Zánik života by mohol všeličo vyriešiť a Lars von Trier ho vo svojom filme veľkolepo inscenuje. Ale nezaručuje, že pri ňom nebudeme trpieť.
PROJEKT 100Je pravidelná putovná prehliadka, ktorú organizuje Asociácia slovenských filmových klubov. Od septembra do decembra prináša do kín desať pozoruhodných celovečerných filmov.Tento rok sa vracia aj do kina Lumiere v centre Bratislavy, čo je bývalé kino Charlie centrum. Už sú v ňom otvorené dve kinosály a čoskoro bude úplne zrekonštruované. Budú sa v ňom premietať najmä slovenské a európske filmy.Film Melancholia je najnovším filmom dánskeho režiséra Larsa von Triera, Kirsten Dunst zaň dostala cenu pre najlepšiu herečku na festivale v Cannes. Okrem neho sa ešte počas Projektu 100 tento rok premietnu tieto filmy: Strýko Búnmí réžia: Apichatpong Weerasethakul Utorok po Vianociach réžia: Radu Muntean Turínsky kôň réžia: Béla Taar Nórske drevo réžia: Tran Anh Hung Dobré srdce réžia: Dagur Kári Druhá strana mince réžia: Borys Lankosz Erotikon réžia: Gustav Machatý Smrť v Benátkach réžia: Luchino Visconti Veľká láska a krátky film Všetko najlepšie réžia:Pierre Étaix, Jean Claude Carriere
Keby sa mal svet zastaviť a keby všetko utrpenie a všetka túžba mali vymiznúť, tak potom režisér Lars von Trier hovorí, že on sám by rád stlačil ten gombík, ktorým by zánik spustil. Zatiaľ len nakrútil film Melancholia a do jeho sloganu vložil sľub, že to bude krásny príbeh o konci sveta. Bolo by ho dobré zažiť vo veľkej a zmĺknutej kinosále, pretože úloha sa mu podarila a daný sľub napĺňal od úplne prvého obrazu.
Úvodnú sekvenciu skomponoval z apokalyptických vízií, ktoré sprevádza romantická Wagnerova skladba Tristan a Izolda. Keďže sú to premyslene naštylizované a krásne obrazy, zase sa raz prejavil ako veľký formalista. Tie obrazy sú dokonca také krásne a bez kontextu, až pôsobia nadprirodzene a človek by sa pred nimi mohol cítiť v bezpečí. Lenže neskôr, keď sa vízia skončí a začne sa „normálny film“, postupne ich znovu všetky povyťahuje a organicky zakomponuje do realistického, striedmeho príbehu.
Tak ako sľúbil, ten príbeh je o konci sveta a aj keď hovorí o kráse, smeruje k nemu ťažká cesta.
Čím je planéta bližšie
Lars von Trier rozdelil svoj film na dve časti, jedna je o Justine, druhá o Claire. Sú sestry, ale majú odlišný postoj k životu. Najprv sa to prejaví na svadbe, ktorú zorganizovali ako veľkú spoločenskú udalosť. Stála veľa peňazí, ale len Claire vie, ako sa má na nej správať a asi iba jej jedinej to nerobí žiadny problém. Naopak Justine, hoci sa vydáva ona, musí radosť predstierať a prekonávať pritom úzkosť, nepokoj a strach. Ich sesterská láska je zrejmá, ale nie vždy si rozumejú a na tej svadbe sa pohádajú.
Keď potom spoza slnka vyjde planéta Melancholia a aj astronómovia musia uznať, že môže ohroziť Zem, ich prejavy začínajú byť opačné. Chorá Justine pookrieva, čím je planéta bližšie, možno, že po nej dokonca túži a má k nej takmer erotický vzťah. Keby aj mala zničiť život na Zemi, ona nemá čo stratiť. Claire má. Ona je na Zemi šťastná, ona s radosťou prežíva aj malichernosti.
Nič, iba ničotaJustine a Claire zostanú vo veľkom rodinnom sídle skoro samy. Režisér im v podstate vyčistil priestor a odpratal z neho iných ľudí. Vyzerá to, ako keby len ony dve boli vystavené vesmírnemu tajomstvu a neznesiteľnej samote v jeho nekonečnosti. V skutočnosti sú však kolízii planét vystavené dva princípy a dve rôzne ľudské rozpoloženia. Otázkou je, ako veľmi sú od seba tie rozpoloženia vzdialené a v čom sú vlastne iné.
Lars von Trier sa pred premiérou Melancholie nechal odfotiť s presýpacími hodinami a usmieval sa pritom, z čistého cynizmu to však asi nebolo. Hovorí síce, že by rád stlačil nejaký gombík, keby bolo treba, ale vraj len pod podmienkou, že nikto pri tom nebude trpieť.
Z filmu vyplýva, že to mu nakoniec nemusí zaručiť ani Justine. Na jej svadbe ukázal, ako pohŕda spoločenskými rituálmi, že sa jej zdajú byť zbytočné, nepravdivé a nezmyselné - vo všetkej tej ničotnosti, ktorú cíti naokolo. Jej oči sú takmer vždy bez výrazu, a predsa aj v nich nakoniec vidieť strach. Problémom je, že koniec sveta a života vôbec nemusí byť to najhoršie. Horšie je precítiť najprv jeho hodnotu.
