Maliarka Jana Farmanová maľovala dva týždne na stanici v Banskej Štiavnici. Vznikla séria Vlakové, v ktorej ide o to dôležité, snáď najdôležitejšie – medziľudské vzťahy.
„Bola to pre mňa výzva, som zvyknutá maľovať sama, vo svojom prostredí ateliéru,“ hovorí Jana Farmanová o tom, ako reagovala na pozvanie Zuzany Bodnárovej zo združenia Štokovec, ktoré pôsobí v priestoroch železničnej stanice v Banskej Štiavnici. „V istom zmysle som to vnímala ako prácu pre verejnosť, pre celkom konkrétnych ľudí, ktorí si tam každý deň kupujú lístky na vlak,“ dodáva maliarka.
V priestore stanice maľovala dva týždne. Vzniklo desať akrylov, ktoré tam boli následne vystavené na tri mesiace. Séria Vlakových sa presunula aj na Stanicu do Žiliny a teraz máte jej časť možnosť vidieť v showroome Maxa Klingera v Bratislave.
Stále o tom istom?
„Myslím, že nikdy neodchádzam od svojich tém úplne, stále sa k nim akosi vraciam, len s inými symbolmi,“ hovorí autorka. Keď divák vidí obrazy, ktoré vznikli na stanici a pridá k nim aj ten názov, Vlakové, má pred sebou akoby scény vystrihnuté zo starých čiernobielych filmov. Aj v tých bolo azda oveľa viac ako v súčasných badať to podstatné– ľudské gestá, jemnú mimiku tváre, silné zovretia, objatia.
Môžu to byť lúčenia aj zvítania, ale nielen na stanici. „Chcem vyzdvihnúť vzťahy, nielen ľúbostné, a to, že iba my sme tí, ktorí ich tvoria už aj svojím myslením. Zdá sa mi to veľmi podstatné v živote, najdôležitejšie.“
Tu a teraz nie je len fráza
Jedným zo symbolov, ktorý v maľbách Farmanovej pretrváva už niekoľko rokov je držanie rúk. „Áno, som symbolista,“ priznáva maliarka. V tých rukách a objatiach je prítomnosť, vyjadrenie toho, že „tu a teraz“ pre ňu nie je len fráza. „Prítomnosť je v mojom prežívaní natoľko intenzívna, silná, že ju nedokážem kombinovať s nejakými inými rovinami, viac sa sústredím na pokoj, ktorý z nej vychádza,“ vraví.
Ľudským dotykom však dala Farmanová aj inú formu, respektíve, samy si ju vypýtali. „Neviem už, kedy to presne prišlo, ale zrazu sa v tom objatí zjavili tepny, ktoré sú ako naše ruky, smerujú od srdca, vlieva sa do nich krv a následne niekoho objímu,“ hovorí o sérii menších akvarelov, ktorým špecifický priestor showroomu dáva ešte viac „do tela.“
Je v tom akási surovosť, priamosť, vzťah, útržky nemých rozhovorov, objatia vyrezané z tela, presným chirurgickým zákrokom. „Je v tom prepojenosť fyzického a mentálneho stavu – tak ako pri tvorbe, nedá sa oddeliť srdce od mysle.“
V maľbách Jany Farmanovej to vidno, cítiť koncentráciu, presnosť a istý nadhľad. Je veľmi osobná, priama, tak zvláštne starosvetsky poetická, a pritom hovorí s ľahkosťou zrozumiteľnými prostriedkami, ktorým každý rozumie.
