V najnovšom románe Zlodeji a svedkovia (Marenčin PT) sa Svetlana Žuchová vracia k témam svojej predchádzajúcej novely, ktorými sú kľúčové rozhodnutia a s nimi spojené úteky za hranice, kde sa človek môže spoľahnúť len sám na seba alebo na pohostinnosť cudzincov.
Prvá časť románu sa odohráva v roku 2005 vo Viedni, kde štyria prisťahovalci, ktorých cesty a osudy sa náhodne pretli, rekapitulujú spôsob, akým sa dostali k tomu, že sa z nich stali zlodeji. Slovenka Marisia a Rumun Janut žijú v prenajatom byte a snívajú o tom, že sa z nich jedného dňa stanú obyčajní ľudia, ktorí majú účet v banke a v zime chodievajú na lyžovačku.
Dostať sa k obyčajnému životu ľudí, ktorí v tomto cudzom meste vyrástli, nie je jednoduché. Na jednej strane sú protagonisti tohto románu veľmi naivní. Čakajú na nový začiatok, na nový život, v ktorom sa však nedokážu zbaviť toho predchádzajúceho. Spomienok na detstvo, na veci, ktoré už neexistujú – na rovnaké prvé máje v celom východnom bloku, na hračky z tuzexu a chuť sladkostí, ktoré sa už dávno prestali vyrábať, na chuť domova.
A práve tento predchádzajúci život, pred ktorým utekajú, nachádzajú v prenajatých bytoch, kde sa o jednu kuchyňu delia štyria ostatní ľudia „od nich“. Na druhej strane je to strach z cudzincov, medzi ktorými tak túžia žiť, medzi ktorých sa nedokážu dostať. Pracujú väčšinou načierno u starších prisťahovalcov, ktorí veľmi dobre poznajú spôsob ich myslenia a vedia o ich absolútnej neznalosti miestnych pomerov, čo zneužívajú.
A tak sa sen o lepšom živote mení na realitu každodennej lži a kradnutia.
V druhej časti sa čitateľ dozvedá o živote tých, čo neodišli, čo zostali doma a buď sa o svoje deti v cudzine boja, alebo sú na ne hrdí. V týchto príbehoch sa často opakuje motív cudzincov, ktorí prišli do Československa alebo Rumunska za exotikou, dobrodružstvom, alebo vyliečiť zlomené srdce. V každom prípade mali nejaký dôvod – išli niekam za niečím. Na rozdiel od hrdinov prvej časti románu neodišli len preto, aby odišli.
Témam a motívom zodpovedá aj jazyk, ktorý si autorka zvolila – krátke vety, opakujúce sa „mantry“ v rôznych situáciách s rovnakým významom. Kruhu, v ktorom sa všetky postavy točia, a z ktorého niet úniku, zodpovedá aj ich spôsob myslenia a jazyk. Buď hovoria v budúcom čase, o tom, ako sa už onedlho budú mať lepšie, alebo v minulom, keď rozprávajú o idylickom detstve a jeho konci. Nie je však každé detstvo idylickým a dospievanie len stratou ilúzií, ku ktorým sa nedá vrátiť žiadnym vlakom smerujúcim za hranice?
Žuchová svojim postavám nedáva nádej, preto román vyznieva nesmierne pochmúrne a depresívne, a preto možno trochu neuveriteľne. Každopádne na to, aby človek mohol žiť „lepší“ život, pravdepodobne musí mať istotu v tom, že vie, kde je jeho domov a ako sa z prenajatého bytu v cudzine domov môže stať. Obyčajne to nie sú veci a už vôbec nie také, ktoré možno ukradnúť. Nie náhodou sa kniha začína textom piesne od Manu Chaa – potrebujem otca, aby som vedel, odkiaľ som; potrebujem matku, aby som vedel, kam idem.
Autor: Aňa Ostrihoňová
