Mapy môžu byť aj dôležitým inšpiračným zdrojom umenia. Výstava predstavuje kartografické interpretácie na slovenskej výtvarnej scéne v konfrontácii s vybranými dielami z krajín Visegrádskej štvorky.
Keď Samuel Mikovíny vytváral podrobné mapy všetkých slovenských a väčšiny uhorských stolíc, nemohol tušiť, že jedna z nich sa po takmer troch storočiach ocitne na výstave Mapy – Umelecká kartografia v strede Európy 1960 – 2011. V spoločnosti výtvarných diel, inšpirovaných obraznosťou mapy, je jeho precízna kartografická práca jedinou „ozajstnou“ mapou.
Nepodceňovať omyly
A hoci si práve z tohto prostého dôvodu nevyslúžil miesto v päťdesiatčlennom zozname vystavujúcich autorov, jeho mapa Bratislavskej župy je organickou súčasťou projektu Galérie mesta Bratislavy a Slovenskej národnej galérie. V pestrom spektre diel konceptuálneho umenia, land-artu, maľby, fotografie, inštalácie či nových médií je užitočným pripomenutím nielen východiskového, inšpiratívneho bodu ich vzniku, ale aj zdôraznením stáročia trvajúcej nezastupiteľnej funkcie kartografie.
Aj s jej omylmi, ktoré sprevádzajú každú ľudskú činnosť, a vďaka ktorým napríklad Kolumba priviedla nesprávna mapa namiesto k brehom Indie do Ameriky. „Tie pravé miesta nebývajú na mapách,“ napísal zasa oveľa neskôr a v inej súvislosti Herman Melville v románe Biela veľryba takúto magickú vetu, ktorá je však najmä jedným z mnohých dokladov o častej prítomnosti tohto fenoménu aj v literatúre.
Mapa ako metafora
Predovšetkým však vo výtvarnom umení, ktoré je s 
kartografiou spojené už od praveku. Bratislavský výstavný projekt sa zameral na súčasnosť, presnejšie, na posledné polstoročie. „Mapy sa stali v umení uplynulých päťdesiatich rokov dôležitým nositeľom kultúrnych významov ako médium utopických vízií, mentálnych archeológií, futurologických projektov či projekcií teritoriálnych alebo politických frustrácií,“ povedala kurátorka Daniela Čarná.
Spolu s Luciou Gregorovou zamerali svoju umeleckohistorickú sondu na krajiny Visegrádskej štvorky, samozrejme, s dominanciou tvorby slovenských výtvarníkov. Ako deklarajú v podtitule výstavy – na stred Európy.
Tento pojem v najužšom zmysle je niekedy až komicky lákavý, asi štyri desiatky miest v mnohých krajinách tvrdia, že práve tam je presný stred Európy. Ilona Németh preto zaznamenáva na svojej mape niekoľko týchto „stredov“, od Nemecka až po Ukrajinu či Bielorusko vrátane toho nášho pri Kremnici.
Geopolitický rozmer je prítomný v mnohých dielach. Jozef Jankovič navrhol v dvoch obrazoch z počiatku normalizácie presunúť Československo do oceánu a jeho pôvodné územie zaliať vodou, aby vzniklo more mieru, čo podčiarkol vpísaným „návrhom definitívneho vyriešenia európskych problémov“.
Suché moria
K téme rozdelenia Československa sa Patrik Kovačovský vracia možnosťou 
otvárania či zatvárania zipsu na mape bývalého spoločného štátu, kým o generáciu starší Otis Laubert sa snaží udržať Československo pohromade lepiacimi páskami. Oveľa uvoľnenejší a pre neho typický hravý tón potom cítiť z reliéfu z farebných bavlniek, ktorými prekryl pôvodnú mapu, či v Suchých moriach.
Politický akcent má aj rozsiahly cyklus Juraja Meliša Help z prvej polovice 70. rokov, kde naliehavé volanie o pomoc v sérii artefaktov rôznych výtvarných techník nechýba ani na hliníkovom glóbuse.
V početnej kolekcii Rudolfa Sikoru, ktorý sa z oduševneného kartografa vyšpecifikoval až na detailného topografa, nechýba ani Topografický bazén – spomienka na legendárny 1. otvorený ateliér v jeho bratislavskom dome. Ten sa koncom roku 1970 stal miestom generačného vystúpenia nastupujúcich umelcov, ktorí sa vzápätí na dvadsaťročie ocitli na neoficiálnej výtvarnej scéne.
Keď na mierke nezáleží
Gro výstavy, ktoré je v Mirbachovom paláci, rovnako ako aj komornejšia expozícia vo Vodných kasárňach Národnej galérie, ukazujú nekonečné možnosti vyjadrovania, ktoré ponúka metaforická podstata mapy. Otvára priestor na slobodné virtuálne prekračovanie hraníc a vznik vymyslených krajín, bájnych svetov či snívanie o vesmíre.
A tak v ďalších tematických častiach výstavy dáva Alex Mlynárčik nahliadnuť do zakladajúcej listiny imaginárneho kráľovstva Argílie, kam sa aj s priateľmi uchýlil v neprajných časoch, kým Július Koller zabezpečoval umeleckú komunikáciu medzi Zemou a vesmírom svojím fiktívnym výstavným priestorom na nedostupnej tatranskej skalnej plošine Galéria Ganku.
„Na mape vytvorenej v mierke 1:200 000 vyzerá svet šťastne, začne sa to kaziť na mape podrobnejšej,“ píše Michel Houellebecq v knihe Možnosti ostrova. Našťastie, pre diela z výstavy Mapy tento bonmot neplatí. Ich autori žiadne mierky nerešpektujú. Každý z nich, ako zdôrazňujú kurátorky, vyznačuje svojím zápisom predovšetkým vlastné súradnice.
