Ak pôjdete v týchto dňoch po Rybnom námestí v Bratislave, určite si všimnete veľké reprodukcie zvláštnych farebných koláží. Na Slovensko prišiel na pozvanie pouličného časopisu Nota bene aj autor týchto komiksov ION BARLADEANU. Jeho životný príbeh je celkom taký surreálny a paradoxný ako jeho koláže.
Keď jeden rumunský umelec hľadal medzi odpadkami na ulici objekty pre svoje inštalácie, natrafil na človeka v koženom kabáte, ktorý mu tvrdil, že je takisto umelec.
Informáciu bral najprv s rezervou, až kým diela tohto bezdomovca nevidel. Keď o protopopovom kolážistovi rozpovedal galeristom, neprejavovali spočiatku veľké nadšenie. Zareagoval až Dan Popescu z H’art gallery v Bukurešti, ktorý Iona Barladeana navštívil v jeho improvizovanom príbytku, ponúkol mu bývanie a začal jeho diela prezentovať po svete.
Umelec medzi odpadkami
„Na ulicu som sa dostal pre niekoľkých hlúpych ľudí, nie pre demokraciu,“ hovorí Barladeanu. Niekoľko rokov žil na dvore paneláka na Mosilorovej ulici v Bukurešti medzi odpadkami, v blízkosti domu, kde kedysi býval. S nedostatkom stravy si vraj vedel poradiť, ale zimy boli zlé. „Je nebezpečné byť na ulici, stále sa tam musíte brániť,“ opisuje. Ale ako hrdo dodáva, aj Chaplin býval na začiatku bezdomovcom.
Živil sa tým, že predával zahraničné časopisy, ktoré zachraňoval aj z odpadkových košov v blízkosti ambasád alebo ich našiel napríklad v ruinách domov, ktoré dal rumunský diktátor Nicolae Ceaušescu zbúrať pre stavbu svojho paláca. Medzi čiernobielymi rumunskými novinami sa váľali aj Marie Claire, Paris-Match, Stern, Woman, Times či Cinema.
V tom čase sa takého časopisy v Rumunsku kúpiť nedali, donášali ich tí, ktorí cestovali na Západ. Barladeanu ich potom nanovo predával. Ak boli v časopise aj nejaké reprodukcie obrazov, vystrihol ich, dal do pasparty a ponúkal na predaj. Materiál na jeho obrazy ho tak nikdy nestál ani cent, ak si aj nejaký časopis kúpil za lei, znovu predal za desať. „Biznismen,“ smeje sa nad sebou.
Amerika, moja láska
Ion Barladeanu začal kresliť v šestnástich. Jeho otcovi každý hovoril, že má dať syna na umeleckú školu, ten však nesúhlasil. Bol to veľmi autoritársky človek, predseda družstva, Ion s ním nemal dobré vzťahy, z domu veľmi skoro ušiel.
Hoci ho na výtvarnú školu prijali s najväčším počtom bodov, vydržal na nej len rok.
Ako hovorí, dal sa dokopy s „vagabundmi“. Dvaja Moldavci ho nahovorili, aby išli do Constanty a odtiaľ utiekli do Ameriky. V tomto rumunskom prístave strávil síce tri roky a vystriedal pritom sedem zamestnaní, no do Ameriky sa nedostal.
Dodnes ju pozná len z filmov. Na mnohých jeho obrazoch nájdeme drsných chlapov na koňoch a s kovbojskými klobúkmi. „Sú mužní a slobodní,“ vysvetľuje, prečo sa s nimi identifikuje.
Do Ameriky by radšej cestoval loďou než lietadlom, lietania sa trochu bojí. Pritom je ním zjavne fascinovaný, len výstrižkov lietadiel má vraj dve kilá.
Hrozivo pôsobí jeho dielo pochádzajúce ešte z osemdesiatych rokov, na ktorom ku bukureštskému výškovému hotelu Intercontinental smeruje dopravné lietadlo. Na inom má helikoptéru, ktorá len-len že nevrazí do budovy OSN v New Yorku. Keby sme nepoznali dátum vzniku týchto diel, mysleli by sme si, že ide o narážku na udalosti spred desiatich rokov.
O svojich dielach občas hovorí ako o filmoch. Keby bol filmovým režisérom, natáčal by drámy a akčné filmy, ale vymyslel by v nich aj nejakú funkciu pre krásne dámy, ktoré sú okrasami jeho obrazov.
Filmovým hrdinom sa stal aj on sám, jeho životný príbeh vyrozprával režisér Alexander Nanau vo filme Svet podľa Iona B., ktorý vlani získal aj cenu Emmy.
Všade sa nudil
Barladeanu nebol vzorným pracovníkom, nikde nevydržal dlho, všade sa po čase začal nudiť a odišiel. Rezal trstinu, pracoval na družstve, bol drevorubačom. Niekedy ho zamestnávali legálne, inokedy aj ilegálne, čo bolo za vlád Ceaušesca nebezpečné. Najviac sa mu páčilo robiť hrobára či na stavbách kostolov, hoci je ateista.
Práve za ilegálnu prácu hrobára bol za starého režimu odsúdený a odsedel si vo väzení tri mesiace. „Bolo to ako nacistické väzenie,“ spomína. Komunistický režim nikdy nemal rád: „Žili sme za ostnatým drôtom, smiali sa mi, keď som chcel byť slobodný ako vták.“
Dva roky bol bodygardom Paláca ľudu. Táto megalomanská budova sa mu nepáči ani dnes, hoci sa už sčasti využíva ako múzeum súčasného umenia. „Teraz tam bývajú akísi mafiáni,“ vyjadril sa o tam sídliacom senáte.
Amatér či génius?
„Ako jeden z mála rumunských výtvarníkov Barladeanu oslovuje všetky vekové kategórie, oceňujú ho akademici, ale aj deti. Jeho umenie je o ňom samom, je to sebareflexia. Väčšina umelcov ho berie medzi seba, najmä mladí oceňujú jeho kompozície,“ hovorí galerista Dan Popescu.
Pripúšťa, že sú aj takí, pre ktorých je len outsiderom. „Pre mňa to nie je argument. Keď vidíte všetky tie kultúrne referencie v jeho kolážach, je to skoro mystické, ako sa tam dostali,“ myslí si.
Na jednom obraze je vystrihnutá aj plechovka Cambell´s Soup, hoci Andyho Warhola vôbec nepoznal až do vernisáže jeho výstavy v galérii Fred v Londýne, na ktorej sa ocitli jeho diela po boku tohto slávneho pop-artového umelca.
„Myslíte, že keď si z časopisov vystrihujem, tak si ich nečítam?“ reaguje však Barladeanu.
Ani dnes neprestáva dávať do svojich obrazov aktuálne odkazy na politický život. Pracuje vraj na koláži, na ktorej sedí kráska v lone Baracka Obamu. Pripúšťa, že je to dosť erotický obrázok. Ani Hillary Clintonová nemá obísť zle, tej zas do páru vystrihol rumunského herca.
Ion Barladeanu bude mať ešte dlho z čoho tvoriť, doma má celé tašky výstrižkov - zvierat, krásnych žien, hercov, fľaše plné zapaľovačov, vojenských odznakov a mnoho iných vecí.
O peniazoch si myslí, že sú potrebné, ale netreba ich mať málo ani priveľa, lebo potom sa o ne musí človek starať. A čo si myslí človek, ktorý väčšinu života prežil sám, o ženách? „To isté,“ zasmeje sa.
