Vlada Ballu som si prvýkrát všimol na festivale v Nových Zámkoch. Stál pri barovom pulte, pred ním pivo a slečna. Počas niekoľkodňového festivalu sa pred ním vymieňali len pivo a slečna. Balla zostával, postával, nemihol ani brvou.
Ballových kníh pozvoľna pribúda, jeho osud je jasne daný. Je to bezpochyby osud spisovateľa. Erudovane drsného, rozprávačsky stručného, ladeného skôr na krátku prózu s vtipnou pointou. Nemeniaceho sa autora znovu objaví čitateľ aj v jeho najnovšej knihe V mene otca (Koloman Kertész Bagala a literarnyklub.sk, 2011).
Humoru je podriadená väčšina textov bez ohľadu na to, či v nich napokon úsmevná stránka preváži, alebo sa naladia na tragiku mizérie, číhajúcej v prostredí.
Tradičná skepsa
Sú to prózy rozprávačské, azda autobiografické, zažité, nažité. Balla je na našej literárnej scéne už tak dlho, že sme takmer zabudli na kánon iného výrazného prozaika z pomedzia maďarského a slovenského jazykového prostredia, ktorý zdôrazňoval, že život autora si nemožno zamieňať so životom literárnej postavy, a to ani pri autobiografickej próze.
Balla raz za uhorský rok - mohol by aj častejšie -, vysloví hlbokomyseľné zovšeobecnenie. „Aj ľudia, ktorí sa ľúbia, sa navzájom neraz doženú k šialenstvu,“ vraví s neoblomnosťou sebe vlastnou ako človek, s ktorým sa nedá veľmi vyjednávať.
S rovnakou skepsou okrajovo komentuje aj svetové dejiny: „Národy sa rozpustili v cezhraničných kopuláciách a hranice sa rozpúšťali vo vojnách i po vojnách, prekresľovali ich stále noví vagabundi, ktorí svoje čiary ťahali zlomyseľne alebo naslepo, mávali zástavami a vybľakovali vlastenecké piesne. Robili to presne ako ich predkovia a predkovia ich predkov: zo zvyku.“
Cit pre mieru alebo cit priemeru
Drsných právd, ktoré nikomu nelichotia a ktorými sa naša moderná próza čoraz viac zahusťuje, nie je málo. Aj tu sa však prejavuje autorov estetický názor a cit pre mieru, ako je to aj v prípade vulgarizmov a iných priliehavých a naliehavých výrazových prostriedkov.
Balla prevetráva rodinné väzby, domov, bývanie, lásku ako veci fatálne, silné, do veľkej miery dané alebo odňaté. K písaniu pristupuje takisto bez prieberčivosti. Vychádza z toho, že v tomto marazme sa možno riadiť buď iba vlastným citom pre mieru, alebo citom priemeru, čo by bol oveľa horší prípad.
Zdá sa, že autor nemá nejasnosti ohľadom toho, v čom sa odlišuje profánne od umeleckého. Jedno i druhé sa v lepšom prípade navzájom podmieňujú a čitateľ iste neprehliadne, že táto ostro sledovaná deliaca línia zreteľne beží aj naprieč Ballovými rozprávaniami plnými trpkosmiešnych zážitkov.
