Krásny príbeh o konci sveta

Zánik života by mohol všeličo vyriešiť a Lars von Trier ho vo svojom filme veľkolepo inscenuje. Ale nezaručuje, že pri ňom nebudeme trpieť.

PROJEKT 100

• Je pravidelná putovná prehliadka, ktorú organizuje Asociácia slovenských filmových klubov. Od septembra do decembra prináša do kín desať pozoruhodných celovečerných filmov.
• Tento rok sa vracia aj do kina Lumiere v centre Bratislavy, čo je bývalé kino Charlie centrum. Už sú v ňom otvorené dve kinosály a čoskoro bude úplne zrekonštruované. Budú sa v ňom premietať najmä slovenské a európske filmy.
• Film Melancholia je najnovším filmom dánskeho režiséra Larsa von Triera, Kirsten Dunst zaň dostala cenu pre najlepšiu herečku na festivale v Cannes. Okrem neho sa ešte počas Projektu 100 tento rok premietnu tieto filmy:                                        
•  Strýko Búnmí                                     réžia: Apichatpong            Weerasethakul                                                  
• Utorok po Vianociach                      réžia: Radu Muntean                     
• Turínsky kôň                                    réžia: Béla Taar                               
•  Nórske drevo                               réžia: Tran Anh Hung                      
• Dobré srdce                                   réžia: Dagur Kári                            
• Druhá strana mince                 réžia: Borys Lankosz                        
•  Erotikon                                            réžia: Gustav Machatý  
• Smrť v Benátkach                    réžia: Luchino Visconti 
• Veľká láska 
• a krátky film                                    Všetko najlepšie  réžia:Pierre Étaix, Jean Claude Carriere

Keby sa mal svet zastaviť a keby všetko utrpenie a všetka túžba mali vymiznúť, tak potom režisér Lars von Trier hovorí, že on sám by rád stlačil ten gombík, ktorým by zánik spustil. Zatiaľ len nakrútil film Melancholia a do jeho sloganu vložil sľub, že to bude krásny príbeh o konci sveta. Bolo by ho dobré zažiť vo veľkej a zmĺknutej kinosále, pretože úloha sa mu podarila a daný sľub napĺňal od úplne prvého obrazu.

Úvodnú sekvenciu skomponoval z apokalyptických vízií, ktoré sprevádza romantická Wagnerova skladba Tristan a Izolda. Keďže sú to premyslene naštylizované a krásne obrazy, zase sa raz prejavil ako veľký formalista. Tie obrazy sú dokonca také krásne a bez kontextu, až pôsobia nadprirodzene a človek by sa pred nimi mohol cítiť v bezpečí. Lenže neskôr, keď sa vízia skončí a začne sa „normálny film“, postupne ich znovu všetky povyťahuje a organicky zakomponuje do realistického, striedmeho príbehu.

Tak ako sľúbil, ten príbeh je o konci sveta a aj keď hovorí o kráse, smeruje k nemu ťažká cesta. 

Čím je planéta bližšie

Lars von Trier rozdelil svoj film na dve časti, jedna je o Justine, druhá o Claire. Sú sestry, ale majú odlišný postoj k životu. Najprv sa to prejaví na svadbe, ktorú zorganizovali ako veľkú spoločenskú udalosť. Stála veľa peňazí, ale len Claire vie, ako sa má na nej správať a asi iba jej jedinej to nerobí žiadny problém. Naopak Justine, hoci sa vydáva ona, musí radosť predstierať a prekonávať pritom úzkosť, nepokoj a strach. Ich sesterská láska je zrejmá, ale nie vždy si rozumejú a na tej svadbe sa pohádajú.

Keď potom spoza slnka vyjde planéta Melancholia a aj astronómovia musia uznať, že môže ohroziť Zem, ich prejavy začínajú byť opačné. Chorá Justine pookrieva, čím je planéta bližšie, možno, že po nej dokonca túži a má k nej takmer erotický vzťah. Keby aj mala zničiť život na Zemi, ona nemá čo stratiť. Claire má. Ona je na Zemi šťastná, ona s radosťou prežíva aj malichernosti.

Nič, iba ničota

Justine a Claire zostanú vo veľkom rodinnom sídle skoro samy. Režisér im v podstate vyčistil priestor a odpratal z neho iných ľudí. Vyzerá to, ako keby len ony dve boli vystavené vesmírnemu tajomstvu a neznesiteľnej samote v jeho nekonečnosti. V skutočnosti sú však kolízii planét vystavené dva princípy a dve rôzne ľudské rozpoloženia. Otázkou je, ako veľmi sú od seba tie rozpoloženia vzdialené a v čom sú vlastne iné.

Lars von Trier sa pred premiérou Melancholie nechal odfotiť s presýpacími hodinami a usmieval sa pritom, z čistého cynizmu to však asi nebolo. Hovorí síce, že by rád stlačil nejaký gombík, keby bolo treba, ale vraj len pod podmienkou, že nikto pri tom nebude trpieť.

Z filmu vyplýva, že to mu nakoniec nemusí zaručiť ani Justine. Na jej svadbe ukázal, ako pohŕda spoločenskými rituálmi, že sa jej zdajú byť zbytočné, nepravdivé a nezmyselné - vo všetkej tej ničotnosti, ktorú cíti naokolo. Jej oči sú takmer vždy bez výrazu, a predsa aj v nich nakoniec vidieť strach. Problémom je, že koniec sveta a života vôbec nemusí byť to najhoršie. Horšie je precítiť najprv jeho hodnotu.