Rodina, priatelia, práca, vzťahy medzi mužmi, ženami a deťmi, ich príčiny a dôsledky - to sú témy, ktoré riešime každodenne, intuitívne, nevyhnutne, viac či menej rozumne. S citom ich zhmotňuje vo svojej knihe Bon voyage spisovateľka a publicistka ZUZANA MOJŽIŠOVÁ. Vychádza to tak, že Boh je niekedy náš najväčší nepriateľ.
Vaša knižná prvotina vyšla pred štrnástimi rokmi. Prečo taká dlhá pauza?
„Hlavný dôvod je celkom prostý - medzitým som odchovala tri deti. Ale medzičasom som písala poviedky, niektoré vyšli časopisecky a niektoré sú čiastočne využité aj v novej knižke.“
Nefrustrovali vás obmedzené možnosti písania?
„Necítim sa natoľko spisovateľom, aby som akékoľvek iné činnosti tohto sveta považovala za vyrušovanie tej spisovateľskej. Deti vždy boli aj sú pre mňa naplňujúce, ešte stále nie sú dospelé, ešte stále ma potrebujú.“
Takže žiadny pretlak vo vás nevznikal?
„Ale áno, ten vznikal, a nielen čo sa týka písania, ale napríklad aj maľovania, kreslenia, sochárčenia. Drobným písaním alebo zapisovaním nápadov som si to kompenzovala. Navyše si píšem denník, aj z neho čerpám.“
Hrdinkou novej útlej knihy je žena s troma deťmi, ktorá polemizuje s otázkami, čo je Boh a čo je láska. Vy ich máte zodpovedané?
„Tajne sa nádejám, že ich má zodpovedané hrdinka knihy a dúfam, že je to z knižky jasné. Či to mám vyriešené ja? Keďže tá postava je nositeľkou mojich názorov, myšlienok a prežívaní, tak tiež. Tak trochu... S vedomím, že najpríjemnejšie veci nás niekedy dokážu zničiť.“
Cítite potrebu odpojiť sa od svojej reality a nechať sa unášať príbehom?
„Nikdy som sa nedostala do fázy, že by som nepotrebovala so svojimi postavami súznieť. Vždy ide o príbehy z reality, ktorú dôverne poznám, možno niekde ironizujúce, posunuté do absurdna, ale s veľmi jasným prepojením na to, čo žijem. To však neznamená, že vždy sú to len moje odrazy.“
Hrdinka príbehu, ktorá rieši svoj vzťah k manželovi, k rodine a deťom, pôsobí nevinne. Chceli ste postavu bez chýb?
„Mala som snahu vytvoriť pozitívnu postavu. Nemyslím si, že by to mala byť postava bez chýb. Ale mala by byť dostredivá k tomu drobnému posolstvu, ktoré chcem príbehom vypovedať. Vyberá si prirodzene egocentrickým spôsobom veci, ktoré túto myšlienku nenarušujú, ktoré hovoria v jej prospech. Dúfam, že napriek tomu nepôsobí ako papierová postava.“
Evokuje však obligátnu otázku - či to majú v živote ženy ťažšie.
„Každé generalizovanie nejakého problému smrdí. Asi je mnoho mužov, ktorí to majú ťažšie ako mnoho žien. Čo sa týka postavenia žien, závisí od toho, v akých zemepisných súradniciach a v akých súvislostiach sa pohybujeme. Na našom kúsku sveta sa to zlepšuje, ale mám pocit, že štartovacia čiara dospievajúcich po maturite je pre dievčatá zložitejšia. Svet je ešte veľmi škrupulózny a zanesený všelijakými sociálnymi stereotypmi. Ale vo všeobecnosti sa podľa mňa veci posunuli natoľko, že ak má baba trochu šťastia a slušnú hlavu, tak má šancu vydobyť si toleranciu od okolia. Potrebuje však naozaj trochu šťastia. Možno aj o kúsok viac než len trochu.“
V knižke riešite aj otázku adopcie detí, s ktorou máte osobnú skúsenosť. Prečo to v našich končinách nie je prirodzená záležitosť?
„Je to spôsobené tým, ako sa u nás stará o opustené deti. Sú krajiny, kde nie sú ustanovizne typu detský domov, čiže opustené dieťa sa dostane rovno do náhradnej rodiny. V niektorých krajinách je prirodzené, že iné rodiny sa postarajú o cudzie, opustené dieťa. Keďže u nás inštitúcie typu detských domovov existujú, ľudia pociťujú problém opustených detí oveľa menej nástojčivo. História tohto vnímania siaha do doby starých cirkevných sirotincov, vtedy bol svet usporiadaný inak. A potom to komunizmus riešil po svojom...“
Cítite aspoň za posledné roky zmenu?
„Veci sa za posledných dvadsať rokov určite pohli, scitlivenie ľudí pre túto tému nastalo dosť výrazne. Ale nemyslím tým na hračky, ktoré sa dávajú do detských domovov, ani na benefičné koncerty za drahé peniaze. To sú veci skôr škodlivé, je to len o zviditeľňovaní sa firiem a takzvaných tých celebrít, nie o deťoch. Okrem toho, u nás adopcia výrazne funguje ako vyriešenie neplodnosti a bezdetnosti páru.“
Vaša postava má aj túto otázku vyriešenú, je to vyrovnaná, zrelá žena, ktorá akoby brala a žila svoj život zázračne zľahka. Ako ste to pri písaní dosahovali?
„Ľahko sa nepíše ľahko. Bolo veľmi veľa odpadu, ešte pri poslednom čítaní odpadla asi tretina textu. Korektúry robili Jana Juráňová s Janou Cvikovou a som rada, lebo to prispelo práve k tej spomínanej ľahkosti.“
Čo muselo z textu von?
„Z literárneho hľadiska tam bolo oveľa viac pasáží, ktoré priamo s dejom nesúviseli, len ho nepriamo dokresľovali. Nedostali sa tam všelijaké poznámky, drobné postrehy. Chcela som hlavne, aby tá knižka pôsobila čo najmenej ako literatúra a čo najviac ako život.“
Vyučujete na VŠMU na katedre umeleckej kritiky. Ako hodnotíte jej úroveň u nás?
Keďže som súčasťou toho diania, ťažko sa mi to hodnotí. Povedala by som, že film, literatúra a hudba sú na tom trošku lepšie ako divadlo a výtvarné umenie. Čo sa týka rozumenia toho, o čom sa píše, je určite rozdiel medzi kritikom a recenzentom, lebo ten druhý je oveľa viac novinár a ten prvý teoretik svojho druhu umenia. Mne sa však zdá, že v oboch prípadoch cítiť akúsi dvojpólovosť - na jednej strane sú vedomosti, vedomie súvislostí, slovný aparát a na druhej strane názor - teda že mám konkrétny cit a taký ho mám len ja. To všetko treba skĺbiť a niekedy z toho vznikne hatmatilka, buď je to príliš vedátorské, alebo tam príliš cítiť iba subjektívny pohľad. Bežný čitateľ sa nevie potom rozhodnúť, za čím ísť.“
Môžu si dovoliť kritik alebo recenzent nejaké dielo úplne odsúdiť?
„Viem si predstaviť mnoho vecí, pre ktoré sa dá dielo zošľahať pod čiernu zem a nezaslúži si svojho čitateľa, poslucháča či diváka - keď má neuveriteľne pompéznu reklamu, pomaly ho máte na toaletnom papieri, a pritom je priemerné, alebo keď je amorálne či technicky nedobre urobené. Nerada píšem o tom, čo sa mi nepáči. Robím to jedine v prípade, ak je to slávny, uznávaný autor a už samo jeho meno by nalákalo ľudí. Oveľa radšej píšem o veciach, ktoré sa mi páčia a na ktoré môžem pozvať svojho čitateľa.“
Napísali o knihe
Obe línie Mojžišovej rozprávania (realistickú aj snovo–vizionársku) charakterizuje snaha o ozvláštnenie a básnický posun v prozaickom vyjadrovaní, či už na rovine jazykovej, štylistickej, alebo imaginatívnej. Príznačná je napríklad vložená poviedka o Vincentovi, literárna alúzia na život Vincenta van Gogha či rozhovor medzi žijúcim a nežijúcim klasikom, ktorých námety svedčia o artistnosti textu. Pre Mojžišovej literárne spracovanie je typické vrstvenie, motivické prelínanie, v ktorom sa strieda klasická, príbehová epika s prvkami absurdnej drámy, nonsensu. Autorkin jazyk je poetický, metaforika invenčná, zaujímavé prirovnania svedčia o dobrých pozorovateľských schopnostiach.
Miriam Suchánková,
Romboid
Autorke stačilo necelých sto strán na emotívnu výpoveď o ľudskej krehkosti, veľkej láske a ešte väčšej bolesti a osamelosti. Osud matky s tromi dospievajúcimi deťmi, ktorú opustí manžel kvôli mladej kráske, by autorky populárnej literatúry napísali na 300 strán, predali by sa ho desaťtisíce výtlačkov a slzy čitateliek by sa rinuli potokom. Na hrdinkin osud by však zabudli po prečítaní iného príbehu. Mojžišová nám však ponúkla text, ktorý sa zľahka votrie pod kožu, vyvolá smiech s trpkastou príchuťou, povláči nás po meandroch života a ženskej duše a prinúti nás zamyslieť sa nad skutočnými hodnotami.
Margita Bíziková,
Knižná revue
Ubližovať druhým sa nemá
(úryvok)
Po dlhom veľkom suchu sa konečne spustil dážď. Stromy na záhrade sa prehýbali podprudkým lejakom.
„Pozli, sa kývajú, sa tešia, že sa polievajú,“ vravela Dcéra.
Robili si barbekjú na Paj〜štúne, pozerali do rokliny, či tam neuvidia toho zbojníka, čo podľa legendy, keď ho lapali, chcel preskočiť hrad, zrútil sa dole, ale keď ho hľadali, nenašli ho, ani mŕtveho, ani živého.
Boli sa pozrieť na krížovú cestu v Marianke.
„Prosím, pomôž mi každý deň s polievaním toho kaktusu, čo mám od narodenín,“ modlí sa Prvorodený.
„Nemusíš každý deň. Však by zhnil.“
„Ježiško?“
„Kaktus.“
Šli motoráčikom, plavili sa v katamaráne, Dcéra baletnica v sukničke, Hetrik robil:
„Tŕŕŕŕŕ...“
Úrazy. Večné pochôdzky na chirurgickú pohotovosť. Hetrik drbol na hlavu, Hetrik si rozrazil čelo, Hetrikovi opuchlo koleno. Zdravotnícky personál sa jej pýtal:
„Pani, už zase?“
Kúpali sa v jazerách a užívali si slnko.
„Také mi je teplo, až mám z toho teplomriavky.“
Krik, plač, smiech. Jedno cez druhé. Prekonanie strachu zo šmykľavky. Prázdniny.
Nenávidená škôlka. Niekto sa prežiera, niekomu sa jesť nechce. Stále dokola. Ráno strieda ráno... Dovolenka pri mori, v tom fofri s troma deťmi si Johana ani nespomenula na bratovo dávne stretnutie s vlnou.
Dcéra tresla Hetrika konzervou. Slzy, škrípanie zubov, ošetrovanie. Po čase materské blablabla.
„Ubližovať druhým sa nemá.“
„Plečo?“
„Aj preto, aby ti to Hetrik nevrátil, keď bude veľký.“
Odnaučiť sa cmúľať si prst. Naučiť sa viazať si šnúrky. Odnaučiť sa od plienok. Naučiť sa na šerbeľ. Odnaučiť sa od šerbľa. Naučiť sa na hajzel. Uf.
