Veronika Šikulová napísala román inšpirovaný spomienkami troch generácií vlastnej rodiny.
Vlak je vlak a text je text. Hocikedy sa vlak zastaví, lebo niečo nefunguje a ľudia stoja na perónoch, frflú a pofajčievajú. Text románu Veroniky Šikulovej s názvom Miesta v sieti funguje. A funguje tak dobre, že sa dá pri ňom zastaviť a zmeškať všeličo iné.
Klopú v ňom švelere, pražce aj podvaly a srdce. Je v ňom všetko, čo bolo a asi aj stále je pre nás dôležité, ale akosi menej o tom hovoríme. Nie je na to čas. Nie je čas niečo, čokoľvek, zmeškať. Nie je čas na obyčajné dni.
Koľko žitia sa dá uniesť
„Počujem babinku mamu aj seba sme dievčence s receptami na koláče na to ako si zbabrať život a sladiť ho aj ostatným...“ píše Šikulová, či skôr hovorí – hovorí tie svoje kapitoly bez bodiek aj bez čiarok. Netreba jej ich. Má dosť vlastného dychu, aj keď často práve o ňom pochybuje a pritom má odpovede, aj keď sa stále pýta. Aj vtedy, keď nevie, prečo vlastne píše, prečo má potrebu neustále niečo zaznamenávať, hoci aj denné rozhovory ľudí v autobusoch. Pre toto akurát.
Román Miesta v sieti je záznamom životov starej mamy Jolany, mamy Alice a jej dcéry Verony. Je inšpirovaný skutočnými rozprávaniami, spomienkami či listami.
Na pamäte troch žien sa lepia osudy ďalších a ďalších, naďmamy a öregapu, ujkov a tetiek, kamarátok, čudákov z dediny, psov a mačiek, kačiek, holubov, moriek, sliepok aj zajacov, a občas sa na ne lepí aj smola, nešťastie alebo skrátka smútok.
Nosia ho potom za nechtami, „dokonca aj v autobusoch vidno ako sa krčia a slúžia a sužujú sa v rodinách pália ma dlane a bolí pod rebrami vždy som sa chcela pochlapiť a pochopiť tento nezrozumiteľný svet alebo rovno Boha keby nebol bolo by mi ľúto len ma to pri tom moržovaní kukurice nenaučili alebo práve vtedy keď to tajomstvo hovorili išiel vlak a šiel až dotiaľ vlastne až doteraz...“
Vlak je vlak
Každá z troch hlavných postáv rozpráva svoj príbeh, ktorý je zároveň príbehom tej ďalšej, alebo rovno povedané, kohosi.
V dome vedľa železnice odbíjajú dni pravidelným klopaním vlaku, rozhovormi na komorových schodoch, merajú ich tam litrami domáceho ružového vína a niekedy aj slzami. Vedľa rastie kukurica, v záhrade sú jablone, každá má svoje meno, sortu, aj každá hruška a hrozno nie je tiež iba nejaké hrozno, ani motýľ iba motýľ. Ani smola, čo sa lepí, nie je tá istá. Raz je to vojna, čo vezme muža „Jožkajolankinho“, inokedy tajní, ďalší raz družstvo, čo zobralo role, raz muži alebo ženy, čo pijú a potom (sa) bijú a inokedy ten vlak.
Nie pavučiny, ale pevné siete
Slová plynú, niekedy, akoby boli celkom odosobnené, ale nie sú, ba naopak, sú celkom prirodzené, vlastné pamäti. Rozpamätávajú sa na sponku vo vlasoch, ktorá možno vôbec neexistovala, na detaily, opakované rituály, na maďarské slová aj nadávky a slovenské pesničky, na pachy a vône, fakty, ktoré zostanú v hlave, aj keď nechceme.
Nachádzajú drobné bolesti, ktoré preskočil čas, ale ony kdesi vnútri zostávajú ako modriny, ako jazvy. A tie dni sa napokon javia ako celkom obyčajné, veď stále sa čosi dôležité deje, len z toho netreba vyskočiť z kože. Veď aj vlak ide ďalej, a „hrušky aj hviezdy padajú úplne potichu a desať slávikov spieva inak ako jeden“.
V tej dnešnej virtuálnej sieti sa strácajú dáta. V Šikulovej sieti sa nachádzajú – staré slová, stále vzťahy. Tie, čo nemusia byť online, aby o sebe navzájom vedeli.
