Juraj Kušnierik je slovenský novinár, no vyzerá ako Škandinávec a má rád hudbu. Najmä islandskú. A tak sa rozhodol prísť na to, ako je možné, že krajina, čo má toľko ľudí ako Košice, zrodila toľkých originálnych muzikantov. Odpovede hľadal počas návštev Islandu, v rozhovoroch, na koncertoch a spísal ich do útlej knižky.
Volá sa Hudba ostrova a je to výstižný názov. Takmer úplne totiž obchádza hlavné hviezdy, ktoré hranice ostrova dávno presiahli, a keď autor robí odbočky k starým ságam, prírode, zvykom či ekonomickej kríze, stále sa na ne pozerá cez hudbu. Múdro sa sústredil na vystihnutie islandskej originality (aj toho, čo je pre tamojšiu scénu typické), rovnako urobil dobre, že príbehy Björk a Sigur Rós spomína len okrajovo. Sú totiž už známe, a tak je lepšie, že sa dočítate skôr o skupinách ako múm, Bloodgroup, Emiliane Torrini, o vydavateľstvách Smekkleysa a Bedroom Community. Hudbu ostrova však netvoria klasické novinárske „vygooglované“ profily hudobníkov ani odborné rozbory skladieb, ale najmä osobné pocity a zážitky. Takýto štýl väčšina čitateľov skôr ocení, viac rušia chyby, ktorých je tu dosť (preklepy a nezmyselné preklady typu „noisnik“ či „grúv“).
Inak je to neslovenská kniha: čítavo napísaná so zaujímavou témou a krásnym grafickým dizajnom. Na Island navnadí rovnako silno ako filmy Heima a Screaming Masterpiece.
