Tie texty by mali byť dobré. No úplne to neplatí

Súťaž Poviedka opäť objavila talenty. To je jej jasný prínos. No celková úroveň ocenených textov je rozkolísaná.

Ako vyzerá súčasná slovenská literatúra? Na takúto otázku sa asi nedá odpovedať.

Ak by sa však dalo, odpoveď by mala niekoľko slov a nepochybne obsahovala výraz „rôzne“. Keď by ste si aj napriek tomu chceli nejaký instantný nástrel do domácej literatúry prečítať, zborníky víťazných textov súťaže Poviedka by boli celkom dobrou voľbou. Objavili totiž niekoľkých šikovných autorov, pár talentov, ktoré kdesi časom zmizli, ale aj textárov, ktorí sa príliš nelíšili od ostatnej slovnej vaty. S jedinou výnimkou - ovládali remeslo.
Problém je trochu iný: má vôbec zmysel písať na takéto zborníky recenzie? Veď ide pravdepodobne o najlepšie zo zaslaných prác a ich hodnotenie už urobila porota. Takže by mali byť dobré.

Dobré aj slabšie

Medzi „mali“ a „sú“ však niekedy existuje dlhá cesta. V prípade Poviedky 2010 to platí čiastočne.

Víťazný text Václava Kostelanskeho je totiž veľmi originálnym výletom do ruského sveta zo začiatku dvadsiateho storočia. Vtipnou (pseudo)zločineckou štylizáciou je napríklad aj Vargov Grázel, no rovnako sa nedá hovoriť o každej z poviedok.

Ak by totiž boli posledné ročníky Poviedky zrkadlom slovenskej literatúry, bola by to literatúra zväčša dosť zúfalá, zahľadená do seba, plná psychologizovania a vzťahových analýz, ktoré neprekračujú - akokoľvek sofistikovane napísané - prah bežného, nudného života. Vrátane telenoviel.

Čosi výnimočné

Akoby autorom slovenských poviedok chýbal rozlet, a čo je ešte horšie, mnohým aj nápady a fantázia. Cez fázu „písanie pre samo písanie“ si azda musí prejsť každý spisovateľ, na ak podobné texty tvoria aj časť z ocenených prác, ani nechcime špekulovať o tých neocenených.

Je vynikajúce, že literárna súťaž Poviedka jestvuje. Je rovnako výborné, že dáva priestor na publikovanie a niekedy objaví neznáme talenty. Lenže po tom množstve ročníkov sa niektoré texty začínajú na seba podobať a väčšine z nich chýba čosi výnimočné.

Je to akýsi moment, pre ktorý by ste si text zapamätali a ostal by vo vás žiť aj mesiace, roky po prečítaní poviedky. Takýchto textov však nie je priveľa ani vo svetovej literatúre, takže Poviedke sa to dá pokojne odpustiť.