SME

Zlá správa o Rómoch a bielych

Richnavčania z osady veria, že film Martina Šulíka, v ktorom si zahrali, im zmení život. Dedinčania sú však skeptickí.

MARTIN ŠULÍK (1962) filmový režisér a dokumentarista. V roku 1991 debutoval filmom Neha, po ňom nakrútil filmy Všetko, čo mám rád, Záhrada, ktorý získal päť Českých levov aj ceny na festivaloch v Mannheime či Cottbuse. Jeho ďalší film Krajinka vybralaMARTIN ŠULÍK (1962) filmový režisér a dokumentarista. V roku 1991 debutoval filmom Neha, po ňom nakrútil filmy Všetko, čo mám rád, Záhrada, ktorý získal päť Českých levov aj ceny na festivaloch v Mannheime či Cottbuse. Jeho ďalší film Krajinka vybrala (Zdroj: SME - GABRIEL KUCHTA)

Richnavčania veria, že film Martina Šulíka, v ktorom si zahrali, im zmení život.

V rómskej osade Richnava majú veľké upratovanie. Ženy zametajú pred chatrčami, v lavóroch umývajú deti, chystajú to najlepšie oblečenie.

„Dnes máme veľký sviatok. Príde pán Šulík. A večer všetci ideme na film. Celá osada,“ teší sa Helena Pokutová.

Na sýtozelenej lúke medzi osadou a dedinou medzitým vyrástlo prírodné kino. Na konštrukciu natiahli veľké projekčné plátno, postavili pódium a stan pre aparatúru, naštartovali generátor, aby mohli odskúšať zvuk. Štábu pomáhajú Rómovia v oranžových vestách obecnej poriadkovej služby.

V maringotke Kinematografu bratov Čadíkovcov z Moravy premietač Jiří Dolinský kontroluje premietací prístroj: „Vraj sa k nám chystá celá dedina. Všetko musí dokonale fungovať. Zažil som už kadejaké projekcie, ale dve tisícky divákov určite nie.“

V dedine však vládne pokoj. Len málo bielych je zvedavých na celoslovenskú premiéru filmu Cigán, akú Slovensko ešte nezažilo. Ani zvláštna cena z nedávneho Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch, ktorú do Richnavy prinesie režisér Martin Šulík, nie je pre nich dôležitá.

„Cigánov tu máme na krku každý deň. Nepotrebujeme o nich vidieť aj film. Skúsili by ste tu žiť, hneď by ste pochopili,“ mávne rukou staršia žena a radšej zatvára predo mnou bránku.

Jedna veľká rodina

Richnavská osada je pre filmárov nesmierne fotogenická. Pestrofarebné chatrče s taniermi satelitov pozliepané a pozbíjané z dosák, preglejok, plechov zo starých sudov i murované, väčšinou neomietnuté domy zahalené večným dymom stoja v strmom kopci. V rannej hmle presvietenej nesmelými slnečnými lúčmi tábor vyzerá ako prízrak. Po strmej panelovej ceste pobehujú polonahé deti.

Filmári tu strávili minuloročnú jeseň a zimu. V Cigánovi si zahrala takmer celá osada. Aj Mária Tulejová. Je pyšná, že práve v jej dome natáčali niekoľko scén.

„Roky sa o nás nikto nezaujímal, nikto nemal pre nás jedno dobré slovo,“ hovorí domáca pani. „A zrazu prídu gadžovia, ktorí si vás uctia, dajú vám aspoň na chvíľu robotu, bavia sa s vami ako s ľuďmi, nie ako so zvieratami. A všetkých nás spojili ako jednu veľkú rodinu, pomáhali sme im, ako sme len vedeli. Tým ľuďom sa dá veriť. Aj kľúče od domu sme im nechali, keď sme išli preč. Teraz vieme, že nie každý gadžo je rasista. A ten film by mal ukázať, že nie každý Róm je zločinec. Keby sme boli takí zlí ľudia, asi by si nás nevybrali.“

Bezdomovci

„Niektoré scény sme opakovali veľakrát. Ale ukázali sme bielym, že aj my máme talent,“ usmieva sa Simona Pokutová. V scéne zo svadobnej hostiny vystupovala aj jej svokra Helena Pokutová: „Pre mňa bolo nakrúcanie zážitkom na celý život. Konečne som mala pocit, že niekto nás potrebuje.“

Pokutovci bývajú v chatrči takmer na vrchole strmého kopca. V Richnave žije približne 2600 obyvateľov, z toho okolo 1800 Rómov. Každý rok sa v osade narodí okolo stovky detí. Cigánsky tábor sa neustále rozširuje, dedina, v ktorej žijú bieli, postupne vymiera.

Všetky príbytky Rómov sú čierne stavby postavené na cudzích pozemkoch. „Chceme si ich odkúpiť. Ale gadžovia o tom nechcú ani počuť. Tu som sa narodila, aj moje tri deti, moji rodičia, starí rodičia sa sem nasťahovali počas vojny. A teraz nás chcú odtiaľ vyhnať. Vzali nám aj čísla z domov. Sme bezdomovci vo vlastnej dedine,“ tvrdí Helena Pokutová.

Permanentný konflikt

Na miesta, kde teraz stojí osada, chodili kedysi domáci zbierať hríby.

„Podľa katastrálnych máp je to ešte stále les. Ale stromy tam už nenájdete. Cigáni všetko vyrúbali. Mali by ste vidieť, keď príde búrka. Voda všetok ten bordel z osady znesie k nám dole. Všetky vodné zdroje v tej časti sú znečistené. A štát, ktorý to všetko spôsobil, chce od nás, aby sme problém riešili,“ smutne vraví jeden z vlastníkov Štefan Šuster.

Naháňačka policajtov s Rómami je aj vo filme Cigán. „Krádeže sú na dennom poriadku. Nedá sa to ustrážiť, polícia je bezmocná.“

Urbariát od nežnej revolúcie márne bojuje so štátom o vrátenie pozemkov. Súkromní vlastníci prišli o ne v minulom režime. „Štát ich začal užívať v päťdesiatom ôsmom. Doteraz na našich pozemkoch hospodária štátne lesy. Bývalý režim zobral všetko jednotlivcom, teraz jednotlivci vzali majetky všetkým.“

Štefan Schuster vidí jediné východisko. Osadu vysťahovať a zbúrať: „To ani nie je osada, ale nelegálne táborisko. Spoločenstvo sa dohodlo, že pozemky nepredáme. Chceme ich naspäť.“

Bígel pripútaný k psej búde ide od radosti z kože vyskočiť, keď zbadá svojho gazdu. „Ukradli mi už päť psov. A nie hocijakých, všetko čistokrvných. Tento je šiesty. Na noc ho preto zatváram do domu. Zemiaky tu nedopestujete, chovať hydinu je takmer nemožné. Tu sa jednoducho nedá pokojne žiť. Pravdy a práva sa na Slovensku asi nedožijeme.“

Koniec osady?

V Richnave majú od vlaňajších komunálnych volieb rómskeho starostu. Vladimír Pokuta preslávil seba i obec svojím starostovským sľubom. Nevedel ho prečítať. Video sa stalo hitom na sociálnych sieťach.

V deväťčlennom obecnom zastupiteľstve sedia štyria Rómovia. Piati bieli poslanci zo Smeru, SDKÚ a SaS sa spojili a vytvorili spoločný klub. Minulý mesiac schválili dokument, ktorý by mal problém tábora do septembra 2014 definitívne vyriešiť.

V projekte navrhujú výstavbu útulku a zariadenie núdzového bývania, program integrácie, rozšírenie poskytovania sociálnych služieb. Partnermi by mali byť ministerstvá práce a vnútra, štátny podnik Lesy Slovenskej republiky, Košický samosprávny kraj, ale aj mimovládne organizácie a občianske združenia.

Starosta uznesenie nepodpísal. „Škoda sa o tom baviť. Rómovia majú u nás väčšinu a tým to hasne. Naši predkovia sa v hroboch obracajú. Štát na nás kašle, nech sa samospráva stará. Rómovia kričia, že sú diskriminovaní. Ale u nás sú diskriminovaní bieli,“ myslí si poslanec Ján Vaščák (SaS).

„Aj my máme právo normálne žiť. Nechceme nič iné, len aby zákon platil pre každého rovnako,“ pridáva sa Ján Medvec (SDKÚ).

Na premiéru Cigána predsa len prišlo zopár bielych Richnavčanov.

„Ten film je o ničom. Hovorí, čo všetci vieme. Že Cigáni myslia len na sex a alkohol, kradnú ako straky, pretože robiť sa im nechce, tých zopár bohatších žije z úžery. O pár rokov nebudeme riešiť problém spolunažívania. Zaplavia celú dedinu,“ rozmýšľa mladá žena.

Ani autor scenára Marek Leščák, podpísaný aj pod úspešným dokumentárnym filmom Slepé lásky, nie je veľký optimista. „Náš film je zlou správou. Rovnako o Rómoch, ako aj o bielych. Práve preto je najvyšší čas začať sa problémom vážne zaoberať.“

Martin Šulík: Nad korektnosťou sme nerozmýšľali

Režisér MARTIN ŠULÍK vie, že jeho film Cigán rómsky problém nevyrieši, no dúfa, že aspoň zvýši citlivosť voči ľudskému utrpeniu.

Vlani ste v Richnave strávili počas nakrúcania filmu Cigán niekoľko mesiacov. Aká je osada zvnútra?

Rovnako ako iné osady, aj táto je silne poznačená nezamestnanosťou. Najmä v zime pri tridsaťstupňových mrazoch ľudia bojujú o prežitie. Časť obyvateľov hľadá prácu inde na Slovensku, v Čechách, v Anglicku. Aj v rámci osady sú veľké sociálne rozdiely. Majetnejší, väčšinou ľudia s pracovnými a životnými skúsenosťami v zahraničí, žijú v dolnej časti, čím idete vyššie do kopca, tým sú chudobnejší. Napriek všetkým nemalým problémom, s ktorými sa väčšina osadníkov denne borí, nás až neuveriteľne srdečne prijali, boli voči nám neskutočne otvorení a naklonení. Nie všade, kde sme film natáčali, sme sa s tým stretli.

Ako ste vy osobne prežívali nakrúcanie?

Uvedomil som si, že väčšina populácie vrátane mňa vníma rómsky problém veľmi povrchne. Že my gadžovia sa máme v porovnaní s Rómami nesmierne dobre a sme od narodenia vo výhode. Uvedomil som si, že narodiť sa na Slovensku ako Róm je obrovský hendikep, ktorý predurčuje život človeka na každodenný boj o prežitie, že realita rómskych osád je oveľa krutejšia, ako sa nám zdá. Uvedomil som si, že veľká časť ľudí, ktorí nad sebou lamentujú, skutočnú biedu na vlastnej koži nikdy naozaj nepocítila.

Natáčanie bolo pre Rómov veľkým sviatkom, ako sami hovoria, boli to najšťastnejšie mesiace v ich živote. A keď ste odišli, zavládol v osade smútok.

Počas filmovania dostali prácu, vďaka ktorej trošku vypomohli svojim rodinám. Ale mal som pocit, že na krátky čas mal ich život zmysel, pretože mohli zo seba dostať to, čo ich ťaží.

Prečo ste práve pri tejto téme dali prednosť hranému filmu pred dokumentom, ktorý je v mnohých smeroch autentickejší?

Predtým, ako sme začali písať scenár, mali sme pozbierané životné príbehy Rómov, navštívili sme viacero osád, problém sme mali jasne definovaný. Do dokumentu by sa mnoho z tých vecí nedostalo. Okrem toho pri niektorých témach uprednostňujem hraný film. Keď v dokumente ukážete tvár reálneho človeka, môžete mu ublížiť. Keď sa reálny človek a jeho príbeh schová za hranú figúru, nemusí to byť také bolestivé.

Z prvotného stretnutia s Rómami zvykne plynúť emotívnosť a expresívnosť. Ako sa vám darilo, keď bolo treba hovoriť o intímnejších, skrytejších veciach?

Aj keď sa to nezdá, Rómovia sú plachí ľudia. Nevieme o tom, pretože pri bežných stretnutiach si všimneme tých hlasnejších. O mnohých veciach zo svojho vnútra vám nepovedia. Musíte si k nim nájsť cestu a musia vám dôverovať. Sú opatrní, pretože mnohokrát zažili sklamanie.

Sú schopní pozrieť sa na svoje problémy zvonka, reflektovať ich príčiny a hľadať riešenia?

Ako ktorí. Myslím, že postupne silnie vrstva rómskej inteligencie, ktorá vníma postavenie celej komunity v širších súvislostiach: historických, sociálnych, kultúrnych. Objavuje sa čoraz viac rómskych aktivistov, ktorí začínajú pracovať v teréne. Ľudia v osadách však odstup nemajú. Sú príliš hlboko ponorení do riešenia základných existenčných otázok, nemajú vzdelanie a mnohí už ani silu na to, aby niečo na svojich životoch zmenili. Bez pomoci majority sa ich postavenie nezmení.

Aké má predstavy o svete a svojej budúcnosti bežný dospievajúci rómsky chlapec?

Každý iné. Sú chlapci, ktorí sa chcú vyučiť za rezbára, kováča, murára alebo stolára. Sú chlapci, ktorí sa chcú živiť muzikou. Stretol som aj mladých ľudí, ktorí študujú základy sociológie a majú v pláne pracovať v osadách. Janko Mižigár, hlavný hrdina nášho filmu, chce byť automechanikom, ale zároveň bubnuje v gospelovej kapele. Martinka Kotlárová, ktorá hrá postavu Julky, chce byť učiteľkou v materskej škôlke.

Čo sa medzi nimi považuje za úspech, šťastie?

Neviem. Asi to, čo medzi gadžami. Všimol som si, že Rómovia sa menej tešia z vecí a viac zo vzťahov s inými ľuďmi.

Ako ste si strážili svoju autorskú a názorovú pozíciu? Nestrašilo vás, že vás pri akejkoľvek scéne vás môžu obviniť z nekorektnosti alebo, naopak, z prílišnej opatrnosti?

Mali by sme prestať rozmýšľať nad rasovým aspektom problému. Rómovia sú chudobní ľudia, ktorí žijú v hrozných sociálnych podmienkach. To, čo sa deje v osadách, je presným obrazom celej našej spoločnosti. Keď prídete do Spišského Štvrtka, v strede dediny nájdete Rómov v pekných domoch. Sú to remeselníci, podnikatelia a so svojím okolím bez problémov komunikujú a navzájom si rozumejú. Našli si k sebe cestu a trvá to už desaťročia. Potom prejdete pár kilometrov do Letanoviec, Rómovia tam žijú dva kilometre za dedinou v osade Letanovský Mlyn, nemajú elektrinu a bývajú v drevených domoch ako za prvej republiky. Ak by Rómovia mali viac pracovných príležitostí, získali by prirodzenú sebadôveru. Pri realizácii sme nerozmýšľali nad korektnosťou. Snažili sme sa situácie zobraziť čo najpravdivejšie s vedomím všetkých súvislostí.

Máte vysvetlenie na to, že po revolúcii sa ešte žiadna vláda do riešenia tohto problému systematicky s dlhodobým záväzkom a zrejme ani vážne nepustila?

Pretože to je beh na dlhé trate. Rómsky problém sa nedá vyriešiť za jedno volebné obdobie, bude trvať niekoľko desaťročí, kým sa podarí nájsť model spolupráce medzi oboma komunitami. Malo dôjsť k celospoločenskej diskusii.

Koho by ste prizvali?

K slovu by sa mali dostať nielen politici, ale hlavne ľudia, ktorí pracujú v teréne: učitelia, kňazi, sociálni pracovníci, rómski aktivisti. K téme by sa mali vyjadriť historici, pretože súčasný stav v mnohom ovplyvňuje nereflektovaná minulosť. Jeden etnograf mi povedal, že každý rok vznikne mnoho štatistík a štúdií o živote Rómov, ale že mnohí autori doteraz neboli v osade. Z piatich kníh napíšu šiestu. Skrátka, mal by skončiť formálny prístup k riešeniu tejto situácie, pretože o chvíľu môže byť neskoro.

Je to komplexný, široký problém. Aké ambície si pri ňom môžu dať filmári?

Filmári problém nevyriešia. Ale môžu zvýšiť citlivosť voči ľudskému utrpeniu. Aristoteles povedal, že tragédia zobrazuje zápas ľudí, ktorí sú lepší ako my, o uskutočnenie dobrého úmyslu. To sa mi páči. Nie je dôležité, či hrdina zvíťazí, alebo prehrá – dôležitý je ten zápas o dobrú vec.

Akú reakciu čakáte od ľudí, ktorí žijú v bezprostrednej blízkosti osád, sú denne v styku s Rómami a predseda SNS im sľubuje, že pozná spôsob, ako ich prevychovať: úzky dvor a dlhý bič?

Žiaden Róm nemá maseratti, vilu v Chorvátsku, nepreváža sa na súkromnom lietadle, nevlastní tri banky. Keď vám niekto ukradne sliepku či zemiaky zo záhonu, je prirodzené, že vás to naštve. Ale mňa mrzí, že zopár ľudí na Slovensku kradne vo veľkom a nič sa nedeje.

Ako prijímate úspech z Karlových Varov?

Myslím si, že ocenenie z festivalu je stále zaujímavejšie skôr pre film ako pre režiséra. Filmu môže pomôcť, môže byť odporúčaním pre ľudí, aby si ho išli pozrieť, vzbudí záujem divákov. Väčšinou v čase, keď film získa nejakú cenu, režisér je už hlavou niekde inde, pracuje na niečom novom alebo sedí nad prázdnym papierom a rozmýšľa, čo ďalej.

Janko Mižigár získal zvláštnu cenu za herecký výkon. Je prvým slovenským Rómom, ktorý bol ocenený na veľkom medzinárodnom filmovom podujatí. Mohol by byť pre Rómov pozitívnym vzorom. Myslíte, že bude?

Neviem, či úspešní Rómovia sú schopní byť vzormi, priťahovať iných, pozitívne ich motivovať. Bol by som rád, keby sa Janko stal vzorom pre deti z osád. Našťastie, ocenenie ho, aspoň zatiaľ, nezmenilo. Je to stále rovnaký chalan, má rád futbal, hrá na bubny. Preňho je dôležitá rodina, kamaráti, chce ukončiť školu. Jeho hodnotový svet nie je zdeformovaný. Je to nesmierne talentovaný a dobrý chlapec. A verím, že takým aj ostane. Čas ukáže.

Váš film pred richnavskou premiérou ešte nikto na Slovensku nevidel, zato na internete sa o ňom už týždne vedú búrlivé diskusie. Ako to vnímate?

Myslím si, že táto polemika nesúvisí s filmom, ale skôr s nezdravou atmosférou v spoločnosti. Odkazy na internete, ktoré som zachytil, sú z troch štvrtín vyslovene rasistické. Ale dá sa z nich vyčítať, že väčšina z diskutujúcich nemá podľa môjho názoru s Rómami osobnú skúsenosť a ani sa s nimi možno ešte v živote nestretla. Médiá sú plné negatívnych informácií o „rómskom probléme“, na druhej strane je táto téma akoby tabuizovaná, pretože nikto sa ňou nezaoberá do hĺbky.

Polemiku vyvolával už samotný názov – Cigán. Prečo ste si ho vybrali?

Slová Róm a Cigán majú rôzne funkcie i obsah. Nás pri hľadaní názvu čiastočne inšpiroval jeden zo starostov. Povedal: Kým sme boli Cigáni, žilo sa nám dobre, odkedy sme Rómovia, ide to s nami dole vodou. Mám pocit, že práve táto veta presne vystihuje podstatu problému, pokrytectvo našej spoločnosti. Na jednej strane pomenovaním Rómovia akoby vrátila tomuto etniku dôstojnosť, na druhej strane za posledných dvadsať rokov títo ľudia stratili pracovné príležitosti, možnosti ich uplatnenia sú oveľa menšie, všetky zmeny ich vytlačili na okraj spoločnosti, žijú oveľa nedôstojnejšie. Nuž a aby toho nebolo málo, už nie sú ani Rómovia, ani Cigáni, ale neprispôsobiví občania. Za týmto virtuálnym označením nedefinovateľnej skupiny ľudí sa skrývajú opatrenia zamerané najmä proti Rómom. Jednoducho, toto etnikum akoby stratilo svoje meno a ja mám pocit, že s ním aj svoju identitu.

Slovenské železnice práve pre názov filmu spočiatku odmietli vyvesiť plagáty vo svojich vozňoch, pretože „takáto reklama vystupuje proti dobrému vkusu a smeruje proti záujmom prenajímateľa“. Ako sa vám podarilo vedenie železníc zlomiť?

Bolo to nedorozumenie. Mali pocit, že „Cigán“ je hanlivé pomenovanie a nechceli, aby sa s ním spájalo ich meno. Vysvetlili sme im rozdiel medzi slovom cigáň, čo je synonymom klamára, a Cigán, čo je pomenovanie etnika. Zmiatol ich ten mäkčeň. Mám stále neodbytný pocit, že väčšina negatívnych reakcií na všetko, čo sa týka tejto národnosti, pramení z nepochopenia, či nedorozumenia. Vieme navzájom o sebe málo. Aj preto som sa rozhodol natočiť tento film.

Napriek drsnosti témy ste si zachovali svoju poetiku a váš film je - v istom zmysle - nežný. Súhlasíte?

Záležalo mi na tom, aby sme ho nenakrútili ako spravodajstvo, pretože v ňom sa opakuje stále tá istá, stereotypná poloha. Z médií sa však nedozviete, ako sa mladý chlapec rozpráva so svojou matkou ani ako sa rozpráva s dievčatami. Myslím si, že najkrajšie to vystihol hudobný skladateľ Vlado Godár. Povedal, že napíše hudbu k filmu tak, aby sme ľuďom na plátne vrátili dôstojnosť. O to sme sa snažili. Zachytiť ich zápas o normálny život. Možno z toho pochádza ten pocit nežnosti.

V niekoľkých scénach sa vášmu hrdinovi zjavuje mŕtvy otec. Možno to bola vaša autorská fantázia, ale zároveň by sme mohli usudzovať, že Rómovia majú živý imaginárny svet. Aké obrazy a symboly v ňom prevládajú, a ako to ovplyvňuje ich bežný život?

Mnohé tradičné formy duchovného života sa u Rómov vytrácajú. To, čo poznáme zo starších etnografických štúdii už neplatí. Myslím, že to je dané zmenou sociálnej situácie a odumretím tradičných foriem života. Spieva sa čoraz užší repertoár ľudových piesní, a rozpráva sa aj menej rozprávok. Väčšina Rómov, ktorých som poznal, však bola veľmi religiózne založená. Viera im dáva nádej, že ich život sa môže zmeniť k lepšiemu. V osadách sa stretnete s rôznymi cirkvami alebo sektami. Kresťanský hodnotový systém - desatoro - si Rómovia často prispôsobujú podľa svojich potrieb, ale u všetkých je cítiť bázeň z posmrtného života. Skoro v každom dome v osade nájdete na stene nástenku s fotografiami mŕtvych a pri rozhovore zistíte, že sú medzi príbuznými neustále prítomní. Spomínajú na ich činy, na to čo dobré spravili pre komunitu. Dobré skutky sa nezabúdajú, mŕtvi požívajú úctu. Keď som v jednej rodine povedal, že po smrti môjho otca s ním často vediem imaginárny rozhovor, všetci stíchli, chvíľu na mňa pozerali ako na zjavenie, ale potom sme si zrazu porozumeli.

Spomínali ste, že život v osade je odrazom nášho sveta, akurát že je v ňom všetko emotívnejšie a vyhrotenejšie. Ako sa to prejavuje vo vzťahoch otec a syn?

Deti vždy kopírujú konanie rodičov. Najlepšia výchovná metóda je živý príklad. U Rómov to nie je inak. Bohužiaľ, za posledných dvadsať rokov rodičia v osadách nedokážu deťom odovzdávať remeslo a pracovné návyky, pretože sami nepracujú. Nemajú možnosť sa zamestnať, žijú v biede, každý deň bojujú o dôstojnosť. Mladí ľudia si nevedia predstaviť, že prácou sa dá uživiť. V televízii vidia svet reklám a seriálov, okolo seba vidia len chudobu. Je len málo ľudí, ktorí dokázali prekročiť hranice sociálneho predurčenia. Nikto o nich nehovorí, prevažujú negatívne príklady. Preto mnoho mladých ľudí nevidí riešenie a hlavne vo väčších komunitách sa uchyľuje k drogám a kriminalite.

Cítili ste v osadách generačné napätie? Snažia sa deti prekonať svojich rodičov? V čom chcú byť iné?

Mladí Rómovia v osadách túžia po tom, čo každý človek na svete: aby mali čo jesť, aby mali doma teplo a svetlo. Pre dvestotisíc ľudí na Slovensku sú to stále nedostupné veci.

Ak hovoríte, že problém rómskych osád je problémom chudoby a vzdelania, čo pre nich vzdelanie znamená a prečo je pre nich také nedostupné?

To by ste sa museli spýtať Rómov. Niekedy je to preto, lebo deti nenájdu podporu v rodinách. Niekedy je to preto, lebo škola je pre nich cudzí svet, ktorému nerozumejú - mnohí malí Rómovia neovládajú v šiestich rokoch slovenčinu. Niektoré talentované dievčatá sa po skončení základnej školy vydajú a začnú rodiť. Daniela Rusnoková natočila pekný film O Soni a jej rodine, ktorý približuje problémy rómskeho etnika. Hlavná hrdinka Soňa Pokutová, jednotkárka na základnej škole, má dnes už tuším šestnásť detí a doštudovala. Svoj vnútorný svet však dokáže priblížiť s veľkou emotívnou naliehavosťou.

Ukázať zúfalstvo vyplývajúce z chudoby a sociálneho vylúčenia a zároveň ľudskú dôstojnosť, ako sa dá vyriešiť taká ťažká úloha?

Jednoducho. So scenáristom Marekom Leščákom sme náš príbeh rozprávali z perspektívy dieťaťa.

Vravíte, že toto je váš najosobnejší film. Čo sa pri ňom stalo?

S Rómami sme strávili skoro dva roky života. Ponúkli nám kávu, dali nám jesť, rozprávali nám o svojich životoch. Z ich príbehov sme s Marekom poskladali náš scenár. Tentoraz sme nenakrútili fikciu, postavy sme si nevymysleli. Keď pozerám hotový film, za každou postavou vidím konkrétneho človeka, jeho skutočný život. Cigán je zvláštny aj tým, že v ňom hrali neherci a tí si nedokázali nasadiť profesionálnu masku – boli sami sebou. Museli sa pred nami otvoriť, vpustiť náš do svojho sveta. Preto ťažko znášam nenávistné internetové reakcie pod článkami. Diskutujúci nadávajú na konkrétnych ľudí, o ktorých nič nevedia. Pri iných mojich filmoch mi také reakcie nevadili, pri tomto áno.

Vy už ste vynaložili veľké úsilie, zostali ste dlhšie v osadách. To zrejme veľa vašich divákov nezopakuje, ale čím aspoň by sme vám urobili radosť?

Bol by som rád, keby ľudia prišli do kina a o celom probléme chvíľu bez predsudkov premýšľali.

Mikuláš Jesenský, Kristína Kúdelová

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 29 818
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 415
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 906
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 254
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 077
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 834
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 780
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 078
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 646
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 435
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 9 881
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 450
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 366
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 265
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 432
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu