„V Bradburyho Zlatých jablkách slnka v poviedke Smetiar som musel zmeniť pomarančové šupy v odpadových košoch chudobných štvrtí na zemiakové šupy - aby to vraj nesvedčilo o vysokej životnej úrovni v Amerike,“ zapísal si Ivan Kupec vo svojom Denníku.
Zápisky tohto slovenského nadrealistického básnika, esejistu, prekladateľa a vydavateľského redaktora a editora sa zachovali len zo 60. rokov. A hoci išlo o obdobie nádejí a istého uvoľnenia v politickom a spoločenskom živote v Československu, aj spomínaný záznam svedčí, že boje s cenzúrou veselo pokračovali. Denník je svedectvom neustálych zápasov o každý priestor pre slobodnejšie slovo, ale i množstva zážitkov a príhod literárnej komunity.
Ako keď Alfonz Bednár po nočnom oslavovaní udelenia Radu práce Dominikovi Tatarkovi ráno takmer zabudol, že má ísť na rozvodový súd ako svedok Alexandrovi Matuškovi, a v zúfalej snahe si na ulici stopol parádnu šesťstotrojku. Dal sa ňou ešte zaviesť aj domov pre kravatu a až pri rozlúčke s posádkou auta sa dozvie, že sa viezol s Alexandrom Dubčekom.
To sa písal rok 1963, o pár strán ďalej je v denníku zápis o tom, ako sa na spisovateľskej konferencii prvý raz objavil čerstvo rehabilitovaný Laco Novomeský a povedal: „Obrodný proces bude dlhý, dlhší, ako by sa nám dnes mohlo zdať.“ A keď sa v januári 1968 stal Dubček šéfom československých komunistov, Ivan Kupec si lakonicky poznamenal: „Postoj strany k spisovateľom sa dozaista zmení, ale inak si veľa nesľubujem.“
