SME

KNIHA: Lucia Piussi - Láska je sliepka

Speváčke Lucii Piussi vyšla vo vydavateľstve PT Marenčin jej románová prvotina Láska je sliepka. Prečítajte si z nej ukážku.

((flip))

Lucia Piussi (1971) herečka divadla STOKA a speváčka skupiny Živé kvety. Vyštudovala scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Jej románový debut Láska je sliepka vyšiel vo vydavateľstve PT Marenčin v roku 2011.


Knihu Láska je sliepka si ho môžete online kúpiť napríklad aj tu.

PRE TÝCH Z VÁS, KTORÍ NEMAJÚ FLASH, PONÚKAME UKÁŽKU V TEXTOVEJ PODOBE:

Lucia Piussi - Láska je sliepka

IX.

Oslava sa konala v nádhernej záhrade s malým grilovacím domčekom uprostred, so stromami na strmom svahu, útulne zašitá na Palisádach. Záhradku redakcii nečakane poskytol bývalý kolega, kedysi neuúspešný literát, dnes úspešný majiteľ reklamnej agentúry Sorko. Nadšená Silvia, ktorá sa so Sorkom náhodou stretla na ulici a všetko to za pár minút dohodla, už celá rozveselená rozprávala všetkým, čo na oslavu prišli, čo je zo Sorku dnes.

„Počúvajte, skapete od smiechu,“ hovorila trojici Postava, Lena, Erika, ktorí spolu s ňou tvorili tvrdé redakčné jadro a v obkolesení ju zvedavo počúvali. „Ešte sme sa len zrazili a ja som v prvej chvíli len tak zabrzdila, ježišmária, je to on, neni to on, a potom, no panebože, je to on, Sorko! Kričím naňho, ne. No vyžratý jak jedno prasa, ale to je jedno, milý bol. Usmial sa na mňa, podali sme si ruky, hento, tamto, cmuky cmuk, a počúvajte, pozerá na mňa a pýta sa, že: Tak čo, stále v kultúre? Chápete, toto sa ma spýtal, tak vážne, seriózne, že: Tak čo, stále v kultúre?“ Silvia pokrčila nos a začala sa smiať za spontánneho, hurónskeho doprovodu tých troch s Postavom na čele. Všetci vydýchli nahlas i v duchu to sedlácke „stále v kultúre“ a Karol, ktorý popíjal Metaxu, ale fľašku dal Silvii, aby mu doliala, len keď sama uzná za vhodné, si od smiechu a asi aj od dojatia utrel slzy a podotkol: „Je to cigán z ulice, čo chceš, ale čarovný!“ A potom roztiahol ruky naširoko a dodal: „Aký zlatý, pozri, ani nájom nepýtal. Čo viac treba?“

„Ten teče v plnke, moji milí, to vám hovorím,“ povedala Silvia a krútila hlavou, vytiahla z krabičky cigaretu, bleskovo ju celú oblizla jazykom a až potom strčila do úst a zapálila si.

Toto takmer kamionistické gesto robila vždy, napriek tomu v jej podaní – s dokonalými, občas aj nalakovanými nechtami na červeno, ako dnes, slávnostne – to gesto pôsobilo nadmieru elegantne, až noblesne. Lena len tak preglgla, keď Silviu uvidela fajčiť. Veď začínali spolu, za školou. Ale hneď zabila chuť na cigaretu, pozrúc na stromy naokolo. Mala radosť. Stáli tu okamžite, len čo sa zvítali, po rokoch zas ako štyria tankisti, ktorí celú vojnu ťahali spolu, Postava, Silvia, Erika, Lena.

A aby to bolo kompletné, David ich s odstupom pozoroval od stola s výrazom ostrého nemeckého ovčiaka.

Pri grilovacom domčeku preberal škaredý Jožko nejaké svoje nové mindráky so Silviiným manželom, ktorého všetci roky rokúce volali Alex, už ani nevedeli prečo, lebo v skutočnosti sa volal Ladislav Smrček. Bola to však živá bratislavská punková legenda a prezývka Alex pravdepodobne vznikla kedysi dávno niekde na sídlisku v časoch, keď ešte desaťroční chlapci hrávali na strechách sóla na drevené hokejky.

Všetci náhle od radosti volali: „Aha ho!“ a „No toto!“ smiali sa a Lena otočila hlavu. Dvaja pobehujúci psi, Krasko a Leila začali štekať a krútiť chvostom, lebo sa práve dovalil Palisko. Zadychčaný, s igelitkou plnou pív v ruke. Hneď si zapálil cigaretu, rozprával komicky, že nestíha nič, že práce mal až po kokot, utieral si pot z čela, zdanlivo sa rozčuľoval, smial sa sám na sebe a medzi rečou hlasno vyfukoval dym, až to znelo široko-ďaleko ako hlasné pff ff f... Palisko voľakedy dávno robil v Literárnych novinách grafika, ešte v úplných začiatkoch. Všetci sa potešili, že prišiel. Jeho dobrácka duša bola na každom večierku ohromne vítaná.

Ľudia mali Paliska radi pre jeho humor. A komediálnosť. Strieľali si z neho, pretože on sa nikdy na to nehneval, prijal sám seba za terč, priam obnažil to svoje brušisko, „na, tumáte, udrite si“ – a ujalo sa to, ľudia doňho so smiechom dorážali ako osy a ani si neuvedomovali, že kým sa všetky tie slepé náboje strácajú v Paliskovom dobráckom bachore, on, ten láskyplný ľudomil dobre vie, že v skutočnosti si udierajú aj tak len sami do seba. A ako Bud Spencer iba prižmúril oči a nechal ich, detiská nepodarené, nech sa vybláznia. Lena ho ľúbila – svojho brata, ohromne. Milovala tú jeho neskutočnú dobrotu, ktorá všetkých bežných smrteľníkov o hlavu presahuje, že ani o tom nevedia, kým sa doňho sarkasticky navážajú, no zároveň sa akosi o Paliska stále strachovala. Aký bol silný, taký bol slabý. Nechal sa využívať a vyciciavať a vedel sa z času načas poskladať ako domček z karát.

Bolo treba grilovať. Na to sa Palisko ihneď sám vrhol. Lena si všimla, že David vstal a radostne sa s Paliskom víta. Podali si bratsky ruku a David mu ihneď skočil pomôcť pri grilovaní. Palisko bol pre Davida „nambr van“, ako vždy hovoril David vážne, a Lena si pri Davidových nepochopiteľných súdoch o jej známych aspoň pri svojom bratovi vždy šťastne vydýchla.

V poslednom čase však aj tu bolo čosi, uvedomila si Lena s ťažkým srdcom, ako sa tak za nimi dívala. David doma len v kuse prilieval olej do Leninho strachu o brata. Neustále Lenu upozorňoval na to, ako Palisko nezdravo žije, koľko popíja, koľko fajčí, že je nešťastný, má slabú vôľu a podobne. Až Lena nevládala a hovorila Davidovi zúfalo, že čo má robiť? Veď nemôže svojho brata komandovať, a aj keby chcela, on sa aj tak nenechá. Urobí vždy len to, čo sám chce. Davidove ostré postrehy o Paliskovom nezdravom spôsobe života boli pravdivé, to musela uznať aj Lena, lenže už to nevládala stále počúvať, bola z tých jeho súdov o bratovi niekedy celkom ubitá a vyšťavená.

Nech to povie jemu, pomyslela si Lena, ako sa tak pozerala na Davidov náhly, náramne radostný smiech pri grilovacom domku. Prečo to furt rozpráva jej? Však je jeho kamarát. Tak nech mu to povie! Alebo to len hrá?

A Lena pozrela inam. Na Silviu a na Postavu. Tam vládla čistá radosť. Okolo tých dvoch sa už točila celá spoločnosť. Ako vždy. Rozohrávali tu svoj vzaÅLjomný rýpavý dialóg lásky a nenávisti.

„Ty už nepi!“ osopila sa Silvia na Postavu sarkasticky a zobrala mu z rúk fľašu Metaxy. „Už tu zas len o honení budeme počúvať?“ zasmiala sa, zaštupľovala fľašu a koketne sa pri tom celá zavlnila. Žmurkla na Lenu. Už tiež má v sebe, pomyslela si Lena závistlivo, ale prajne, a sama si odpila z čistej minerálky. Tu, v tesnej blízkosti tých dvoch, celkom pookriala. Všetci sa aj tak presúvali k nim.

Pomaly sa stmievalo. Keď si žúrovníci naplnili brucho, odfukovali za stolom a popíjali, Palisko si s hlasným grganím majstra kuchára vyložil bosú nohu na lavicu a hladiac si spokojne bachor, opakoval už stýkraÅLt: „Dyk móre. Dyk móre.“

Silvia sa naňho otočila a hoci ho najprv chcela spražiť za to prdenie a grganie, keď zbadala Paliskovu bosú nohu pri sebe na lavici, najprv zvreskla, potom sa rozosmiala na celé kolo a s hrôzou zvolala: „Palisko, to čo máš za chrochty? Ježišmária, veď ty si opočlovek! Ja sa dogrcám!“ A všetci si od stola pozerali Paliskovu celkom plochú, hobitiu nohu, na nej hrubé nechty, ktoré vyzerali, že ich Palisko vôbec nestrihá, až vyliezajú zakrútené zo šľapiek von a brúsia sa jedine chôdzou o asfalt.

„Kondor!“ zvolal Alex a všetci sa zasmiali. Silvia zhrozene krútila hlavou: „A on si ju tu vyloží, tú svoju čvachtu, a vôbec sa nehanbí!“
„Čo by sa hanbil, vystatuje sa!“ zvolala Lena veselo. „On to ešte aj nazve skrytá noblesa! Môže byť dogrcaný, došťaný, aj tak si myslí, že je v hĺbke duše elegán, neboj sa!“ smiala sa Lena ohromne schuti na bratov účet.
„Že opočlovek!“ Smiala sa Erika, až jej tiekli slzy. „Možno by si sa mal dať vyfotiť do Nového času, tam by ťa zobrali, aj tak už nevedia, o čom majú písať!“
„Tak to prrrr.“ zahlaholil Postava hlbokým hlasom. „Asi si dávno nečítala Nový čas.“
„Nečítala!“ rehlila sa Erika. „A ušlo mi snáď niečo?“
„Tak to ti teda ušlo, zlatko. Majú o čom písať. Lady Gaga ukázala kokot.“
„A to je kto?“ spýtala sa Erika a zažmurkala.
„Len mi nehovor, že nevieš, kto je Lady Gaga, prosím ťa!“ osopila sa na ňu Silvia, krútila hlavou a vzápätí sa otočila na Postavu: „A čo ukázala? Kokot?“
„A vy kde žijete, prosím vás pekne?! “ Postava sa tresol herecky po čele: „Čo vy čítate? Katolícke noviny? Neviete, čo sa deje? Veď vy vôbec nie ste v obraze, vážení! Lady Gaga predsa ukázala predvčerom na koncerte kokot. Je toho plný bulvár!“
„Ale prosím ťa, veď to je umelý!“ pozrela naňho Silvia a tiež si pobúchala prstom o čelo.
„Umelý – neumelý, ale krásny! Nádherný. Všetci sa idú zblázniť. Lady Gaga ukázala kokot, a o to ide. Tam sú peňáze. Nikto nie je zvedavý na Paliskove pazúry!“
„Aj ty sa ideš zblázniť?“ spýtala sa ho Silvia vážne s miernym opovrhnutím.
Postava len rozkošnícky prevrátil oči: „A jéje. Vieš, aký krásny?“

Všetci sa pochechtávali. Postava čítal všetko. Ešte aj bulvár mal preštudovaný do bodky. Lena by sa tiež zabávala, sama by priložila polienko do debaty, ale v kútiku duše už tŕpla, pretože David jediný sedel vedľa nej ako vytesaný z mramoru a Lene bolo jasné, že mu vôbec nepripadá vtipné ani zaujímavé, o čom tu ten úžasný Postava básni.

„A to je kto, tá Lady Gágá?“ spýtala sa Erika a zažmurkala nechápavo. „Veď taká vôbec neexistuje. To si vymysleli v Novom čase! Hahaha!“ vyprskla kotkodákavo.
„A ty si odkiaľ padla, z Marsu?“ Silvia na ňu vážne, ohromene pozrela. „Najslávnejšia speváčka v súčasnosti, najväčšia superstar a hviezda šoubiznisu tejto planéty je Lady Gaga. Speváčka. Rozumieš? Mi nehovor, že si to meno ešte ani nezaregistrovala!“
„Vôbec!“ zasmiala sa Erika na celé kolo. „A ona má kokot?“
„Tak však o to ide, že teraz nikto nevie, či ten kokot má, alebo nemá, ne? Ukázala ho, a teraz všetci špekulujú, či bol ozajstný, alebo nebol. Bulvár má o čom písať. Lebo Lady Gaga ukázala kokot, ne? Lebo ona vždy niečo také spraví. Aspoň tak som to pochopila, mám pravdu?“ Silvia pozrela na Postavu.
„Nie, žiadna Lady Gaga neexistuje, ani kokot neukázala! Lebo Erika to ešte nedostala faxom!“ rozčuľoval sa Postava.

Lena naňho pozrela a usmiala sa, lebo presne vedela, čo ho nasralo, že len mávol rukou. Boli jedna banda. Všetci tu. Poznali sa jak staré gate. Len David vedľa nej sedel bez pohybu ako socha. Lena ozaj tŕpla. Videla, ako mu šklbe svalom v sánke, a to veru neveští nič dobré, hovorila si.

A potom, ako v zlom sne, aby to všetko bolo dokonalé, Silvia vstala a prehodila pre nich, pre tento ich rodinný spolok celkom bežnú poznámku, že sa ide vyšťať. A Postava, ako vždy v takýchto chvíľach podotkol, že nemusí nikam chodiť, že sa môže vyšťať rovno tu, pri nich. Že ich tým neurazí, naopak.
„Nepoznáš pissing?“ povedal.
A Silvia, takmer už na odchode k domku, sa naňho otočila: „To akože keď sa pri jebačke oštiavajú?“ zasmiala sa a bežiac preč, zvolala: „Fúj, to je nechutné!“
Postava sa nedal a teatrálne za ňou vykríkol mocným hlasom: „Krava! Nevieš čo je dobré?!“

Medzitým, kým Silvia cikala v malom záhradnom domku, rozprúdila sa krátka chlapská debata medzi Postavom, Paliskom a Alexom o futbalových majstrovstvách a Lena s Erikou si zatiaľ vymieňali veľavýznamné pohľady, či už netreba ísť domov, pretože Erike, ktorá sedela rovno oproti Davidovi, sa zrazu zdalo, že ten človek, Lenin manžel, je úplne bledý, akoby na pokraji nervového výbuchu, a chcela naznačiť Lene, či to je tak v poriadku, no vtom už sa vrátila Silvia a rovno, akoby si to na záchode všetko dobre premyslela, zaútočila na Postavu: „Karol, počúvaj! A tebe sa to páči? Ten pissing? Oštiavať sa?“

A Postava sa na ňu s rozkošou pozrel a tým pokojným, sebavedomým štýlom legendárneho básnika – buriča predniesol: „Veď to je nádhera. Ešte ti nikto nešťal do huby?“
Silvia naňho pozerala zachmúrene ako decko, ktoré veľkým nerozumie, a krútila hlavou. A potom vecne vyhlásila: „No to mi teda nešťal.“
„Tak asi ani nevieš, o čo prichádzaš. Nie je nič krajšie, ako keď sa dvaja ľúbia a štia si pri tom do huby.“

A to bolo všetko. Ostatné sa už strácalo v hmle. Viac už nedokázala Lena vnímať, pretože sa celá jej bytosť sústredila iba na to, ako sa David od samej zlosti pri nej len tak klepe a počula, ako dýcha. Prudko a rýchlo.

Ani nevedela, ako sa napokon zdvihli bez toho, aby ten človek, David, jej manžel nevydal zo seba čo i len jeden zúrivý výkrik, čo v sebe dusil. Ale vedela, kým sa mlčky viezli v aute aj s Erikou, vedela, že ten jeho rev počuli všetci. Že na konci všetci už len pri pohľade naňho tŕpli a už sa nikto nesmial, a keď sa potom konečne Lena s Davidom zdvihli, naložili Eriku a zmizli, všetkým sa šialene uľavilo.

A potom už zas stáli spolu na prahu v kuchyni, horúca noc im z pavlače dýchala na krk a Lena, držiac Davida zozadu za šiju, tuhú a mokrú ako rozpálená kamenná pec, sípavo šepkala a pozerala mu pri tom do očí s grimasou plaču, ktorá jej škaredo krivila tvár: „David, prisahám, prisahám, že mi nikto do huby nešťal, prisahám! Ver mi!“

Zatiaľ čo z diaľky im obom v spánkoch hučal Netvor to svoje „hyenaaaaaa!“, pozerali si takto do očí, akoby si merali sily, a triasli sa obaja ako osiky.

A keď zaspávali, vytýraní a zúfalí, každý na svojej strane postele, otočení k sebe chrbtom, Lena už pred sebou videla jasne ten pradávny výjav, na ktorý už aj zabudla, ale zrazu bol tu, živý a zaliaty medovým slnkom spomienok na najkrajšie leto lásky Leny Grassalkovičovej s Karolom Postavom. Videla samu seba, ako nad ním stojí vo vani, v jeho starom byte, smeje sa šťastne po tom všetkom radostnom sexuálnom hýrení, ktoré spolu páchali od rána do noci a od noci do rána, a teraz Postava leží vo vani a túži len po tom, aby ho Lena ošťala, keď sa tam nad ním rozkročená týči. Lena sa smeje a vôbec jej to nepripadá divné, že to chce, veď jej sa s ním všetko páči, veď ho cíti každou bunkou svojho tela, len aby to išlo, vraví mu, smeje sa, napína svaly a zakláňa hlavu, lebo hoci obaja vypili toľko strikov, že o šťanku nie je núdza, chvíľu jej trvá, kým sa dokáže zosústrediť natoľko, až sa naňho, ležiaceho pod ňou vo vani, konečne vyciká, lebo napokon čosi v nej povolí, nejaké napätie, záklopka či čo, a ona ciká, spokojne a priam s úľavou naňho ští, rozkošnícky, pyšná jak malé decko, že sa jej to napokon podarilo, a vôbec jej to nepripadá divné a vôbec nie nechutné, naopak, teší sa z toho, že to konečne z nej ide, ští ostošesť, a Postava je z toho hotový, natŕča brucho, hruď, naberá tú jej teplú šťanku do rúk zbožne a napokon sa len tak zosunie a posledné zvyšky Leninej šťanky mu padajú na tvár a do otvorených úst. A potom, pretože už nie je čo cikať, zosunie sa aj ona k nemu dole do vane a namočia sa celí do tej šťastnej šťankovej vody a vôbec nemyslia na to, že by sa mali za to hanbiť, naopak, radujú sa ďalej, vôbec nevedia, že by to bolo divné, čo spolu páchajú! A Lena ich potom oboch vyumýva šampónom a každý dotyk, aj všetko, čo spolu robia ďalej, je pre ňu rovnako sväté. Navždy také bude, v tej medovej spomienke to Lena tak vidí, aj teraz vie, cíti, že je v tom nevinne, že nerobila nič zlé, že to bolo krásne, opojné, ako všetko s ním, kým si nespomenie na Davida, ktorý určite tiež nespí, tiež to určite všetko tuší, aj Netvor to vie a vrie to v ňom a nenávidí ju za to, a Lena, tá súčasná Lena už tiež sama cíti iba nenávisť k sebe za to všetko svinstvo, čo napáchala, fuj, za úchylnú lásku k tomu zvrhlému Postavovi, a najradšej by sa zabila, že vôbec mohla na sebe dopustiť niečo také zvrhlé! A hanbí sa za to, túži sa za to ospravedlniť a kajať a privinúť k Davidovi, lenže ten je chladný ako skala a na žiadny dotyk už nereaguje. A Netvor v hlave ručí, ručí priam triumfálne!

***

XIII.
Keď mal Maroš oslavovať päťdesiatku, pozval Lenu s Paliskom do krčmy Černá Hora, kam radi občas chodievali. „Neboj sa. Nebude to žiadna úchyláčina. Bude tam len pár ľudí. Ty, Palisko, jeden môj kamoš archeológ, jeho žena a Štajner. A ešte moja Janka. Nikto viac.“

Lena povedala, že rada príde. „Aj Palisko, určite!“ dodala a potešila sa, že má na piatok večer program.
„Ale priprav sa,“ pokrútil sa Maroš rozkošnícky na svojej škrípavej stoličke, „že ťa bude opaľovať Štajner. Už som mu vravel, že si sa rozišla s Davidom. Buď si istá, že po tebe vyštartuje. Sám sa vyhrážal!“
Lena len mávla rukou a zasmiala sa: „Ále, prosím ťa. Štajner nemá šancu!“

A tak aj bolo. Keď dorazili s Paliskom a usadili sa pri veľkom drevenom stole v krčme Černá Hora, hneď na ňu Štajner za útočil, akoby mu už vopred patrila. Neuveriteľné, ako si ten verí, dumala Lena, keď Štajner pokrčil čelo a zvolal: „Fúj, to čo máš za žuvačku, to je príšerná vôňa!“ povedal, len čo sa Lena na lavici pri ňom zviezla.
„Melónová žuvačka. Máš niečo proti?“ zvolala Lena, vytiahla žuvačku z úst a ukázala mu ju. Štajner k nej privoňal a zhrozene pokrútil hlavou, že to má dať preč.

Správal sa presne, ako keď niekomu dôjde frajerka z mesta a on ju celú hneď skontroluje.
„Ešte si ani nesadnem, a už ma zjebáva!“ vykríkla Lena vzápätí a dala si dole kabát. Povedala to tak, aby sa všetci zasmiali, ale chcela tým Štajnera trochu uzemniť.
„Manžela som už mala! Vďaka! Stačilo!“ vyhŕkla naňho a hodila kabát za seba. Štajner jej protiútok okamžite docenil a v dobrom sa na ňu doširoka škeril, akoby vravel: Máš recht! Aspoň že neni zakomplexovaný, pomyslela si Lena. Bude sranda, vravela si.
„A čo ti robí?“ spýtala sa Janka, Marošova žena hneď zvedavo.
„No dojebáva ma, že akú to mám žuvačku! Jak manžel!“
„Ále prosím ťa, zahoď žuvačku, tu sme všetci už jedli cibuľu a pijeme pivo!“ mávla Janka rukou.

Lena s Paliskom si objednali tiež a už sa aj vnárali do debaty. Palisko sa hneď celý radostne pomrvil, keď si odpil prvý glg piva, a všetci si štrngli na Maroša. Bolo s nimi hneď tak útulne, teplo! Nikto sa tu na nič nehrá, nikto tu nikoho nestráži! Lena sa len tak vyžívala vo svojej voľnosti, akoby to bolo len pár dní, čo vyšla z basy. Štajner, ten vtipálek, každú chvíľu zdvihol pohár na „oslávenca“ a predniesol akúsi reč o tom, aké je skvelé, že sa Maroš dožil takého požehnaného veku, kto by to bol doňho povedal! Maroš sa v rozpakoch iba uškŕňal, vždy pokrčil nos, škriabal sa na brade, hovoril Štajnerovi „však počkaj, ty hajzel“, a určite sám nemohol ani uveriť, že fakt má päťdesiat. Bolo vidno, že sa majú radi. Štajner exhiboval, bol tu akýsi hlavný rečník, pán za stolom, „ten, čo dvíha pohár“, ale nebolo to vôbec vlezlé. Patrilo mu to – prirodzene. Lena ho zboku pozorovala a dumala nad tým, ako mohla mať z neho ešte nedávno kameň v bruchu.

Určite to súviselo s Davidom, vravela si. Že bola na vodítku a bála sa pustiť, preto ten des a tá opatrnosť. A teraz, keď si už mohla slobodne vydýchnuť, už vôbec nič také obozretné k Norovi Štajnerovi necíti. Zvláštne!

Keď Štajner pri debate o Leninej knihe dvihol opatrne jej ľavú ruku zo stola a povedal: „Už nemáš ani prsteň?“ Lene neuniklo, ako si znalecky prezrel jej prsty. Natiahla ruku a ukázala mu ich sama, celkom otvorene, aj s ošklbanými nechtami. A vyhlásila: „Nie. Som slobodný človek. Tak sa cítim a tak to je.“

Štajner na ňu skúmavo hľadel a potom pokrútil hlavou: „My s Marošom sme vám s Váchalom dávali maximálne dva roky.“ Lene len tak padla sánka.
„To vážne?“
„Stavili sme si na vás. Ja som tipoval maximálne dva roky.“
A pozrel na Maroša oproti. Ten však bol ponorený do debaty s Paliskom.
Lena sa od prekvapenia celá vystrela a zvolala: „Počuj, Maroš, to čo sa tu dozvedám?“ Divo mu zamávala umelohmotným papierom s jedálnym lístkom pred nosom: „To čo je?! Že ste nám s Davidom tipovali maximálne dva roky?! Hajzli!“ Bola šokovaná. Tí dvaja zlosyni. Trafi li sa úplne presne!

Maroš sa len chlámal a skrýval pred Lenou, akoby sa bál, že ho napadne, alebo niečo poriadne po ňom hodí.
„Vôbec ich nepočúvaj, Lena!“ vykríkla Janka. „Boli ste úplne nádherný pár. To len títo starí žraloci nemohli zniesť, že máš takého krásneho chlapa. A mladého!“ A potom Janka zagúľala cez stôl na Lenu očami: „Ale ja som ti to želala, bolo úplne vidno, ako to medzi vami iskrí!“
Lena padla opäť dozadu na lavicu. Pokrútila hlavou: „Nie je všetko zlato, čo sa blyští, Janka.“
Dvihla k nej pohár a pokrútila ústami. „Čo ti budem hovoriť. Škoda rečí.“
Janka sa zasmiala a zvesela prehodila: „Len nehovor, že to nebolo úžasné s takým chlapom, Lena! Aspoň na začiatku!“
Lena na ňu pozrela a potom sucho skonštatovala: „Nebolo.“
Janka sa nepokojne pohniezdila, chytila si tvár a zvolala: „Lena! Však my sme si všetci vraveli, že ty a Váchal, to je čisto sexuálna záležitosť! Neber nám ilúzie! To sa ti len teraz tak zdá.“
Lena vzdychla, pokrčila plecami, pozrela rozpačito na ostatných, ktorí nič nevraveli, a vyhlásila: „Nezdá.“

Janka na ňu neveriacky hľadela s miernym, nostalgickým úsmevom s naklonenou hlavou a ostatní boli ticho. Hocijaká iná žena by v tej chvíli stíchla, ale vojnová korešpondentka Lena hneď zacítila bojovú potrebu povedať pravdu: „Naozaj. Nefungovalo to vôbec tak, ako si myslíš. Nie je to v tom, že je niekto krásny a mladý! Postava bol starý kokot, už keď som s ním začala, ale bolo mi s ním vždy oveľa lepšie v posteli ako s Váchalom.“
„Nie!“ zvolala Janka.
„Prisahám,“ potvrdila Lena.
Štajner sa chytil za hlavu: „Panebože, len to nezačnite rozoberať! Lebo ujdem! Každý bol iný, nie? Nemôžeš tých chlapov predsa porovnávať!“ Štajner vyzeral celkom vydesene.
Lena doňho drgla: „Ale veď to je pravda! Čo sa bojíš!“ A potom pozrela na všetkých okolo: „Nie je všetko v potencii, alebo čo. Veď to je stará, známa vec, nie?“

Okrem Maroša, Janky, Štajnera a Paliska sedeli pri stole ešte dvaja ľudia. Archeológ Miško a jeho žena Milka. Tí zatiaľ nepovedali ani slovo. Ale tí nikdy nehovoria veľa, uvedomila si Lena.
Akurát jej neuniklo, ako z nich cítiť, že sa majú radi. Nemusia povedať nič. Z niektorých ľudí to sála. Podobne ako z Maroša a Janky. Mohli sa hádať, mohli si nadávať. Aj tak každý sňal klobúk pred ich dlhoročným putom.

Lena teraz nad všetkými tými vecami v kuse dumala. Preto hovorila otvorene. Priam túžila vedieť, ako sa na to pozerajú iní.
„Podľa mňa to je niečo ako reč alebo čo. Nejaká slepá, podvedomá komunikácia medzi tými dvoma ľuďmi, ktorá tým sexom len vypláva na povrch. Nejaký metajazyk. A buď to tam je, alebo neni!“ zakončila túto svoju filozofickú sexuálnu seansu sama Lena, pretože ostatní čušali.

„Ty povedz, ty si muzikant!“ otočil sa na Paliska Štajner.
„Čo ja? Čo ja?“ bránil sa Palisko. „Ja som úplný kokot! Ja nič neviem!“ Palisko držal v ruke cigaretu a bralo ho von. Nemal rád, keď jeho sestra takto vážne fi lozofovala v krčme pri pive. A ešte o jebačke. No spánombohom! Lena priam videla, ako sa v duchu chytá za hlavu.
„Muzikanti sú vraj najlepší, tí rozozvučia každý nástroj!“ zabŕdal do Paliska Štajner, keď sa ten predieral cez Maroša von. Palisko sa schuti smial a Štajner pozeral na svoju ľavú ruku
položenú bezvládne na stole, akoby ju mal po operácii a ledva ňou hýbal.
„Ja neviem hrať na nič. Takže som určite zlý milenec,“ povedal a otočil sa na Lenu.
„Určite. Kto nie je muzikant, nevie, čo je láska,“ povedala Lena.
„Ach, to si ma sklamala, Lena! Vyzerali ste priam rozkošne! Ako ideálny párik.“ vzdychla Janka nešťastne.
„Prepáč, mrzí ma to!“ odpovedala Lena so smiechom, dvihla k nej pohár a štrngli si. Sama sa už cítila blbo, že povedala asi priveľa na ľahkú krčmovú konverzáciu. Alebo to len David stále robil kontrolóra v jej hlave? dumala. Veď medzi týmito ľuďmi sa nemusí strážiť! Povie, čo chce!

Vzápätí sa rozpútala debata o tom, aký je ideálny vekový rozdiel medzi partnermi.
„Mňa už ani nezaujímajú baby pod tridsať,“ hovoril Štajner a Maroš sa len hurónsky zasmial. „Fakt vážne, nesmej sa! Nemám si s nimi potom čo povedať,“ vysvetľoval Štajner zoširoka všetkým naokolo.
„Potom ráno robí šakala!“ zabával sa na ňom Maroš a pokukoval so smiechom po Lene. „To vieš, čo je Štajnerov šakal, Lena?“ Maroš potuteľne vykrúcal ústami a keď Lena len pokrútila hlavou, hneď jej s pôžitkom vysvetľoval, že šakal, keď sa chytí do pasce, aby sa z nej dostal, radšej si sám odhryzne labku, než by tam ostal. „A tak aj Štajner!“ smial sa Maroš a Štajner dodal: „To je známy trik, keď ráno zistíš, kto ti spí na ruke. Radšej si tú ruku odhryzneš, ako by si tú ohavu, čo ti tam spí, mala zobudiť, nie?“
„Panebože dobrý!“ zvolala Lena a zakrývala si od hanby tvár, že toto snáď v živote na vlastnej koži s nikým nezažije, ani z jednej, ani z druhej strany!
„Ja prídem večer do krčmy,“ rozprával Štajner uvoľnene, „porozhliadnem sa, a všade len samé škaredé baby. Šeredy. A ako pijem a pijem, opeknievajú! Potom jednu takú zbalím a ráno musím urobiť šakala. Od samej hrôzy. Fakt. Vážne! Ja nemám veľmi veselý život. Povedz, Maroš.“
„Čo ja viem? Ja s tebou nechodím.“
„Ježišmária!“ Lena sa len chytala za hlavu.

Keď baby chodili cikať a celý ich stôl sa prelieval a menil usporiadanie, Lena sa otočila k Štajnerovi, čo na ňu čakal pri bare, kým vyjde zo záchoda a pustí ju si sadnúť.
„Počuj, Noro. A ty sa nechceš vrátiť k tej tvojej dlhoročnej frajerke? Veď si vraj stále rozumiete a kamarátite sa aj po tých rokoch.“
Noro sa zatváril, ako keď sa popálime. Vydal akési „ssss“ a potom priznal: „Spravil som to. Dokonca nie tak dávno. Asi pred rokom.“ Pokrútil hlavou a dodal: „Zistil som, že naozaj platí, že nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. Nefunguje to už.“

Lena len vážne pritakala. Myslela na seba a na Postavu. Sama nevedela, čo k nemu cíti. Lásku až za hrob. A predsa vždy od neho zase prchá cez celé mesto domov, lebo niečo ju ženie preč. Ako by po Davidovi tiež nešlo všetko vrátiť späť.
„Koľko ste boli spolu?“ spýtala sa.
„Pätnásť rokov,“ povedal Štajner a prižmúril oči.
„Presne ako my s Postavom. Sranda. Hm.“ Pozorovala ho, ako naklonil hlavu a skúmavo na ňu hľadí. Bolo jej dobre s ním takto, otvorene sa baviť o všetkom. Nemusela nič skrývať. Mal v sebe takú sebavedomú uvoľnenosť. Ľahkosť. Niekoho jej pripomínal, no stále nie a nie prísť na to, koho. Keď mu to povedala, pokýval hlavou: „Vraj sa podobám na Clinta Eastwooda.“
„To hej, aj Maroš ťa tak volá. Klint.“ zasmiala sa Lena. „Ale nie to som myslela.“ Mávla rukou. Je to jedno. Už mali dosť v sebe.

Z krčmy ich vyhadzovali a kým si volali vonku taxík, presviedčal Štajner Paliska, aby prestal fajčiť.
„Bude ťa škoda. Si talentovaný muzikant a dobrý grafik. Nemám rád, keď sa talentovaní ľudia sami odpaľujú,“ mudroval.
„A ty tiež,“ otočil sa tento Clint Eastwood na Lenu: „Ty máš ešte väčší talent. Poetka. Dúfam, že nezačneš zas huliť, keď už nie si pod dozorom toho Váchala.“
„Dám si pozor, tata,“ sľúbila mu Lena a zasmiali sa s Paliskom popod fúz na ňom.
A keď potom v taxíku Štajner zavýjal, aby išli ešte k nemu, že nechce byť sám doma, že bude mať depresiu, Lena, ktorá sa, naopak, tešila, že je sama doma, ho chlácholivo chytila za ruku, čo k nej Štajner dozadu natiahol. A povedala mu z náhleho súcitu s jeho opustenosťou: „Niekedy inokedy, Noro. Len sa pekne vyspi.“

Keď prišla domov a vyvenčila Kraska, dostala od Štajnera správu, že to bol krásny večer a že je rád, ako si dobre rozumejú. Že si to ozaj váži.

Keď zaspávala, rozmýšľala nad ním. Bolo s ním tak dobre! Ozaj uvoľnene. A preto si treba dávať naňho bacha, vravela si. Aby si raz sama nemusela robiť šakala! To by bolo dosť zlé.
Prečo je to vždy tak? dumala. Že jedni sú kamaráti, s ktorými si rozumieme, a potom sú tí druhí, čo nás priťahujú, čo nás len týrajú?
A potom filozofka zaspala, otrundžená pivom.

Ráno otvorila oči a hneď vyskočila z postele. Mala chuť niečo napísať. Nejakú báseň. Hocičo. Keď si varila kávu, spomenula si na to, čo o jej knihe poviedok hovoril Štajner. Že si musel najprv zvykať na jej písanie, že najprv mu nesedelo. Pripadalo mu akési príliš krivolaké. Ale že potom, neskôr, do toho vplával a potom už to išlo, zvykol si a páčilo sa mu to. Ale že zo začiatku tá hovorová reč, hmmm, krútil Štajner nosom, akosi ho to najprv odpudzovalo. Maroš nad ním nechápavo žasol, vravel, „veď to je na tom najlepšie, ty kokot, ti jebe?!“, a nadával Štajnerovi, že je „krasomilec zaprdený“. Štajner povedal: „Možno,“ pozrel na Lenu tým sivomodrým, krasomilným pohľadom a oznámil jej, že za to pozná jej básne. Dávno pradávno. A že ich čítal pred rokmi v Literárnych novinách, a že sa mu fakt páčili. Spýtal sa Leny, či ich nechce, tieto svoje básne, staré, aj nové, všetky, čo má, vydať. Že by to on, Štajner, zacvakal. Rád. A potom jej hovoril celkom normálne, že takto pár vecí podporil, spomenul Lene pár mien z toho malého literárneho sveta, ktoré, samozrejme,
poznala a Lena sa nestíhala diviť, komu všetkému pomohol Štajner vydať knihu. Pomaly tu pred ňou vystupoval akýsi celistvejší obraz tohto Štajnera – na jednej strane pracháč, bohém a hedonista, a na druhej strane plachý človek, ktorý tu priam s nepochopiteľnou skromnosťou a úctou Lene vysvetľuje, že by rád zacvakal za dobrú vec, ktorej verí, rád by podporil básne, čo si na seba samy nezarobia, hoci sú krásne, málokto to vidí. A že podporuje aj iné, všelijaké veci, čo sa mu páčia, nech nemá zlý pocit. Lena povedala, že s tým nemá problém, že bude len rada, nech sa nestresuje. Že o tom porozmýšľa, musí tie básne asi hlavne všetky nájsť a zhromaždiť. Chytila ho dôverne za plece a vyhlásila, že ona, Lena, vie, že Štajner nie je žiadny zlý kapitalista a že od Maroša pozná príbeh jeho ponovembrového úspechu, vie, že mal šťastie a jedinečný nápad, na ktorom zarobil, a že mu to zo srdca želá. „Nemám nič proti peniazom, neboj sa!“ zvolala a obaja sa zasmiali, úplne uvoľnene. A bola to pravda. Napokon príbeh stavebnej fi rmy, pri ktorej zrode bol Štajner tak šťastlivo hneď od začiatku, bol všeobecne známy, a kto neblúznil v hmlistých teóriách o zlých kapitalistoch, si mohol celý tento zázrak ľahko vygúgliť a zistiť, že v žiadnych tých štátnych miliardových kšeft och nebola stavebná fi rma NEOS, ktorá dostala Štajnera „za vodu“, ako hovoril Maroš, vôbec nikdy namočená, naopak, v skorumpovanom slovenskom prostredí to bola svetlá výnimka, pri zrode ktorej stáli štyria kamaráti – horolezci, a medzi nimi Štajner, a tí sa prehupli odvážnym skokom v roku 90 spolu na jednom lane cez tú priepasť Východ/Západ, ktorú ešte vtedy málokto preskočil, huuuups, a bolo. Lena vedela, aké je povedomie bežného krčmového človeka o týchto „zlých kapitalistoch“ hlboko zažité a chcela Nora odbremeniť od nejakého sebaspytovania sa pred Lenou v tej večnej trýzni, že on, človek z mäsa a kostí, má toľko prachov, koľko si ona, človek z mäsa a kostí, nevie ani predstaviť. Lena mala naozaj, úprimne v piči. Vôbec mu tie peniaze nezávidela, mohla nad takými vecami len mávnuť rukou. Jediné, čo si v hĺbke duše želala, bolo, aby ešte niečo v živote napísala. A skúsenosť hovorila, že v tom peniaze veľmi nepomáhajú. Naopak. Mohla sa s Norom o tom baviť s chuťou, s humorom, uvoľnene. Štajner a Lena stáli úplne na opačných koncoch. Bola to zvláštna debata – o peniazoch, ktorá sa medzi nimi rozpútala. A keďže bola celkom otvorená, Lena mala pocit, že sa so Štajnerom fakt môže baviť o čomkoľvek! Veď ľudia sa naozaj zvyknú rozprávať aj o sexe otvorenejšie ako o peniazoch, vravela si, a tešilo ju to. „Ty si bol už ako decko na prachy? Ja
skapem!“ smiala sa Lena, keď sa na ňu Štajner zubil ako dáky chalanisko po tom, čo jej porozprával, na čo sa do Národného múzea po nedeliach chodil s rodičmi pozerať on, Štajner. Nie na žirafu! Nie na skrčencov! Ani na tú chlpatú, hroznú, neandertálsku mužatku, čo tam bola! Ani na tú nie! Na zlato! Na zlato sa chodil pozerať malý Norko Štajner, ten budúci pracháč! Zabávali sa na tom znamenite, už aj spolu s ostatnými pri stole. Lena vykrikovala, krútila hlavou a vravela si, že to má tak byť. Štajner je veľkorysý chlap. Ten, čo rád rozdáva. Priam to z neho sršalo. Keď má takýto človek peniaze, je to hneď lepšie, ako keď ich má nejaký zakrsnutý smrad. Hneď sa na to lepšie pozerá, vravela si.

Keď sa spoločnosť pri stole zas rozdrobila na malé skupinky, Štajner sa zahľadel na Lenu zboku, celú tvár pokrčil ako v utrpení, a spustil: „Keď som bol malé decko, raz som bol na výlete v západnom Nemecku s fotrom. A tam som, ešte ako malý, prvýkrát videl žobráka. Úplne si to pamätám, až dodnes. Bol som vydesený. Aký bol hnusný, škaredý, špinavý, nikto si ho nevšímal a všetko tam okolo pritom len svietilo, bolo to neuveriteľné, vyblýskané, aké u nás vôbec nič nebolo vtedy! Nešlo mi to do hlavy. Že on tam skapína, a nikto si ho ani nevšimne! No a vtedy som pochopil, že keď vyrastiem, musím byť bohatý,“ škeril sa Štajner. A potom zas zvážnel a všetky vrásky sa mu zas preskupili do tej zachmúrenej, vážnej grimasy: „Mal som úplnú hrôzu z toho, že budem chudobný. Že keď človek nemá prachy,
tak je hrozný chudák, nič nezmôže, každý naňho jebe, každý ho má v piči. Ja mám odjakživa paniku z toho, že nič nemám, stále sa bojím, že čo ak o všetko prídem!“ Bolo to znova také čisté, modrooké, otvorené, ako to hovoril a celý sa pri tom vraštil plný strachu a úzkosti. Lena sa rehotala. Ale on pokračoval:„U teba je to iné. Ty máš talent. Ty to nosíš v sebe. Niečo ťa napĺňa v živote, máš pre čo žiť. To ti závidím. To je úžasné. Ja strašne obdivujem ľudí, čo majú talent. Čo by som za to dal, keby som mal talent!“

„Máš talent na prachy, ne?“ povedala Lena naschvál, aby sa zasmiali, lebo sama si vôbec svojím „talentom“, ako hovoril Štajner, nebola taká istá a myslela si, že človeka k písaniu, alebo hoci k hudbe vedie skôr vášeň. Posadnutosť. Že tak ako niekto ako Štajner túži zbierať zlaté doštičky, tak niekto iný túži zbierať v hlave krásne slová a prehŕňať sa nimi ako taký úchyl, odkedy objaví ich čarovnú moc, ktorá ho maniakálne fascinuje. Aspoň s ňou, s Lenou, to tak bolo už od puberty. Objavila básne a hotovo, bodka, dovidenia! Posrala sa z túžby také niečo tiež vedieť napísať. Lenže to znamená žiť v neistote. Žiadny talent v zálohe.
Vybielený účet.

Talent? Čo je to talent? Koľkí ho neprežili? dumala Lena. Pozrela naňho, na toho zaujímavého draka Štajnera, a zahlásila svoj obľúbený filmový citát: „Nie je väčší hriech v živote ako premárnený talent!“ Prekrížila si ruky na prsiach a spýtala sa, či vie, odkiaľ tá replika pochádza.

A vedel, sedlák! Iba prižmúril tie bystré oči, ktoré mal dosť blízko seba, netypicky, zvláštne, až skoro pri koreni nosa posadené v hlbokých jamách, a pokrčil svoj ohnutý jastrabí nos, až sa mu všade po tvári rozbehli vrásky: „Viem! Príbeh z Bronxu! A túto pamätnú vetu povedal,“ dumal Štajner a lúskal pri tom prstami, nevediac si spomenúť po tých pivách, „toto povedal.... No... Samozrejme... Kto iný ako veľký Sony!“

Lena zvýskla, dvihla ruku a stará vojna Štajner pochopil, čo má za lubom, a tak si spolu tľapli vo vzduchu. A v tej krátkej chvíli, keď sa tak spolu naraz zasmiali, Lena si všimla, že väčšina krčmy stíchla a pozerá na nich. Trvalo to krátky záblesk, ale bolo to zvláštne. Akoby všetci tí ostatní ľudia k nim náhle otočili svoje neviditeľné tykadlá, aby si Lenu a Štajnera omrkli. Ošacovali si ich a skontrolovali ako dvoch nepochopiteľných jedincov vlastnej, ľudskej, kozmickej svorky v tomto ich ohromnom, krátkom porozumení.

Spomenula si na tento krčmový záblesk ticha a upretých očí hneď v pondelok, keď sa s Marošom vybrali cez obednú pauzu na starý, zarastený cintorín na Palisádach. Zrazu akoby prišla konečne jar a tak sa vychytili, priam načiahli za slnkom. Po ceste kúpili v stánku kubánsku cigaru a tam, na tom krásnom bujnom cintoríne so starými prešpuráckymi hrobmi si na lavičke Maroš cigaru slávnostne zapálil. Ihneď spomínali piatkovú oslavu a pripomínali si najvtipnejšie okamihy večera. Maroš vypľul horkú tabakovú slinu a povedal: „A vy ste si tam so Štajnerom tiež pekne hrkútali. Mi nehovor. Janka sa ma celú sobotu pýtala, že čo tí dvaja, Štajner a Lena, spolu majú!“ Lena sa len usmiala, spomenula si na tie pohľady, ktoré sa na nich zrazu upreli z celej krčmy, a povedala Marošovi, že si naozaj s jeho kamarátom
dobre pokecali, ale že nech sa o ňu nebojí, Štajner je síce fasa chlapík, ale to je všetko. Maroš sa uškrnul: „Len bacha naňho, fakt. To je neuveriteľné, ako na Nora letia baby. Keby som to párkrát nezažil, neuverím. Raz po ňom vyštartovala na vlastnej svadbe nevesta! To som v živote nezažil také niečo! Úplná hanba. Úplný trapas. Neuveriteľné čosi!“ Lena sa úprimne divila a vypliešťala oči, keď Maroš so smiechom popisoval túto priam hrôzostrašnú historku, ktorá znela horšie ako príbeh o šakalej žene. „Na vlastnej svadbe?“ divila sa Lena. „Hej, na vlastnej svadbe!“ konštatoval Maroš. „Je to ďábel,“ vravel Maroš, pozeral na náhrobky a spomínal, čo všetko s Norom už zažili. Kým tak sedeli a slniečko ich prvýkrát v tomto roku hrialo na tele, vyrozprával vtipálek Maroš Lene ďalšiu historku, ako šli spolu s Norom, dávno, ešte pri ich mlaÅLdeneckých potulkách na starej škodovke kdesi na samote do krčmy, hurónsky sa smiali, a keď' zbadal Štajner, ktorý šoféroval, pred sebou potôčik, nespomalil, naopak, pridal, a keď šokovaný Maroš kričal, že čo robí, veď odtrhne podvozok, Štajner na to šliapol a potôčik preleteli! Lena nechápala. „A neodtrhli ste ten podvozok?“ divila sa. „Jasneže odtrhli!“ zvolal Maroš radostne. „Len nás tak jeblo. Ale preleteli sme ten potok! A podvozok sme potom dajako nasadili naspäť. A šlo sa ďalej do krčmy, akoby sa nechumelilo! To je náš Norko Štajner, chápeš!“ rehotal sa Maroš.

Zaujímavé, divila sa Lena. Na také niečo fakt treba mať guráž. Asi takú istú ako na to zbohatnutie. To nemá hocikto. Uvažovala nahlas, krútila hlavou, keď schádzali z cintorína. A Maroš jej vyrozprával o ich spoločnom kamarátovi Štajnerovi aj to, že nie vždy bol takto v plnke. „Ja si ho pamätám aj z čias, keď zbieral špaky na ulici, lebo nemal ani na pivo. Ale baby naňho leteli vždy. To si buď istá.“ Lena si bola istá, Marošovi verila a smiala sa na tom radostne spolu s ním. Keď prišli do práce a usadili sa v kancelárii, Lena povedala Marošovi o knihe básní, ktorú by Štajner rád zacvakal. Maroš bol nadšený a ubezpečoval ju, že taký grant ako Štajner druhý nie je, a že nech si nemyslí, že za to bude niečo chcieť! Lena zvolala: „Ježiš, čo si!“ A smiala sa, že to je jasné, že to jej predsa nemusí Maroš hovoriť.

Otočila sa k počítaču a kým sa pustila do práce, spomenula si na svoj tvorivý záchvat v sobotné predpoludnie a potešila sa. Krátka poviedka, čo napísala, ju už hriala pri srdci novým, nečakaným teplom. A tešila sa, ako ju Štajnerovi na oplátku za jeho veľkorysý návrh vo svojej budúcej knihe venuje. Celkom na úvod. Aby si boli kvit.

Napísala ju jedným dychom. Poviedka bola krátka a naschvál písaná čarovný jazykom, trochu záhadná, priam surrealistická. Bola o dievčatku, ktoré raz uzrela Lena v záhrade oproti, na druhej strane dvora, kde stál dom so záhradou, rovnako fajnový ako ten s Netvorom na opačnej strane, ale obohnaný vysokým drôteným plotom. Lena videla z pavlače rovno do tej peknej, pestovanej záhrady. A jedného dňa v záhrade zazrela dievčatko. Dievčatko sa plazilo v krásnych, priam nedeľných šatočkách popri záhonoch ruží a pozorovalo cez plot frmol na ich zvláštnom, živom dvore, kým ho akýsi hlas, určite mamin, rázne nezavolal do domu. Lenu ten pohľad na dievčatko, ktoré mohlo mať maximálne šesť rokov, celkom ohúril. Dievčatko na mamin hlas vstalo a začalo si márne oprašovať šaty a kolená v bielych pančuškách, ktoré malo celkom zelené a hnedé od hliny a trávy. A keď si Lena dávala v sobotu po Marošovej päťdesiatke na pavlači kávu, zbadala v záhrade mladú, prísnu ženu, ako čosi sadí a robí poriadky v hriadkach. Napadlo ju, že táto prísna mladá pani, ktorá rozdáva pokyny pri tom jarnom upratovaní na všetky strany, je možno mama toho dievčatka. A spomenula si na dvor plný bezdomovcov rovno pod Lenou, ako večne postávajú pod pavlačami, púšťajú si hudbu z telefónu, vykrikujú a popíjajú kávu, sú vždy veselí, rozhorúčení, plní hlasného smiechu, s každým sa púšťajú do rečí, a vybavila si aj tých druhých, tam za plotom na druhej strane, ľudí z firiem, solídnych, povznesených, neodpovedajúcich im, bezdomovcom, na ich hlasné pozdravy. Predstavila si ich, vážnych a pofajčievajúcich vo fajnových sakách, so ženami na vysokých opätkoch, čo sa pri nich, či v zime či v lete, klepú v tenkých svetríkoch, a ktoré sa len občas, málokedy smejú. A predstavila si to plaziace sa dievčatko medzi nimi, ako to všetko pozoruje tajne, za záhonom ruží, a poviedka sama cinkla Lene rovno na dno hlavy.

Písala ju z veľkej časti v prvej osobe, ako by bola sama dievčatkom. Preto poviedkou plávalo ľahké surreálno. Písala to všetko ako ohúrené dievčatko, ktoré sa len díva. Dievčatko z dobrej rodiny, ktoré sa rado váľa medzi kríkmi, radšej než vo vyglančenom byte s bábikami, kde ju furt kontrolujú. Dievčatko, ktoré je ohromne zvedavé, a tak ju v kuse vystríhajú pred tými zlými ujami a „bubákmi“ za plotom. Lenže ju ten svet tam na dvore, ten život, čo tam vládne, úplne fascinuje! Plazí sa v tráve a pozoruje. Vidí farebných bezdomovcov v oranžových refl exných vestách so psíkmi a deťmi, s igelitkami, z ktorých furt niečo vyťahujú a kšeft ujú medzi sebou, ženy, mužov, tých najväčších chudákov vidí ako ľudí v dobrej nálade, smejúcich sa pod pavlačami na celé kolo. Ako si hľadajú nový zvuk v mobile a zabávajú sa na tom nahlas ako malé deti. Ako si púšťajú z mobilov hudbu a tancujú na ňu. A vidí tých druhých, vystresovaných ľudí, makajúcich jak fretky, ktorí sú vždy prísni, vravia jej, aby si nezašpinila šatočky, keď idú okolo, občas sa na bezdomovcov vážne oboria, že sú príliš hluční, alebo, fajčiac svoje tenké cigaretky, hádžu len opovržlivé, vystresované pohľady všade naokolo. Náhlia sa, sú nervózni. A trieskajú dverami na svojich autách. A dievčatko si, samozrejme, pomyslí, že tí zlí „bubovia“ sú tamtí ľudia z fi riem, tých sa treba báť, a tí dobrí, s ktorými sa môže kamarátiť, sú tí farební, veselí bezdomovci! Túžobne pozoruje psíka, ako sa váľa v kaluži, pretože mu je teplo a najradšej by sa tak slobodne váľala s ním! Trpí pre svoje biele pančušky, za ktoré ju neustále pucuje prísna mamou. Trpí, že musí byť sama. A šikovné dievčatko podlezie dro^tený plot pri smetiakoch v mieste, kde vyčnieva, presne ako mačka, ktorú zbadá, a vojde priam očarene do toho druhého, farebného sveta a svojho malého, vytúženého psíka si zoberie konečne na ruky, pretože dobrí bezdomovci jej v tom vôbec nebránia! Keď to zbadá matka, ktorá ju už zháňa, ako tam dievčatko šťastne sedí s nimi na dvore, mimo chráneného územia záhrady, uprostred starého, zafl usaného dvora, celé špinavé s malým psíkom v náručí, medzi tými pofajčievajúcimi, chorými tulákmi, spraví ihneď škandál a zavolá na nich políciu. A poviedka sa končí tým, ako nechápajúce dievčatko s plačom vracia psíka a policajti šacujú bezdomovcov, mama kričí, všetci vyliezajú z okien, z pavlačí, a všetci sa hádajú.

Lena dopísala poviedku s vypleštenými očami a vydýchla si ako potápač, keď sa vynorí z vody a dvihne okuliare. Na! Tam máš!

A povedala si v duchu so smiechom, že to bude Štajner, ktorý sa tak bojí, že by ostal chudákom, len kukať, keď si poviedku prečíta, a doložila k tomu aj hlasné cha-chá, keď si večer poviedku po všetkých úpravách prečítala znova.

Autor: vydal PT Marenčin

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 23 186
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 768
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 544
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 939
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 357
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 305
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 894
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 633
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 187
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 652
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 446
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 393
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 462
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 373
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 308
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 435
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu