný des z príchodu takých čias a aj vďaka Ondrejičkovi naisto vieme, že všetko merateľné strácame z dohľadu s každým novým súmrakom.
