„Mám povedať pravdu alebo si mám vymyslieť nejakú haluz?“ pýta sa hlavný hrdina Nick v najnovšej inscenácii v Divadle Andreja Bagara v Nitre stále dokola. Na „haluze“ je on expert. Chalan, ktorý má problém s extrémnou osamelosťou, totiž na internete nehľadá kamoša ani frajerku – je preňho oveľa väčšou výzvou meniť identity a zamotávať sa do čoraz temnejšej hry.
Rýchle tempo a klipovité striedanie obrazov, na to je dnes oko mladého diváka navyknuté. Iste na to mysleli aj tvorcovia inscenácie Dark Play, ktorí hru poňali ako rýchlu závratnú jazdu s prekvapivými zvratmi.
Nick Jakuba Rybárika je plný vzdoru, ktorým si filtruje frustráciu z neúplnej rodiny, zlého vzťahu s matkou závislou od alkoholu aj z nedostatku kamarátov. Rybárik sugestívne lavíruje medzi neistotou a krehkosťou raneného tínedžera a škodoradosťou zloducha, ktorému vlastné beštiálne plány vyvolávajú na tvári zlostný úškrnok.
Výborným náprotivkom mu je naivný dobrák Adam v podaní Romana Poláčika, pre ktorého je rola debutom na doskách DAB v Nitre. Adam je slušný chalan, ktorého naivita a dôverčivosť vženie do Nickovej pasce, no z nevinnej obete sa postupne stáva takmer rovnocenný spoluhráč v temnej hre. Práve tento prerod Poláčik rozohral s nenútenou ľahkosťou, no zároveň neuveriteľne dôsledne. Dvoji〜cu dopĺňala Alena Pajtinková, ktorá napriek dvojúlohe mala výrazne menší priestor, no obe roly s prehľadom zvládla.
Na príťažlivosti hre pridáva aj scéna. Tú pomocou tmavých farebných tónov a niekoľkých počítačových monitorov vytvorila Alexandra Grusková spolu s Dianou Strauszovou. Hoci je atmosféra hry skôr trilerovo-napínavá, „vpády“ ďalších menších postáv, v ktorých sa striedajú Marcel Ochránek a Daniela Kuffelová, znamenajú drobné odľahčenie. Obaja flexibilne prechádzajú z jednej figúrky do ďalšej, nechýba im komika. Konflikt Nicka s matkou (Kuffelová) je však príliš melodramatický, úskaliu sa nevyhol ani Ochránek, ktorého postava učiteľa Spiegla zviedla k premrštenému hyperbolizovaniu.
Dark Play Clausa Murilla je z toho druhu súčasných drám, ktoré pohotovo nahmatali pulz doby a obnažili jeden z jej problémov možno aj viac, ako je nám príjemné. Klasikou sa pravdepodobne nestane, no režisér Svetozár Sprušanský na dosky veľkého divadla znovu priniesol živú tému, ktorou má divadlo čo ponúknuť mladému divákovi. A to nie je málo.
