Nie je to autobiografická kniha. Celé je to pravda a celé je to klamstvo, hovorí o svojom debute LUCIA PIUSSI.
Vaša prvotina nesie názov Láska je sliepka. Prečo?
„Na tú situáciu, keď som to vymyslela, si pamätám veľmi presne. Niekedy si len tak sama pre seba rapujem slovné spojenia, texty budúcich pesničiek. Šla som popred Prezidentský palác a ako tie slová voľne plynuli, hovorím si: láska nie je slepá, láska je sliepka.“
Kedy vznikol nápad napísať knihu?
„Celé to trochu súvisí s tým, že som vlani absolvovala divokú cestu do Kazachstanu. To, že musím niečo napísať, som cítila ešte predtým. Keď som odchádzala, sedela som na pavlači a cítila som sa strašne vyžitá, bez iskry. Všetko, čo ma trápilo a stálo mi v ceste, som tam hodila za hlavu. Keď som sa vrátila z cesty, šťastná, že som prežila, vrhla som sa do poviedky.“
Ale je z toho kniha.
„Najprv to mala byť poviedka – ako sa jednej babe vlastne môže stať, že sa zaľúbi do úplne nesprávneho človeka. Možno mesiac som mala len prvú vetu. Nakoniec som si k tomu sadla a len čo som napísala prvé tri strany, akoby som videla na koniec. Vymyslela som si postavu, babu svojho typu, ale nechcela som písať o sebe. Ako keby som si ju vybrala z davu. Dala som jej hlúpe meno Lena Grassalkovičová, potom som zistila, že je poetka... Cítila som sa, ako keď murár nahadzuje omietku. Nahodila som prvú vrstvu a tá držala. Potom som zistila, že Lena má minulosť, s hrôzou som zistila, že k jej zlej láske viedla iná. Už som vedela, že to nebude len poviedka, ale niečo viac.“
Koľko to trvalo?
„Bol to záchvat, ktorý trval mesiac a pol. Vychrlila som to. Ale čakanie na knihu bolo oveľa dlhšie, veľa som rozmýšľala, než som začala.“
V úvode píšete, že kniha nie je autobiografická. Ale predsa: je tam niečo z vás?
„Celé je to pravda a celé je to klamstvo. Herci to majú tak, že nikto nezahrá postavu, ktorou tak trochu aj nie je. Ale autobiografická tá kniha nie je, ja som aj niekto iný než Lena Grassalkovičová. Keby to malo prejsť detektorom lži, tak to totálne zlyhá. Mnohí uverili tomu, že som to ja a ani si neuvedomujú, že len robia bulvár. Zaujímavé je, že ľudia, ktorí sami tvoria – knihy, filmy, pesničky – tí nad tým vôbec nešpekulujú, zaujíma ich kniha. Ale sú typy, ktorých zaujímajú iba klebety. Možno je to aj reklama a mala by som byť ticho, ale trápi ma to. Nechcem písať otrocky dokumentárne, ale skôr maľovať šialené farebné obrazy. Lena je jedna z postáv, ktoré som si zahrala.“
Jazyk vašich postáv je expresívny až vulgárny. Nemali ste s tým problém?
„S vydavateľom Albertom Marenčinom sme sa dohodli veľmi ľahko a rýchlo. Bolo treba nájsť tolerantnú jazykovú korektorku.“ (Smiech.)
Funguje u vás nejaká autocenzúra?
„Chcela som napísať otvorenú vec, ale nie preto, že by som chcela búrať nejaké tabu. Len som nechcela pred niektorými vecami zatvárať dvere ako v roku 1930. Keď píšeš otvorene o všetkom, dokážeš napísať otvorene aj o tom, ako si niekto dáva dolu nohavice. Hranica tabu je v tebe. Všetko, čo som ochotná zniesť, som ochotná aj napísať. Chcela som napísať niečo, čo mi chýbalo.“
Vyšlo už niekoľko, skôr pozitívnych recenzií. Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami?
„Áno. Niektorých to asi pobúrilo. Keď ľudia nerozumejú tvojej reči, tvojmu kódu, tak sa s tým nedá nič robiť.“
Prvá vec, ktorá mi zišla na um po prečítaní knihy, bola, či je hlavná hrdinka hľadajúca, strácajúca a nachádzajúca lásku, vlastne šťastná, alebo nie.
„Takto som sa na to nepozerala. O šťastí človek asi nerozhoduje. Skôr mi išlo o to ukázať, nakoľko pravdivo sa na seba človek dokáže pozrieť. Šťastie a nešťastie v tom nehrá rolu. Lena je zmietaná vo vzťahoch, ktoré sú raz lepšie, raz horšie, ale podstatné je vedieť o sebe pravdu.“
RECENZIA
Život v zdvojenom geste
Názov knihy Lucie Piussi Láska je sliepka (Bratislava, Marenčin PT, 2011) je ako matrjoška či spomienka na americký film a komiks deväťdesiatych rokov. Je hrou s trojitým dnom. Obsahuje názov poviedky Láska je sliepka z imaginárneho súboru poviedok, ktorú vydala hlavná postava nášho príbehu Lena Grassalkovičová a cituje v ňom z tejto fiktívnej knihy vetu: „Láska je slepá sliepka, kotkodákajúca od samého vzrušenia po dvore.“ Láska je podľa nej raz kolibríkom, raz vrabcom, pštrosom, sliepkou, ale vždy druhom opereného vtáctva, až na toho jedného.
Dalo by sa povedať, že ide o príbeh krízy stredného veku, ale berme to s rezervou. Životná trasa Leny Grassalkovičovej sa pohybuje v bratislavskej topografii medzi Karpatskou ulicou, Račkom, Grasalkovichovým palácom a redakciou literárneho časopisu na Konventnej ulici, v uzloch života medzi túžbou a pamäťou. Lena žije takmer dvadsať rokov s básnikom Karolom Postavom, odpúta sa od neho, keď sa to už nedá vydržať, prejde ako v zrýchlenom filme dvoma vášnivými láskami, jednou s mladším, krásnym mužom a pokusom o rodinu a dieťa, končiacim mužovou manicko-depresívnou neverou, druhou so starším, principiálne polygamným hedonikom života.
A aj keď sa v tom všetkom Lena ešte stále celkom nevyzná, v stíšenom geste, uzrozumená a odpúšťavá, prítulná, hľadajúca teplo sa nakoniec vracia k starému dobrému Postavovi. Ide o lásku, presnejšie o možnosť a nemožnosť lásky. A možno o výdych pred ďalším nadýchnutím. Je to plné humoru ako tá „stoceckatá Praha s nádychom slovenského východného vetra“ , ale aj vážne, lebo Lena je „vojnovou korešpondentkou a milovníčkou autentického sveta“ a láska medzi mužom a ženou jej bitevným poľom.
Život Leny Grassalkovičovej sa pohybuje v zdvojenom geste pádu a obnaženia. V situáciách úžasu, údivu, úľaku, úľavy, ale aj zlosti, absurdnosti a nehoráznosti v slovách, označujúcich v skromnom slovníku, ale zato v mnohorakých väzbách a vzťahoch mužské a ženské genitálie a to, čo ich spája. To všetko v tradícii Honzy Krejcarovej a Egona Bondyho, ale najmä Ivana Magora Jirousa, Andreja Stankoviča a Vladimíra Archleba, no bez ich metafyziky, lebo vo svete Lucie Piussi je všetko telesné.
Lena Grassalkovičová – len to ešte nevie – nemôže mať krízu stredného veku. Svojou povahou patrí medzi večné nymfy, menády, venuše, gradivy, aury, medzi „krásne zjavenia odené v zriasnených rúchach, prichádzajúce bohvie odkiaľ, kráčajúce v poryvoch vetra, vždy dojímavé, nie vždy zvlášť rozumné, takmer vždy erotické, občas znepokojujúce“ (G. Didi-Huberman).
A ešte jedno: kde Lucia Piussi končí, Ivana Dobrakovová začína – vo vnútri figúr, ktoré o sebe mlčia, lebo majú pri pohľade zvonka „vymleté mozgy“. Kdesi v tomto priestore sa cesty oboch autoriek krížia s prozaickými výpravami Jany Beňovej, Moniky Kompaníkovej, Svetlany Žuchovej. V zdrapoch času ako poslednom priestore pre ľudskú túžbu. Je to možno prekvapujúce, ale zrozumiteľné. V mužskom svete, orientovanom na úspech, píšu dnes príbehy ľudských emócií v textoch-záhyboch slovenskej literatúry najmä ženy.
Peter Zajac
