Bývalý disident a ponovembrový politik podáva príbehy ľudí, ktorí sa v rôznej forme stretli s komunistickým násilím a dokázali mu vzdorovať.
„Jedinú nádej vo vyrovnaní sa so zločinmi komunizmu dnes vidím vo vydávaní publikácií, pomenovaní vecí,
zdokumentovaní udalostí,“ povedal František Mikloško pred desiatimi rokmi. Vtedy spolu s Petrom a Gabrielou Smolíkovcami získali za knihu Zločiny komunizmu na Slovensku v rokoch 1948 – 1989 Cenu Dominika Tatarku.
Teraz sa bývalý katolícky disident a ponovembrový politik predstavuje knihou Desať spravodlivých (Vydavateľstvo Michala Vaška), žánrovo síce odlišnou, ale s predošlým monumentálnym edičným činom v mnohom príbuznou. Tvoria ju totiž texty z posledného štvrťstoročia, laudatia, zdravice i nekrológy, ktorých hrdinami sú ľudia, čo sa s komunistickým násilím stretli a dokázali sa mu postaviť.
X je nielen rímskych desať
Názov knihy Desať spravodlivých odkazuje na Abrahámovu otázku z Knihy Genezis, v duchu ktorej Mikloško hľadá biblickú spravodlivosť v štyridsiatich dvoch príbehoch. To číslo nie je zámerné a už vôbec nie konečné. Nie náhodou má titul knihy aj rovnocennú typografickú verziu, kde rímska desiatka predstavuje súčasne aj nedefinovaný počet iks ďalších ľudí a ich osudov.
Adresátmi textov sú ľudia, s ktorými autor spolupracoval či už v disente, alebo v ponovembrových rokoch, ale aj takí, ktorých zažil iba raz, alebo sa dokonca o nich dozvedel iba sprostredkovane, ale ich príbeh bol a je vždy aj nadčasovým svedectvom. Od Jána Pavla II. či Antona Srholca cez možno menej známych trpiteľov a vyznávačov cirkvi až po neznámy príbeh manželov Frühwaldovcov, od kniežaťa Schwarzenberga či Árpáda Göncza po Václava Bendu, od Jána Langoša či Marcela Strýka po Martina Bútoru, od Dominika Tatarku či Miroslava Cipára po Altu Vášovú.
Sú to príležitostné texty, stručné, štylisticky príťažlivé, plné faktov a súvislostí, ale aj pokory a pochopenia. Proste všetko je v nich tak, ako sa na tento žáner a autora a človeka Mikloškovho formátu patrí.
Osobná noblesa textov
„Miro, ten stroj odlož, za nejaký čas ho iste draho predáš, v krajnom prípade ťa zaň zavrú,“ pripomenul v laudatiu Miroslavovi Cipárovi dvadsať rokov po tom, čo sa práve v Cipárovom byte na jeho písacom stroji rodilo prvé vyhlásenie Verejnosti proti násiliu. Takto je to pre Mikloška typické, vážnosť a oficiálnosť chvíľ, v ktorých texty zaznievali, vždy dokázal zvládnuť bez pátosu, v pravý čas pridáva odľahčujúcu spomienku.
Výsledný efekt nazýva Peter Zajac „osobnou noblesou“ textov, rovnako sa pre ich charakteristiku hodia aj slová, ktorými Mikloško vyjadruje obdiv svojmu obľúbenému kňazovi a básnikovi Jankovi Silanovi, že „úsmevom naprával krivdy“.
Christmas ako sen
A keď pri preberaní výročnej ceny Christmas od Združenia A-R („bol to jeden z mojich snov“) ďakuje jeho členom za to, že mu v sedemdesiatych rokoch umožnili spoznať svet výtvarného umenia, skromne pomlčí o inej veci.
Že práve on patril k ľuďom, ktorí riskovali a organizovali pre umelcov, stojacich dobrovoľne mimo socialistickorealistickej scény, prvé neoficiálne výstavy a že dodnes, hoci sa z „posledných stali prvými“, sponzorsky podporuje napríklad aj vydávanie ich monografií.
Pozitívna odpoveď
„Nejaký čas ešte budeme čerpať z dedičstva ľudí, o ktorých som tu hovoril,“ píše v samizdatovej pamiatke kňazovi, politickému väzňovi a prekladateľovi Lacovi Hagovskému v roku 1986. „Ale potom začne pravda kruto vychádzať na povrch. Či sa nájde aspoň desať tých spravodlivých, ktorí budú aj dnes zo všetkých síl robiť, čo sa bude dať robiť?“
Kniha nám na to dáva pozitívnu odpoveď. Je ich dosť, nielen tých symbolických desať spravodlivých. A patrí medzi nich určite aj František Mikloško, hoci by pri svojej skromnosti možno niečo namietal. V tom prípade nech je trebárs hneď jedenástym.
