Nemali auto ani televízor, ale písacie stroje ho obklopovali od útleho detstva: perličkový Consul i cestovné kufríkové stroje. „Nemal som hádam ani dvanásť rokov a už som mal svoj vlastný písací stroj,“ hovorí básnik a spisovateľ Daniel Hevier (na snímke nižšie).
Éra jeho obľúbených mašiniek sa však zrejme definitívne skončila. Internetový magazín Mashable.com informoval, že ich posledný významný výrobca, spoločnosť Godrey and Boyce zastavil ich výrobu v indickom Bombaji.
Toto rozhodnutie má však len symbolický význam, pretože skutočný koniec písacích strojov nastal už dávno s príchodom počítačov.
Dnes sú písacie stroje krásnymi artefaktmi či starožitnosťami a ak sú funkčné, môžeme do nich natočiť štvrtku kancelárskeho papiera a ťuknúť si. Písmenká sú štýlové, vyzerajú „vintage“. Ale skúste napísať dlhý súvislý text.
Generácia, ktorá sa narodila do počítačového veku, zrejme nikdy nedokáže pochopiť utrpenie, aké sprevádzalo všetky korekcie preklepov, hlavne ak sa text písal v niekoľkých kópiách cez kopírovací papier.
Nostalgické klepoty
Sú však ľudia, ktorí písacie stroje zbožňujú dodnes. „Pre mňa je to jeden z najúžasnejších vynálezov ľudstva,“ hovorí Hevier. „Napísal som na ňom desiatky tisíc strán. Potreboval som ten odpor, ktorý kladie kláves, a ten zlomok sekundy, ktorý uplynie od úderu po vytlačené písmeno na papieri. Bol som jedným z posledných, kto prešiel na počítač, aj to ma donútili redakcie, ktoré už nebrali príspevky na papieri,“ pokračuje spomínajúc na svoj elektrický Robotron Hevier. „Bol nemecký a ťažký ako sviňa.“
Milan Lasica sa s písacími strojmi rozlúčil bez nostalgie: „K písaciemu stroju som sa dostal ako dvadsaťročný a zvykol som si písať rovno do stroja, lebo rukou písaný text by som aj tak po sebe veľmi ťažko vedel prečítať. Takže písací stroj bol pre mňa svojím spôsobom záchranou. Na počítač som prešiel s veľkým oneskorením oproti ostatným, zhruba pred desiatimi rokmi, a doteraz ho používam viac-menej namiesto písacieho stroja. Je to, samozrejme, oveľa pohodlnejšie, takže by som sa k stroju už nevrátil a vôbec mi za ním nie je ľúto.“
Iný stroj, iný text
Daniel Hevierje si myslí, že na texte je vidno, čím bol napísaný. „Som presvedčený, že literatúra napísaná na strojoch je iná ako tá ručná. A, samozrejme, komputerizácia zmenila aj naše písanie a čítanie. Pre mňa si text písaný rukou zachováva ,pomalosť‘ kaligrafie, v texte napísanom na stroji sa uchováva niečo z rachotu a kovovosti ná-stroja a počítačový text cítim ako viacvrstevnatý, kvadrofonický a rýchlo miznúci.“
Aj keď písacích strojov ubúda, v servise je stále zopár exemplárov čakajúcich na reparáciu. „Sú kancelárie, kde si bez nich nevedia život predstaviť. Lebo písacie stroje nie sú len mechanické, ale aj elektronické, súbory sa dajú ukladať do pamäte ako na počítači. Dobre sa s nimi vypĺňajú napríklad tlačivá. Ak by sa toto malo robiť na počítači, bolo by to treba celé najprv naprogramovať a to je ťažké, preto mnohí zotrvávajú pri klasike,“ uzatvára opravár písacích strojov Štefan Harnoš.
História klávesnice
Prvý prototyp písacieho stroja predstavil Henry Mill už v roku 1714, ale sériovo sa začali vyrábať až v roku 1868.
Kapitolou samou osebe je klávesnica a rozloženie písmen - to má priamy vplyv na rýchlosť písania. Štandardom, ktorý zdedili aj počítače, je QWERTY, nazvaný podľa prvých piatich písmen vľavo hore. Používajú ju v anglosaských krajinách a s malými obmenami aj v Európe. Francúzi majú iné rozloženie - AZERTY.
Existujú názory, že rozloženie QWERTY nie je optimálne z hľadiska rýchlosti písania a podľa niektorých mýtov bolo dokonca navrhnuté preto, aby pisárky spomalilo – ak by písali príliš rýchlo, vraj sa im mohli krížiť kladivká na stroji. To však nie je pravda. V histórii sa objavili aj alternatívne rozloženia, z nich relatívne najpopulárnejší je systém Dvorak, nazvaný podľa autora, profesora Dvoraka z Washingtonskej štátnej univerzity z roku 1932. Rozloženie sľubovalo „desaťprstovým“ pisárom oveľa menšiu potrebu skákať z riadka do riadka. Ukázalo sa však, že mnohé zo štúdií, ktoré mali zdôrazniť výhody Dvorakovej klávesnice, boli chybné, pretože autor si ich robil sám. Štúdie z roku 1953 dokazujú, že nezáleží na tom, aká klávesnica sa používa. Rýchli pisári sú rýchli na oboch. Preto klávesnicu QWERTY bez problémov zdedili počítače. Dvorakovo rozloženie pretrvalo dodnes, dá sa nastaviť aj vo Windows.
Šampión v písaní
„Na písacom stroji som už skúšal písať, ale veľmi mi to nešlo. Naozaj sa na ňom píše ťažko, písmenká sú od seba príliš vzdialené, preto je podľa môjho názoru takmer nemožné písať na ňom tak rýchlo ako na počítačovej klávesnici,“ hovorí 21-ročný Jaroslav Zigo z Púchova, šampión v rýchlom písaní, ktorý na majstrovstvách sveta v Číne získal pred dvoma rokmi desiate miesto vo svojej kategórii.
Presný názov je súťaž v spracovávaní informácií na počítači, pretože zahrnuje aj formátovanie textu a podobne. Najatraktívnejšia disciplína je však písanie na čas. „Píše sa 30-minútový odpis textu. Trochu kontroverzné je, že súťažiaci môžu používať skratky (čiže súťažiaci napríklad napíše ,EU‘ a Word mu automaticky doplní slovné spojenie ,Európska únia‘). Toto využíva napríklad český tím súťažiacich, ktorí majú vyvinutý kompletný skratkový systém, ktorý dokáže písanie znateľne zrýchliť. Každý si môže priniesť aj vlastnú klávesnicu,“ vysvetľuje Zigo.
Rozloženie klávesnice podľa neho nemá na rýchlosť písania veľký vplyv. „Väčší rozdiel je skôr v písaní v rozličných jazykoch - napr. v angličtine nie sú písmenká s mäkčeňmi a dĺžňami, a teda horný rad klávesnice sa nevyužíva, všetky písmená sú obsiahnuté v troch, a nie štyroch radoch, čím sa môže rýchlosť opäť zvýšiť.“
Zigov osobný rekord pri odpise textu je okolo 700 úderov za minútu, pokiaľ ide o odpis textu na desať minút, tam má bilanciu okolo 570 úderov za minútu, čo logicky vyplýva z toho, že čím dlhšie človek píše, tým sa tá rýchlosť znižuje.
(maj)
