LUKÁŠ LUK sa svojou knihou zaslúžil o to, že Považský Sokolec sa objaví vo fínskom almanachu všetkých miest so silným geniom loci. A to aj napriek tomu, že neexistuje, Lukáš Luk si ho vymyslel, podobne ako svoje literárne meno.
Určite ste už na túto otázku neraz odpovedali, ale ťažko ju nepoložiť: Prečo pseudonym?
„Keď som pred dvadsiatimi rokmi posielal svoj prvý text do literárneho časopisu, podpísal som sa ako Lukáš Luk. Potom prišli ďalšie časopisy, internetové magazíny a mne bolo ľúto rozlúčiť sa s týmto menom. Otvorene však priznávam, že používanie pseudonymu v mojom prípade nie je len nostalgia za bezstarostnými časmi, ale hlavne možnosť uvoľnene písať. S priznanou identitou by asi boli moje texty príliš učesané.“
Webová stránka Lukáša Luka svedčí o pomerne rozsiahlych literárnych aktivitách. Máte na ne čas popri svojom povolaní, alebo tým povolaním je práve to písanie?
„Bohužiaľ, na písanie mám čoraz menej času. Moje povolanie je na míle vzdialené od literatúry a čas na písanie si musím doslova ukradnúť.“
So zreteľom na vašu hojnú literárnu produkciu v časopisoch či na internete sa môže zdať, že váš knižný debut mohol prísť aj trochu skôr. Či nie?
„Čo už? Som jablko neskorej zimnej sorty. Ale také vraj dlho vydrží.“
Keď sa vydavateľ Peter Chalupa ukázal s vaším debutom v ruke, javil ťažko skrývané známky nadšenia. To vydavatelia robia, máloktorí sa tvária pri prezentácii knihy otrávene a snažia sa odradiť prípadných čitateľov. Ale tentoraz bolo jeho nadšenie až dojemne úprimné. Ako došlo k vašej spolupráci?
„V deň, keď som poslal rukopis Príbehov Považského Sokolca do vydavateľstva Petrus, musela byť neobvykle priaznivá konštelácia vesmírnych telies. Neskôr, keď som sa s Petrom Chalupom spoznal osobne, zistil som, že je to človek s veľkým rozhľadom, ale hlavne s úprimným nadšením pre svoju prácu. Som rád, že som sa dal presvedčiť napríklad aj jeho predstavou o vzhľade a grafickej úprave knižky, ktorá je klasicky krásna. Keď mi oznámil, že ilustrácie budú od Rudolfa Krivoša, nemohol som tomu uveriť.“
Vašu knižku, v ktorej je veľa humoru, ale aj irónie, ste lokalizovali do fiktívnej dediny na Považíe. Je to pre tento región pocta či pomsta?
„V žiadnom prípade nejde o pomstu! Verím, že pozorný čitateľ postrehne moju fascináciu krajinou v povodí Váhu. Mám rád to rytmické striedanie kopcov, občas s hradom na návrší, k tomu rieku kľukatiacu sa z hôr na severe kamsi do roviny na juhu. Tiež historické súvislosti a naturel ľudí. Niekedy sa mi dokonca zdá, že energiu prúdiacu údolím Váhu počujem ako hudbu. Minimálne ako jeden špecifický tón. Znie ako fis, prípadne gis vylúdené na dvojmetrovom digeridoo.“
Ste na Slovensku nezištným propagátorom známeho fiktívneho fínskeho vydavateľstva Jukka-Pekka, ktoré každoročne vydáva aktualizovaný almanach príbehov všetkých, aj novoobjavených miest so silným geniom loci. Myslíte, že by vás po tejto knihe oslovilo?
„Timo Närhi, majiteľ vydavateľstva Jukka-Pekka, ma už kontaktoval a v budúcoročnom vydaní ich almanachu sa Považský Sokolec ocitne v špeciálnej prílohe Continuum. Veľký podiel na tom má Alexandra Salmela, ktorá mi pomohla pri komunikácii s fínskou stranou, za čo sa jej chcem aj touto cestou poďakovať.“
Ako jediný z desiatky finalistov Anasoft litery sa vďaka dôslednej pseudonymnej hre nezúčastňujete besied, čítačiek a prezentácií svojej knihy. Nie je vám to ľúto? Ste odsúdený na večnú skrývačku, alebo niekedy vystúpite z „pseudonymity“?
„Chápem, že pseudonymita znamená pri prezentácii knihy určitý problém a určite sa o veľa vecí ochudobňujem, ale tento stav utajenia mi vyhovuje a prináša mi ťažko definovateľný pocit rozkoše. Nechcem, aby to vyznelo detinsky, alibisticky, či nebodaj zbabelo, ale tento pocit zatiaľ kladiem na najvyššie miesto. Mimochodom, sprievodných akcií Anasoft litery sa zúčastňujem ako divák a užívam si to.“
Napísali o knihe
Kniha je jednou z najzaujímavejších udalostí minulej literárnej sezóny. Lukáš Luk sa totiž na relatívne malom priestore dokázal vyrovnať so slovenským prezliekaním kabátov, s komunizmom, so súčasným turbokapitalizmom aj s drobným fanatizmom do rôznych bio-očisto-metód, ktoré nájdete v každom druhom magazíne opisujúcom rytmus moderného života. Občas na čitateľa žmurkne, niekedy prispôsobí jazyk a sem-tam primieša autentické detaily. Výsledkom je kompaktná kniha, ktorú napriek tomu môžete otvoriť kdekoľvek, a aj tak získate dobrý pocit, v ktorom sa mieša pobavenie i literárna výpoveď.
Tomáš Prokopčák, SME
Lukáš Luk s jemnou iróniou a svojráznym humorom karikuje celú škálu nelichotivých ľudských vlastností a chýb takých typických pre dedinu či malomesto (klebetnosť, závisť, predsudky, malomeštiacke zmýšľanie, zveličovanie,...): „Straty na životoch a škody na majetku boli podľa dôveryhodných sokolských zdrojov v prvý deň po udalosti hrôzostrašné. (...) V krátkom čase sa množstvo nebožtíkov postupne znižovalo a utrpené škody klesali, až sa situácia ustálila niekde blízko skutočnosti.“ Príbehy Považského Sokolca vás nielen zabavia, ale i podnietia zamyslieť sa nad existenciou ďalšieho genius loci. Čo ak na ňom práve v tejto chvíli stojíte...
Martina Grmanová, Knižná revue
Zapojte korunu obľúbeného stromu do milostného života
(úryvok)
Stano Lipár prehltol naprázdno, zahnal dobiedzajúceho komára a ešte raz si prečítal posledné odporúčanie. „Zapojte korunu obľúbeného stromu do vášho milostného života – určite nájdete pohodlné konáre vhodné na tento účel...“
Z horúčkovitého čítania ho vyrušila Magdaléna, ktorá za ním prišla k orechu s podnosom, na ktorom rozvoniaval čerstvo ukuchtený paprikáš. Stano na ňu z konárov niečo zakričal. Ona položila podnos do trávy a vyštverala sa po rebríku za ním na strom.
Juraj Čapo polosediac-pololežiac na tráve hradného vrchu si priclonil oči dlaňou a zadíval sa do jednej zo záhrad, kde sa v korune košatého orecha dvojica ľudí pokúšala o telesné splynutie. „Fuj, obcujú spolu na strome ako opice,“ pohoršene si odpľul a prevalil sa na druhý bok.
Udalosti, ktoré nasledovali, vám určite s chuťou opíše každý priemerne zhovorčivý obyvateľ Považského Sokolca.
Stano a Magdaléna to na strome ešte nerobili, ale je zrejmé, že neobvyklá poloha mala na dlhoročných manželov nesmierne stimulujúci účinok.
Magdaléniným mohutným telom, zakliesneným v rázsoche konára už piaty raz prebehla vlna kŕčovitého chvenia, okolitý svet sa jej opäť zrútil a v hlave jej znovu zahučalo ako v železničnom tuneli pri prejazde osobného vlaku z Chlebovej Vsi do Považských Lazov. Trochu ju znepokojilo, že trasľavé kŕče jej tela už ustali a ona stále cíti chvenie a počuje hukot a rachot ako pri morskom príboji.
Zrazu sa začal triasť aj orech, na ktorom viseli spotení milenci, a zdesený Stano skríkol: „Drž sa, padá hrad!“
