Román Mykať kostlivcami napísal PETER MACSOVSZKY v Holandsku, kde už niekoľko rokov žije. Písať v holandčine sa zatiaľ nechystá, vraví, že ešte je na to priskoro. Navyše, netlačí ho do toho ani potreba „polepšiť“ si v očiach svojich nových krajanov. Má totiž závideniahodnú skúsenosť, že literátov tam berú vážne aj vtedy, keď píšu v jazyku, ktorému nerozumejú.
O AUTOROVI
Peter Macsovszky sa narodil 4. 11. 1966 v Nových Zámkoch,
debutoval básnickou zbierkou Strach z utópie (1994),
ďalšie zbierky poézie: Ambit (1995), Cvičná pitva (1997), Sangaku (1998), Súmračná reč (1999), Gestika (2001), Klišémantra (2005), Tovar (2006) a Príbytok cudzieho času (2008),
pod menom Petra Malúchová uverejnil básnickú zbierku Súmrak cudnosti (1996),
s Michalom Habajom, Andrejom Hablákom a Petrom Šulejom sa podieľal na mystifikačnom koncepte Generátor X: Hmlovina (1999),
po maďarsky napísal zbierky Álbonctan (Falošná patológia, 1998), Kivéve (Okrem, 2000), Hamis csapdák konyve (Kniha falošných pascí, 2002), Lapkivágatok (Výstrižky z novín, 2009) a Hálás anyag (Vďačný materiál, 2009),
próza: Frustraeón (2000), Fabrikóma (2002), Tanec pochybností (2003), Lešenie a laná (2004), Klebetromán (s Denisou Fulmekovou, 2004), Hromozvonár (2008), Mykať kostlivcami (2010),
hudobná tvorba: s Júliusom Fujakom a Petrom Varsavikom nahral experimentálny album Trojkolo: Beh fiktivity (2000) a s Júliusom Fujakom Trojkolo: Beh fiktivity 02 (2003),
prekladá z angličtiny a maďarčiny.
Podľa doterajšej tvorby vás mohla literárna kritika, o čitateľovi ani nehovoriac, len ťažko zaradiť do nejakej škatuľky. Nemyslíte si, že najnovšou knihou sa to trochu zmenilo, že po všetkých tých experimentoch je tu dielo, s ktorým si, v tom dobrom slova zmysle, „poradia“?
„Poradiť si s dielom... Hm. Večná otázka: písať tak, ako si to praje obecenstvo alebo nútiť čitateľov, aby sa recepčne trochu ponamáhali? Ja som písal tak, ako som práve chcel. Chcel som vytvoriť paródiu na tzv. rodinné romány, ktoré sa dnes, v tej ’intelektuálnejšej’ literatúre dosť nosia a začínajú byť módne aj na Slovensku.“
Bolo to tak trochu aj vaším zámerom, alebo išlo „len“ o ďalší krok vo vašom literárnom experimentovaní?
„Iste. Experimentujem naďalej, a nielen literárne. Čo spravím najbližšie? Niečo, čím, dúfam, prekvapím aj seba. Láka ma historický román.“
Váš protagonista Šimon Blef nie je príliš akčný, ale napriek (či práve kvôli?) vysedávaniu v krčmách neustále bojuje s kostlivcami v sebe i okolo seba. Kedy sa téma prízrakov minulosti stala pre vás zrelou alebo aktuálnou, iniciačnou na napísanie románu?
„Keď sa človek ocitne v určitej izolácii, napríklad v zahraničí alebo v kláštore, čiže keď dochádza k radikálnej redukcii zvyčajných podnetov, ’obrázky’ z minulosti, často i tie najbanálnejšie, ožijú s nezvyčajnou intenzitou. Netreba sa do nich veľmi vnárať, len pouvažovať, čo by sa s nimi dalo podniknúť.“
Kostlivci sú na jednej strane synonymom istých hriechov minulosti, ktorá nás väčšinou dobehne, no v závere Šimon dochádza k tomu, že všetci sme len kostlivcami, akurát počas života pokrytí mäsom. V rámci komického tónu, ktorý je tiež v románe prítomný, to možno chápať aj tak, že každý sme pre niekoho potenciálnym prízrakom minulosti?
„Áno, človek človeku je prízrakom. Občas. Najmä ak má dobrú pamäť. Ale kto ju nemá? Najmä, keď ide o bezvýznamné prehrešky druhých?“
Kde inde sa môže človek tak schuti zasmiať na sebe, ak nie tu, v Amsterdame, hovorí Šimon. Vy žijete už niekoľko rokov v Holandsku a hoci by tvrdenie, že Šimon je vaše alter ego, bolo asi prehnané, predsa len - ako je to tam s tým smiechom?
„Adam Bžoch v doslove k románu Gerarda Reveho Večery napísal, že ’čierny, teatrálne prehnaný humor na doraz’ sa občas považuje za ’holandskú národnú črtu’. Neviem, či to naozaj platí, ale vidím to tak, že Holanďania sú priveľmi žoviálni na môj vkus. Pritom vraj polovica z nich, ako napísala Esther J. Endingová, užíva antidepresíva.“
Aká je vaša skúsenosť so statusom spisovateľa v Holandsku?
„Príjemná. Ak sa tu prevalí, že sa venujete literatúre, budú vás brať vážne. Aj keď píšete v jazyku, ktorému nerozumejú. Nebudú vás považovať za niktoša, neporadia vám, aby ste si našli riadne zamestnanie. A ak prezradíte, že vás nominovali na literárnu cenu, budú sa tešiť, ako keby nominovaní boli oni.“
Jaroslav Hutka, český folkový spevák, ktorý po podpise Charty 77 emigroval do Holandska, uvádza zaujímavú skúsenosť. Hneď po príchode si tam začal tvoriť holandský repertoár, no keď začal po holandsky spievať, domáci ho považovali za čudáka, pretože vraj Holanďania spievajú po anglicky. Vy zostávate pri písaní verný slovenčine, resp. maďarčine, nemáte ambície sa stať aspoň trochu aj holandským autorom?
„Časy sa zmenili. Dnes už čoraz menej Holanďanov vie po anglicky, takže je užitočné, ak si prisťahovalec osvojí z holandčiny čo najviac. Pokiaľ ide o spevákov, po anglicky ich nespieva veľa. Anouk, prípadne zopár skupín, ako polobritská Legendary Pink Dots... Väčšina trilkuje po holandsky - a neznie to príšerne. Písať v holandčine? Na to je naozaj priskoro.“
Napísali o kniheSvojský originálny štýl je neprehliadnuteľný. Zaujme najmä svojou rečou, v ktorej dokáže pohotovo povyťahovať slová zo samého spodku hranice každodennej používateľnosti. Obsahová stránka je však komplikovanejšia. Časté vedomé alebo nevedomé, priame či nepriame odkazy na iných autorov a filozofov tvoria jednu líniu. Holandsko, zobrazované ako raj prisťahovalcov a cudzincov, je reflektované (tiež) cudzincom. No to už sme pri druhej línii textu - hlavnej postave Šimona Blefa. Ten nám predstaví naozaj rôznych kamarátov a hlavne svoju matku. Tak sa nám postupne, ako po sínusoide, striedajú cykly banálnych tém s vážnymi a vytvárajú akúsi vnútornú rovnováhu diela.
Peter Kauffman, Inforum
Pomenovanie stavu imigrácie je jedným z najexistenciálnejších motívov, ktoré vôbec sú. Macsovszky to vie – len potrebuje okolo toho všetkého robiť akési svoje tance a hry.
Verím, že by dokázal napísať normálny, čitateľný text bez nánosov ukazovania sa - ako on dokáže to, a ako pozná tamto. Stačí si vziať len záver románu, monológ Šimona, smerujúci k haitskému barmanovi Eddiemu. To je parádna, esenciálna poviedka, v ktorej je zahrnuté všetko - od hypochondrie, od vracania (doslova) slov a viet, až po úvahy voľne plynúce a asociačné. Všetko sa končí v úvahách o smrti a smrteľnosti, v prázdnote, v myšlienkach na to, že „každý z nás je len kostlivec, počas života nás kryje mäso, ale po smrti sa ukážeme v plnej kráse“.
Michal Jareš, Pravda
Treba rýchlo odložiť odklad a aj pomyslenie na odklad
(úryvok)
Ďalej sa už nedá. Nie, ďalej sa už naozaj nedá, ďalší odklad neprichádza do úvahy, konať treba, konať, odklad chytro odložiť a odložiť ešte aj pomyslenie na odklad a vstať a ísť, ísť, kráčať a zostúpiť do sliepňajúceho a kvapkajúceho podsvetia. Spustiť sa točitým kovovým schodišťom do úzkej, tmavej chodbičky, tam sa spustiť a tam vypustiť paru, vyžmýkať červa, vyšťaviť ho, pis en plassen, potom ním zamávať, zakývať drakom na znak úľavy i na rozlúčku a vrátiť sa späť a zaplatiť, alebo zostať. Zaplatiť, alebo zostať, pokračovať alebo pokračovať. Lebo či už človek zostane, alebo odíde, obidve riešenia budú len pokračovaním a ani jedno pokračovanie nebude riešením. A každé riešenie bude len variantom predchádzajúceho variantu. Variantu pokračovania.
Šimon sa pozviecha, bruchom narazí do stola, žuchne späť na stoličku. Zdvihne sa, ale opäť narazí. Opäť bruchom a opäť žuchne na stoličku. Pohárik sa zatacká, Šimon sa nevzdáva, nemá kam ustúpiť, s červom sa vyjednávať nedá, červ nie je priateľ, ale pán človeka, pán v prestrojení za sluhu, s takými nie sú žarty, hrozia úklady a pasce a nakoniec zahanbenie. Mechúr načim odľahčiť, ísť a odľahčiť, vstať a konať. Šimon uchopí stôl, drevené nohy zaškrípu. Pohárik sa opäť zatacká. Žblnkne z neho kvapka na podpivník. Výčapník fľochne na Šimona, Šimon k nemu vyšle ťarbavý úsmev, sklopí viečka, zaleje ho rumenec, vykročí. Výčapníkov mútny pohľad sa vzápätí presúva na dvoch japonských turistov, ktorí práve vchádzajú do krčmy. Cestou na záchod Šimon ešte stihne drgnúť do barovej stoličky.
