Môžem žiť aj v bielej škatuli

Otec ju varoval, aby sa nedávala na architektúru, že v tomto odbore má šancu byť iba ženou architekta. Desať rokov bola partnerkou vizionára Jana Kaplického, ale otcove obavy sa nenaplnili. EVA JIŘIČNÁ patrí aj sama k svetovej architektonickej špičke.

Čo je podľa vás základom dobrej architektúry?

"Architektúra nie je kreslenie akýchsi tvarov, ale porozumenie statike tak, aby bola stavba navrhnutá tým najekonomickejším spôsobom."

Z čoho vychádzate pri svojich návrhoch?

"Vždy začíname s chápaním vnútorných funkcií budovy, až potom navrhujeme exteriér. Nemožno to robiť obrátene, vytvoriť akúsi šupku a do nej potom niečo napchať."

Myslel Jan Kaplický na každodennú funkčnosť svojich návrhov?

"Jana nezaujímalo, či para z hrnca niekomu obarí ruku, kým ten hrniec vyzeral pekne. Bol veľmi citlivý na svoje projekty, neznášal, ak mu v nich zmenili akýkoľvek drobný detail, bol schopný sa s majiteľmi celé roky nerozprávať, ak niečo na dome ním navrhnutom zmenili či sa z neho odsťahovali. Neprišiel ani na slávnostné otvorenie Selfridge v Birminghame, pretože investor nezrealizoval ním navrhnutú záhradu na streche tohto obchodného domu."

Kaplického stavby dostávajú často prezývky podľa zvierat, inšpirovala ho skutočne príroda?

"Jeho inšpiráciou boli aj ľudia či móda, stále mi hovoril, akí sú ľudia farební. Preňho neboli čierno-biele ani výkresy, čierno-biela kombinácia bola preňho známkou úbohosti. Jeho obľúbené farby sa počas jeho života menili, ale nikdy nepoužíval základné farby ako žltú, červenú či modrú, všetko vždy zmäkčil. Farby boli nevyhnutnou súčasťou aj jeho života, rozmýšľam, či som ho niekedy videla v čierno-bielom, keď už musel ísť niekam v obleku, väčšinou boli aspoň jeho ponožky farebné - ružové či zelené."

Riadil sa nejakými teóriami o vplyve farieb na človeka?

"Celá jeho tvorba bola intuitívna, v tom spočíval jeho talent. On neštudoval, nebol schopný urobiť si napríklad ani v Anglicku skúšku na vodičský preukaz. Všetky ženy v jeho živote ho teda museli vyvážať, on to šoférovanie potom kritizoval."

Jiřičná pri Kaplického návrhu Národnej knižnice v Prahe.

Vaše vnímanie farebnosti je o niečo decentnejšie.

"Mám tiež rada farbu, ale interiéry skôr ladím do nejakého základného tónu. Radšej dávam farbu na niečo, čo sa dá vymeniť ako vankúše. Ak totiž musíte s nejakou farbou dlho žiť, unavíte sa z nej. Cítenie voči farbám je ovplyvnené aj módou, preto sa snažím, aby sa dali farby trochu vymeniť a skombinovať."

Materiály, ktoré obľubujete - kovy a sklo - mnohí vnímajú ako chladné.

"Pre mňa nie je chladné sklo ani kov. Nepotrebujem mať okolo seba veľa materiálov, môžem žiť v bielej škatuli, skôr si všímam, ako interiér pracuje so svetlom."

Aký máte vzťah k vedám o vzťahu k prostrediu, akými je napríklad feng-šuej?

"Keď sme pracovali v Bangkoku či v Kaula Lumpur, vždy prišiel fúzatý odborník a hovoril nám, čo môžeme a čo nie. Tieto rôzne teórie sú ako náboženstvo. Patrí k dobrým základom vzdelania ich poznať, ale nemôžeme ich prijímať ako diktatúru, sú len výhovorkami, ak si nedokážeme vytvoriť vlastný názor. Tak ako som nemohla vstúpiť do komunistickej ani inej strany, tak nemôžem prijať ani toto."

Vy ste neboli ani pionierkou, však?

"Môj otec sám nevstúpil do strany a mne povedal, že pionierska organizácie je to isté, len pre deti. Verila som mu, hoci som zostala vylúčená z kolektívu, lebo všetky akcie boli pionierske. Ale nikdy som otca nezradila, stále som hovorila, že ja som nechcela vstúpiť. Potom som na to bola hrdá."

Prijímate niekedy vo svojej práci aj extrémne ťažké rozhodnutia?

"Stále. Ako hovorila moja mama, ja som sa už narodila s váhou celého sveta na pleciach. Nevyhýbam sa rozhodnutiam, viem, že urobiť ich je lepšie ako neurobiť nič. Ak potom niečo nefunguje, je mi to ľúto, snažím sa to opraviť, ale nezvaľujem vinu na iných."

Čo považujete za najväčšiu architektonickú zvrhlosť v našich krajinách?

"Pamätám si pocit, keď som po prvýkrát po návrate do Čiech videla budovy vtedajšieho parlamentu pri Václavskom námestí či Novú scénu Národného divadla v Prahe. Dodnes si myslím, že to nie sú dobré budovy."

Spomínali ste, že projektom by mal predchádzať výskum, aký sa robí na začiatku výroby hocijakého
dizajnérskeho výrobku. Prečo si to myslíte?

"V profesionálnom svete je veľa nadaných ľudí, ktorí by mohli projekty diametrálne zlepšiť. Keď sa robili paneláky, nikto nepremýšľal, ako sa budú búrať a čo budú znamenať pre životné prostredie, každý myslel len na ich cenu. A koľko miest po celom svete má dnes problémy s panelákmi, ktoré navrhla moja generácia? Samozrejme, v istých situáciách bolo veľmi dôležité, aby sa niečo rýchlo postavilo. Ale keď podobnú situáciu riešil Baťa, postavil malé tehlové domčeky so záhradkami, ktoré mali pôvodne slúžiť len desať rokov. Dnes sme veľmi múdri a púšťame sa do megaprojektov bez akéhokoľvek prieskumu, pritom sú veľmi dôležité. Existujú celé knihy o tom, ako sa navrhuje nejaký model áut. Keď si predstavíme, koľko ľudí bude musieť na tomto svete bývať, nie je možné, aby sme robili každý svoje bábovky na vlastných pieskoviskách. Ale presvedčte vládu a developerov!"

Potrebujeme aj nové urbanistické koncepty?

"Samozrejme, ale tie nevymyslíme zo dňa na deň. Keď som bola študentka, obdivovali sme Oscara Niemeyera, myslela som si, že jeho Brazília je úplne geniálnym konceptom. A čo sa z nej stalo? Dnes je to mŕtve mesto. Žiadny architekt nebol dosiaľ schopný postaviť niečo, čo by bolo schopné prežiť generácie po technologickej stránke. Pritom historické centrá miest, ktoré sa vyvíjali pomaly tak, že sa len lepili domčeky na seba, všetky prežili. Človek nie je schopný vidieť do budúcnosti, ale keby sme dali viac peňazí do výskumu, tak by boli naše predstavy aspoň trochu bližšie realite.

Vaše diela sa zaraďujú medzi high-tech architektúru. Čo by z nej zostalo, ak by sa naplnili katastrofické scenáre budúcnosti spojené s nedostatkom energií?

Nedávno som videla plagát, ktorý hlásil, že 0,3 percenta slnečnej energie zo Sahary by pokrylo súčasnú potrebu Európy. Toto je výzva, ale ako na ňu odpovedáme? Každý si stavia svoje maličké fotovoltaické batérie na streche, každý sa zameriava len na to svoje, to je predsa smiešne. Komunizmus asi neprežije, ale niečo by malo byť, aby sme boli schopní spoločne budovať a zdieľať energetické jednotky. Ja sa už toho nedožijem, ale je to potrebné."

Vývoj však akoby smeroval k eliminácii verejných priestorov a k zvyšovaniu plotov okolo luxusných
víl, či nie?

"Už to ani nie sú ploty, ale múry ako za stredoveku. Prinajmenšom v Londýne je však tendencia ploty búrať a nedávať povolenia na súkromné záhrady."

Ako vnímate trend sťahovania z miest na vidiek? Stanú sa z predmestí slumy budúcnosti?

"Mám hrôzu z toho, že ľudia budú pracovať len z domu. Ľudská spoločnosť je predsa niečo ako vlčia
svorka."

Ako bude vyzerať architektúra v roku 2050?

"Neviem, aká bude po estetickej stránke, len si myslím, že sa nebudeme môcť v budúcnosti obklopovať toľkým vecami. Ja sama mám viac šiat, ako potrebujem, a hlavne veľa kníh. Pritom viem, že nebude možné, aby sme mali všetci doma toľko metrov políc. Ľudia sa budú musieť naučiť mať menej vecí, neprenášať ich pri každom sťahovaní ako mačky mačiatka, lebo nás bude veľmi veľa na tejto planéte. Ako hovoril už Baťa, príčinou finančnej krízy je kríza morálna. Predtým, keď niekto mal peniaze, založil záhradu alebo niečo veľké vybudoval. Ale teraz si postaví dom, a potom ešte jeden, a potom ešte jeden, a nikdy v nich nebýva. Takéto peniaze sú vyhodené, ak sa len jeden človek utápa v peniazoch namiesto toho, aby dal svoje peniaze niekomu, kto ich vie použiť na niečo užitočné. To ma skutočne rozčuľuje."

Nevnímajú však ľudia aj vízie Jana Kaplického trochu ako snobskú a luxusnú záležitosť?

"Jan strávil veľkú časť svojho života vo svojich snoch, ale snívala celá naša generácia. Boli sme uchvátení technológiou, ktorú vymysleli pre vojenské účely, všetci sme sa jej klaňali, už sme však z toho trochu vyrástli. Celá naša generácia však bola na začiatku veľmi skromná. Norman Forster vtedy ešte nemal domy a galérie po celom svete, nebol jeden deň tu a druhý tam. Tým však architektúra trpí, dnes už v nej nie je toľko vynaliezavosti.

Medzi architektmi je stále dosť málo žien, niektorí to pripisujú údajnej slabšej priestorovej
predstavivosti žien.

"Mojimi rukami prejde na škole veľa študentov i študentiek. Medzi nimi nie je žiadny rozdiel, to ich život ničí, ak sa stanú matkami. Je problém zladiť s rodinou povolanie, ktoré je stále s vami."

Môže mať žena autoritu u stavbárov?

"Autoritu máte, ak viete viac ako oni. A aby ste vedeli, musíte sa ich spýtať, a to ženy nerady robia. Pre mňa je však čas strávený na stavbe tým najlepším. Tam stretnete tých, ktorí musia urobiť to, čo vy dáte na papier, a niekedy sú to poriadne hlúpe nápady."

Jednou z vašich ostatných realizácií je Kongresové centrum v Zlíne, ktoré nebolo prijaté jednoznačne.

"Nič nie je v živote jednoduché, nečakám, že mi všetci zatlieskajú, ak niečo naprojektujem, ale ničí ma politický oportunizmus, aký prejavoval Pavol Bém v Prahe v prípade Kaplického návrhu knižnice. V Zlíne mi hlavne vyčítali, že to nie je pravouhlá budova z betónu a tehál, teda že nepatrí do tohto mesta. Keď som vychádzala z funkcií tejto budovy, pravouhlá architektúra nepripadala do úvahy, lebo by budova prekročila všetky hranice pozemku. Trvalo dlho, kým sa s tým pamiatkari zmierili a mohli sme pokračovať s naším konceptom. Dnes by som sa ako prvá prihlásila, že budovu treba prerobiť, ale našťastie má dobrú akustiku a dokonca centrum ani nie je stratové. Problémy boli aj pri výstavbe, preto sa bojím realizácie projektov Kaplického, že ich zoberie do ruky niekto, kto ich bude interpretovať zle."

Prídete postaviť niečo aj na Slovensku?

"Nikto ma zatiaľ o to nepožiadal."