„Kam máme utiecť? Sme vyhnanci, stratili sme vlasť, a pritom sme stále v nej.“ Autorka denníka z rokov 1916 - 1920, ruská študentka Aľa Rachmanovová (vlastným menom Galina Džuraginová), autorka knihy Študenti, láska, Čeka a smrť (Premedia Group / Inaque.sk, Bratislava 2011, preklad Zuzana Demjánová), v auguste 1920 vidí, že úniku už niet.
Jej vlasť je zničená, zaliata krvou a presýtená nenávisťou k ľuďom ako je ona: „Žiaden buržuj nesmie ostať nažive. Postrieľame vás ako psy, aj s vašimi bielymi golierikmi, vy svine inteligentné,“ tlmočí revolučnú filozofiu ruského ľudu jeden z komisárov, bývalý mäsiar, ktorý stráži dobytčie vagóny tretej triedy so zamrežovanými oknami.
Na konečnej v Omsku
V tomto provizórnom väzení už po nekonečnej ceste na Sibír stratili zvyšky ľudskej dôstojnosti tí, čo sa snažili ujsť pred červenými, a teraz, na konečnej v Omsku, mnohí z nich prišli aj o posledný zvyšok slobody.
Aľa má však ešte stále dosť síl, aby zaznamenávala udalosti, ktoré sa vzpierajú jej citlivej duši, no voči ktorým už začína byť imúnna. Keď sa prvý raz stretla so smrťou, otriaslo to ňou. Keď neskôr vidí sadistické mučenie a verejné vraždy ľudí, ktorých poznala, desí ju to. Bezmocne sa pýta: „Boh dal ľuďom život, úžasný, ale krátky. Prečo ľudia chcú ulúpiť jeden druhému niečo, čo sa nikdy nedá vrátiť späť?“
Keď sa dozvie o smrti svojho snúbenca Vadima, dezertéra z Červenej armády, už nemá dosť sĺz; rezignuje, uzavrie sa do seba a chce iba prežiť. „Nenávidím život, nenávidím Boha,“ mohla by napísať spolu s hrdinkou románu Williama Styrona Sophiina voľba. Sophia, ktorej dal v koncentračnom tábore sadistický lekár na výber, či pošle na smrť svoju dcéru, alebo syna, nakoniec spácha samovraždu.
Aľa však má stále prečo žiť: je tu jej chorá matka, deprimovaný otec, lekár, ktorého po celoživotnej službe ľudu tento ľud naháňa s nagajkou po celej krajine, sú tu jej dve mladšie sestry, a nakoniec - je tu Rusko, ktoré stále miluje, aj keď mu už nerozumie.
Čakanie na svojho kráľa
Začala si písať denník už v štrnástich. Zoznamujeme sa s ňou, keď má sedemnásť: „Celý život pred sebou - aké nekonečné šťastie!“ Teší sa. Život je pre ňu výzva, šanca na veľké dobrodružstvo.
Nádherný úvodný opis rannej jesennej záhrady, rieky v diaľke a pohľadu do vlastných očí naznačuje, čím by Aľa bola v normálnejších časoch: možno maliarkou, možno by zostala pri písaní básní alebo by sa stala vedkyňou, veď tak veľmi miluje knihy a poznanie, tak citlivo vníma prírodu. Možno by sa stala psychologičkou: fascinuje ju ľudské vnútro, chce mu porozumieť, vie dlho a pozorne počúvať.
Našťastie aj lásky je v denníkoch dosť. Študenti s Aľou často a radi flirtujú, ešte aj tí revolučne naladení, niektorí si jej náklonnosť vynucujú. Nepodľahne ani im, ani profesorovi Weidlemu, ktorý ju priťahuje.
Hrdinsky vzdoruje a čaká na svojho skutočného kráľa. Znie to až neuveriteľne, že sa ho nakoniec dočká.
To je však už z inej knihy a z inej krajiny.
