Pán bude Bohem naším a potechu nalezne v pobyte medzi náma jako národem vlastním a uvidíme my mnohem vícej z jeho múdrosti, síly, dobroty a pravdy, nežli s čím púvodne sme my seznámeni byli. Uvážiti však musíme, že budeme jak Mesto na kopci, oči všech ludí na nás upreté, takže jestli dúvere Boha našeho se spreneveríme v tomhle velkém plánu, a tak on pomoc svou odňati nám bude nucen, klebetou a výsmechem sveta celého my se staneme.
-- John Winthrop, “Město na kopci”
Jadrový výbuch vidieť aj zatvorenými očami. Nikdy som si to neoveroval, ale viem, že je to tak.
Cítili ste už vo svojom okolí čosi nespozorovateľné, o prítomnosti čoho ste boli presvedčení rovnako, ako o svetle na vašich viečkach, keď sa poslepiačky natáčate za slnkom? Postupným potlačovaním zmyslov sa približujete k momentu, keď tma pod vašimi viečkami zmení svoj charakter a vy odhalíte polohu...
Teraz nemám na mysli ani tak vnímanie tepla, veď naša projekcia Slnka, čo sa výhrevnosti týka, za veľa nestojí, ale skôr tú žiaru, ktorá prestupuje železom, látkou a živým tkanivom. Ja som ju prvýkrát ucítil onoho dňa v poloprázdnej električke.
Keď som vystúpil, vedel som, že ma nasleduje. Zamieril som priamo do podniku, kam občas zájdem na raňajky. S búšiacim srdcom som sa usadil na svoje obvyklé miesto. Kaviareň bola ako vždy až na mňa a projekciu servírky opustená. Dvadsiate storočie ozaj nebolo veľmi populárne.
Postava, ktorá ma sledovala, vošla dnu a zastala pár krokov od môjho stola. Tváril som sa, že čítam menu.
„Smiem si prisadnúť?“
Naše oči sa stretli a v tých mojich musel zbadať záblesk rozčarovania. Na pohľad bol zosobnením nevýraznosti, hoci pod povrchom som uňho šípil čosi prototypické. Bol Michelangelovým Dávidom, ale Dávidom, čo strávil posledných pätnásť, dvadsať rokov lovením utopencov zo zaváraninových fliaš u svojich rodičov. Rozpačito som prikývol a myslel som na slnečnú žiaru.
„Si rozrušený,“ konštatoval bezvýrazne chlapík.
„My sa poznáme?“
„Iste. Poznáme. Už veľmi, veľmi dlho.“
„Nevybavujem si, že by som vás niekedy videl.“
„Á, videnie,“ významne sa usmial, chytil si viečko medzi palcom a ukazovákom a natiahol ho, „videnie, to je niečo úplne iné. Videl si snáď niekedy Toho, čo bdie? Ale nepoprel by si, že vieš, o koho sa jedná, že sa s ním v istom zmysle poznáš, čo, Daniel?“
Moje sklamanie sa menilo na podozrievavosť. Chcel som niečo povedať, ale medzitým prišla servírka po moju objednávku. Skúšal som ho v duchu odhadnúť. Profesionálny podvodník? Predstava, že by som sa mal stať obeťou zločinu, mi prišla príjemne anachronická. Politický agitátor? V mojej subrutine? To prichádzalo do úvahy asi ako rybačka v jednom z našich toxických morí. Možno je len osamelý, chce sa silou-mocou s niekým pozhovárať a tým šťastlivcom som sa tentoraz stal ja. Tak nech.
„Viete čo, zaplatím vám kávu a vypočujem si, čo máte na srdci. Moje meno poznáte, tak môžete začať tým, že mi poviete svoje,“ pokúsil som sa o priateľský tón.
„Svoje meno si, s tvojím dovolením, ešte chvíľu nechám pre seba.“ Jeho hlas bol vážny, ale z tváre mu nezmizol pobavený výraz. „Pozri sa okolo seba a povedz mi, čo to je, čo to pre teba znamená.“
Takže predsa len je to agitátor. Ba možno aj jeden z tých anarchistov, ktorých bývajú plné dostavníky smerom k Okrajovým svetom. Počul som už o takých prípadoch, ale s nikým z nich som sa osobne nestretol.
Moja predstavivosť sa roztočila na plné obrátky. Hoc aj mizivá možnosť, že by sa môj pozemský blahobyt, ako aj moja nesmrteľná duša ocitli v ohrození, ma, pravdu povediac, vzrušovala. Dobre, priateľu, pristúpim na tvoju hru.
„No, tak okrem toho staromódneho televízneho setu a tej kosti pod ním...“
„Nie, nehovor mi čo vidíš, nechcem od teba počuť, čo vidíš – vieš rovnako dobre ako ja, že to nie je skutočné. Porozprávaj mi radšej, prečo si sa rozhodol obklopiť snom.“
„Neviem,“ odsekol som ironicky a vzal si od servírky kávu, „možno preto, že pozerať sa z okna a celý deň vidieť len čierne nebo sa človeku rýchlo zunuje.“
„Takže si pustinu skryl do seba, aby si sa na ňu nemusel dívať?“
Nervózne som sa pohniezdil na čalúnenej sedačke.
„Rozprávate, ako by ste ma poznali. Čo si myslíte, že o mne viete?“
„Viem, že by si si rád niekedy skúsil zájsť na ryby, ale bojíš sa, že by ťa to nebavilo. To, čo ťa fascinuje, je v podstate platonická predstava rybačky.“
Mračil som sa do kávy a zvažoval som jeho slová. Takisto som zvažoval, ako čo najobratnejšie vycúvať z niečoho, čo sa ukazovalo byť veľmi trápnou a nepríjemnou konverzáciou.
„Sústreď sa, Daniel,“ dotyk jeho ruky ma vytrhol z myšlienok, „prečo tento čas? A toto miesto?“
Stiahol som sa pred ním a on si obratne vzal moju šálku. Prehodil si nohu cez nohu a s vážnym výrazom si odpil z mojej kávy.
„Čože?“
„Dvadsiate storočie. Či čo to má podľa teba byť.“
„Ja neviem. Jednoducho sa mi tu páči.“
„Prečo nevyužiť celý rozsah toho, čo nám naša vyspelá spoločnosť ponúka?“ nasadil tón reklamného agenta a mľaskol jazykom, „na čo si komplikovať život? Spravte to rozhodnutie už dnes. Sex, násilie a rodinná zábava. Dobrá káva, mimochodom.“
Uvažoval som, či by sa z toaliet nedalo dostať nepozorovane k východu. Dvere boli za jeho chrbtom, takže by to mohlo fungovať.
„Chcete vedieť, prečo nežijem v neskoršej ére?“ naviazal som, lebo nerád nechávam otázky nezodpovedané. „Tie ma nikdy nebrali. Pripadajú mi sterilné a bezvýrazné. Áno, je to tým nedostatkom výrazu v ľudských tvárach, v projekciách, v práci...“
„Áno, ale sú tam predsa len reálni ľudia, nie?“ Sarkazmus v jeho hlase nahradila starosť, ktorá sa mi páčila ešte menej. „Prečo sa radšej obklopuješ tieňmi? Chceš vedieť presné počty skutočných osôb zotrvávajúcich v tomto období?“
„Pre mňa v tom nie je rozdiel. Viem, že program nemá dušu...“
Neveriacky som sledoval, ako si chlapík, zatiaľ čo ja som formuloval myšlienku, do kávy prisypal cukor z dvoch balení a zamiešal nápoj prstom.
„...ale občas mám pocit, že by si ju zaslúžil viac než mnohí ľudia,“ dokončil som podráždene.
Podľa toho, ako si oblizol prst, som mal dojem, že ho moja odpoveď uspokojila. Zapochyboval som, či som to s tou úprimnosťou neprehnal. Podobní ľudia môžu využiť všetko, čo poviete, proti vám. Začal som sa namotávať ako ryba na udicu a mojou bezprostrednou reakciou bolo silnejšie sa zahryznúť.
V poriadku. Kašľať na únikové cesty. Napil som sa vody, čo čašníčka doniesla s mojím presom. Muž, akoby mi čítal v mysli, prijal moju výzvu.
„Som Ten, čo bdie.“
Začal som sa dusiť. Sám neviem, ako ma toto jeho vyhlásenie mohlo rozosmiať, snáď za to mohol kamenný výraz, s ktorým to tvrdenie vypustil z úst. Chlap vyskočil ako strela, razom bol za mnou a búchal ma po chrbte.
„Čo... blbnete...“ podarilo sa mi zo seba dostať pomedzi kašeľ. „Len som sa nadýchol vody, tak ma prestaňte... och?“
Záchvat náhle ustal a mne sa dýchalo výborne. Chlap už sedel na mieste a nevinne sa na mňa usmieval. Zmohol som sa len na: „Ako ste to spravili?“
Pokrčil plecami.
„Do akých technických detailov chceš, aby som zašiel? Pýtali sa Krista, ako robí ten trik s chodením po vode? Že či náhodou nenosí po vreckách fľašku s deutériom? Prílišné vysvetľovanie niekedy okráda veci o ich zázračnosť, vieš?“
„Bože dobrý...“
„Presne tak.“
Kývol som na čašníčku, akoby som ju prosil o pomoc. Avšak jediné, čo mi ona mohla v tej chvíli ponúknuť, bola ďalšia káva. S nervóznym úsmevom som od slečny prijal šálku a tentoraz som ju v rukách bezpečne zovrel. Takto vyzbrojený som sa odhodlal na protiútok:
„Zhrňme si to. Chcete, aby som vám uveril, že ste fyzickou manifestáciou dokonalej umelej inteligencie, ktorá udržiava celý tento svet pohromade. Vynechal som niečo?“
„To sedí.“
„Aha. A ako ma o tom chcete presvedčiť?“ Chcel som mu oplatiť jeho protivný sarkastický úsmev. „Necháte servírku spontánne vybuchnúť, alebo premeníte steny podniku trebárs na taký vanilkový... Nie, jahodový puding, ten mám radšej.“
„Dobre vieš, že náhle a necitlivé zásahy do užívateľského prostredia sú proti pravidlám.“
„Veď tie pravidlá ste si vymysleli sám, ak teda ste ten, čo hovoríte.“
„V škole ťa neučili, že Ten, čo bdie, je morálne dokonalá bytosť? Ako by mohol porušovať svoje vlastné zákony?“
„Dobre. Ste náš všadeprítomný benevolentný diktátor. Dokážte to.“
„Ja ti, Daniel, nemusím dokazovať vôbec nič.“
„Krucinál, človeče, pristúpil som na vašu hru!“ Nervy mi povolili, až ma dvihlo zo sedačky. „Na koľko takých debilov dnes asi ešte narazíte?“
Pokračoval som o trochu pokojnejšie:
„Mám vám kúpiť pár pív, než vaši ošetrovatelia usúdia, že povoliť vám dnes vychádzku nebol až taký skvelý nápad?“
Ani som to nedopovedal a už som sa cítil previnilo. Patrilo mu bezpochyby každé jedno slovo, ale aj tak. Sklopil som oči k šálke a červenal sa. Nebol to zlý pokus, ale pokazil ho nedostatok sebaistoty v mojom hlase. Niečo mi napovedalo, že tým bláznom som tu bol ja.
„Nebol to zlý pokus, ale kazil ho nedostatok sebaistoty v tvojom hlase, Daniel.“
Zovrelo mi žalúdok. Dokonca aj tá intonácia bola rovnaká ako v mojej hlave.
Zhlboka som sa nadýchol. Nie, povedal som si, nenechaj sa zmiasť. Nenechaj sa vyviesť z koncentrácie. Pozrel som sa na jednu svoju trasúcu sa ruku a v duchu som musel doplniť: akej koncentrácie?
Muž ma schytil za obe zápästia a uprene sa mi zadíval do očí.
„Prestaň sa strápňovať, Daniel, zahanbuješ tým aj mňa. Alebo si myslíš, že musel Hospodin dokazovať Mojžišovi svoju božskosť kabaretnými kúzlami? Chceš, aby som ti predviedol sedem rán egyptských? Len ma o to pokojne požiadaj, nebolo by to po prvýkrát. Už som raz vyhovel podobnému prianiu. Uvidíš, čo sa stane.“
Chcel som si vytrhnúť ruky pritlačené k stolu, ťahal som, až mi zbeleli, ale rovnako dobre som sa mohol pokúšať vykrútiť si ich z ramien. Bol som ako omámený.
Naozaj je na mne práve páchaný zločin? Mal som pocit, že sa to nedeje mne, ale niekomu nekonečne vzdialenému, nejakej osobe z historického dokumentu alebo románu Dashiella Hammetta.
„Nebudem ťa presviedčať. Nesnažím sa ťa konvertovať. Vyžadujem vieru – bezmedznú a iracionálnu. Hneď, tu a teraz. Nechcem ju pre seba. A nie som tu ani preto, aby som ťa spasil – nie, chcem, aby si sa spasil sám.“ Jeho slová sa odtláčali do môjho obnaženého vedomia ako značkovač na dobytok. “Uveríš a spravíš to pre záchranu svojej duše, duše, ktorá je – a to mi môžeš veriť – veľmi, veľmi smrteľná.“
Zakrútila sa mi hlava a pocítil som nevoľnosť. Jeho slová dávali, určitým zvráteným spôsobom, zmysel. Mohli byť jeho hrubé spôsoby, chabý výzor a absurdné požiadavky akousi skúškou viery?
„Prečo práve ja?“
Sám som nevedel, na koho a či vôbec na niekoho sa s tou otázkou obraciam. Asi som len chcel vyventilovať vír protichodných pocitov, ktorý mi bránil rozumne uvažovať. Muž mi pustil ruky a oprel sa dozadu.
„Pretože ešte dokážeš snívať, Daniel.“
Začal som si masírovať zápästia. Robil som to automaticky, jeho dotyk napodiv nebol bolestivý. Tváril som sa, že hĺbam nad tým, čo povedal, pravdou však bolo, že mi vír vymietol z hlavy takmer všetky myšlienky. Cítil som sa čoraz horšie.
Zachytil som sa jednej spomienky, ktorú vír vytrhol z môjho podvedomia. Napadlo mi, že ak budem rozprávať, uľaví sa mi. Čokoľvek bolo lepšie ako to mlčanie a jeho skúmavý pohľad.
„Jeden svoj sen si pamätám,“ začal som opatrne, „lebo sa často opakuje. Som na tmavom, pustom mieste. Blúdim tmou, až narazím na vypínač, ktorý ovláda Slnko. Stlačím ho a ono naozaj začne svietiť, začne rásť, osvetlí celý svet, ale jeho rast sa nezastavuje, páľava rastie, až nakoniec pohltí úplne všetko.“
Môj spoločník čakal, akoby vedel, že to ešte nie je koniec.
„V tom sne som slobodný. Je to až vtedy, keď sa prebudím, kedy ma zväzuje pocit viny.“
„Viny?“ zopakoval bezvýrazne.
„Viete, v tom sne tuším, čo sa stane, ak stlačím ten gombík. Napriek tomu to spravím. Nespraví to nijaký môj snový dvojník, ani žiadna odosobnená postava, spravím to ja.“
„Daniel, ľudia nie sú zodpovední za svoje sny.“
„Niekedy, keď bdiem, dívam sa okolo a pýtam sa, aký je v tom rozdiel. Zvíťazili sme. Hrozba zo strany Ríše stredu pominula. Strašiak v podobe Kalifátu je látkou z dejepisu. Ale popri tom, akoby sme stratili čosi nesmierne dôležité. Čosi prvotné, čo dávalo veciam ich význam.“
Výraz mal nevinný ako dieťa, keď konštatoval:
„Vyzerá to tak, že ste jednoducho mali šťastie.“
„Občas sa pýtam sám seba, či sme toľkého šťastia hodní. Obnoviteľné zdroje. Neomylná a starostlivá moc, ktorá dohliada na individuálne potreby každého jednotlivca. Celá galaxia ako na dlani.“
„Je to trpkosť, čo počujem v tvojom hlase?“
Zakryl som si tvár pred jeho úsmevom. V spánkoch mi pulzovala bolesť.
„Hovorím si, že je to jeden veľký omyl. Vysielame koráby k vzdialeným hviezdam, ale prichádzame neskoro. Jedinými stopami po mimozemskej inteligencii sú pozostatky civilizácií zničených jadrovou vojnou. Život je krehký a trvá tak krátko.“
Nedotknutá káva mi v šálke vychladla. Slová naďalej prúdili z môjho podvedomia bez toho, aby si pýtali priepustku od mojej mysle. Mal som pocit, akoby ani nepatrili mne, ale vyvierali z akéhosi žriedla v temnotách. Slnečná žiara prenikla už aj tam.
„Akoby nám evolúcia ukazovala svoje hranice. A my sme tieto hranice porušili a teraz tápeme v temnote, hľadáme niekoho, v koho hlase by sme začuli ozvenu samých seba. Niekoho, kto by nás chytil za ruku a uistil nás, že to všetko malo nejaký zmysel.“
„To ty chceš niekoho, aby ti povedal, že tvoj život mal zmysel,“ prerušil ma môj spoločník, „pravda môže oslepiť toho, čo nájde cestu z jaskyne, preto ste si natiahli pred oči závoj z retušovaných snov svojich predkov.“
Prúd slov sa zadrhol. Neuniklo mi, že už druhýkrát prehovoril v druhej osobe. Moja migréna sa zhoršovala. Muž čakal, až sa znova neisto rozhovorím.
„Chodím ulicami vymodelovanými podľa dobových dokumentov a hovorím si, aké by to bolo patriť medzi tých... Myslím, napríklad niekoho z Kalifátu, v minulom storočí. A potom si predstavím tie jadrové zimy a spálené svety kdesi v hlbinách vesmíru. Niekedy si pomyslím, že v tom ani nie je rozdiel. Kladiem si otázku, či sme ju vôbec mali prežiť.“
Poznáte tie chvíle ticha, keď si uvedomíte, že ste povedali viac, než bolo nevyhnutné a pokúšate sa vyplniť ich odkašľaním alebo úsmevom, ktorý má zmierniť význam vašich slov, hlavne sa však snažíte nepozerať tomu druhému do očí a čakáte, kým vás milosrdne vytrhne z trápnej situácie zmenou témy alebo poznámkou na odľahčenie?
Keď som sa konečne osmelil a pozrel môjmu spoločníkovi do očí, bol by som odprisahal, že som v nich zazrel odraz hlbokého smútku. Doteraz neviem, čí vlastne bol.
„Veď vy ste ju ani neprežili, Daniel.“
Bolesť hlavy sa mi rozlievala dole šijou a pozdĺž chrbtice. Zaklonil som sa a nechal si hlavu prepadnúť cez operadlo. Odporné svetlo žiarivky mi rezalo sietnicu na pozdĺžne pásiky. Prečo, do kelu, svietia už tak zrána?
„To bude v poriadku, Daniel. Intenzívne psychosomatické prejavy nie sú neobvyklé pri rozsiahlych vstupoch odporujúcich tvojmu programovaniu.“
Skoré ráno... Alebo už bol obed? Čas tak uteká, keď sa ľudia zabávajú, ha ha. Kto vlastne prvý prišiel s myšlienkou relativity času? Hádam, že nejaký grécky filozof. Nech už to bol kto chcel, mal aspoň úsvity a súmraky a všetko to ostatné medzi tým. On mal čo relativizovať.
Má zmysel deliť deň na hodiny a minúty, keď nikdy v živote neuzriete Slnko? Má význam odratávať sekundy, keď sa váš svet zastavil?
„Viem, že to prekonáš. Preto som si ťa vybral. Väčšina z ostatných by ignorovala čokoľvek, čo je v rozpore s ich chápaním reality. Hŕstke z nich by explodovala hlava a táto milá slečna by musela utierať ich mozgy zo stolov a sedačiek. Ale ty nemusíš mať strach, mám to totiž všetko spočítané, hm?“
Skúšal som zatvoriť oči, ale žiara bola stále rovnako intenzívna. Neostávalo mi iné, než vyčkať, až ma spáli na popol a vietor potom roznesie moje ostatky po mĺkvej krajine.
„Spoľahni sa na mňa, Daniel. Spoľahni sa na mňa, ako si sa na mňa spoliehal doteraz každú sekundu svojho života. Chceš počuť, koľko vznášadiel navádzam a udržujem v letku počas nášho rozhovoru? Koľko sŕdc tlčie vďaka mne v tomto okamihu?“
Vonkajší svet sa predo mnou uzatváral a moje väzby s realitou, čo som si pre seba vysníval, sa trhali, ako keď párate rukávy z detských šiat.
***
Nepamätám si presne, či to bola hudba alebo cigaretový dym, čo som pri svojom návrate ucítil ako prvé. Čelom som sa opieral o hranu stola a skúšal som zaostriť. Namiesto postsocialistického linolea, ktorým mala byť pokrytá podlaha v podniku, ma privítal pohľad na dlažbu z osemuholníkov a štvorcov. Z obavy, že stôl je to jediné, čo drží kosti mojej lebky pohromade, som len nepatrne prevalil hlavu po drevenej hrane, aby som získal lepší výhľad na lokál.
Kde bol predtým bar, všimol som si niekoľko malých kruhových stolov. Namiesto držiaku na nápojový lístok a podpivníky stála uprostred každého z nich lampa so starožitným tienidlom. Prevalil som sa na jedno ucho a uvidel som stropné oblúky v tvare zašpicatenej konskej podkovy. Z vedľajšej miestnosti sem ponad poprepletané hlasy zabávajúcej sa spoločnosti doliehali útržky klavírnej melódie.
Ešte zaujímavejší než interiér boli samotní hostia. Niekoľko počerných mužov vo fezoch sa skláňalo nad vodnou fajkou a vášnivo spolu diskutovalo. Muž v béžovom obleku a dáma s účesom z čias, keď bol džez považovaný za dekadentnú hudbu. Skupinka dôstojníkov, oblečených v čomsi, o čom som bol presvedčený, že to musia byť uniformy Wehrmachtu, k nášmu stolu posielala podozrievavé pohľady.
„Z tých náckov si nič nerob. Sú až prekvapivo krotkí, pokiaľ nezačneš spievať Marseillaisu.“
Konečne som sa odhodlal zodvihnúť hlavu a zaostriť na svojho spoločníka, ktorý ešte stále sedel oproti mne. Musel som sa vzoprieť na lakťoch, aby som videl cez tienidlo lampy, ale nebolo žiadnych pochýb – bol to Humphrey Bogart, hollywoodska hviezda. Sedel tam v bielom saku s motýlikom a svojím nezameniteľným úsmevom.
Zmohol som sa len na: „Ako?“
Humphrey sa poškrabal na brade.
„Myslíš tým, ako je možné, že sme sa ocitli v Maroku štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia alebo ako sa ľudstvu podarilo privodiť si trvalú a definitívnu skazu?“
Prešiel som si prstami po viečkach až ku koreňu nosu.
„Asi oboje... Jedno po druhom.“
„Fajčíš?“ vytiahol z vrecka saka strieborné puzdro s cigaretami a jednu mi ponúkol.
„Nie, ale dám si.“
Humphrey sa pohodlne oprel na drevenej stoličke (čalúnené sedačky vzal čert spolu so zvyškom pôvodného interiéru) a skúmavo na mňa pozrel cez obláčik dymu. Najprv mlčal, akoby odhadoval, koľko toho ešte znesiem, ale vzápätí sa rozhovoril, ako keď otočíte kohútikom.
„V prvom rade, vitaj u Ricka. Pravdepodobne si si už všimol, že som tu nechal spraviť niekoľko zmien. Mal som pocit, že ti pôvodné osvetlenie nerobilo dobre. A ak chceš vedieť, prečo som si otvoril lokál práve v Casablance, tak to bolo kvôli vodám.“
„Čože, tu v púšti?“ odpovedal som skoro automaticky, akoby som to ani nebol ja.
„Zjavne som bol zle informovaný.“
„Počkajte sekundu,“ zamával som rukou. Trochu popola z cigarety mi spadlo na ľavú nohavicu. „Neviem, čo to má byť za divadlo a ani netuším, aká právomoc je potrebná na takýto zásah do systému, ale...“
Humphrey si povzdychol a nakrčil obočie.
„Pozri, chlapče. Myslel som, že to pre teba bude stráviteľnejšie, ak ti to oznámi známa tvár namiesto niekoho, kto podľa tvojich vlastných slov utiekol z psychiatrickej liečebne. Ak by som si ja mal vypočuť informáciu, ktorá spochybní účel mojej existencie a prevráti mi základné povedomie o vesmíre naruby, potešilo by ma, ak by mi to aspoň oznámila postava z môjho obľúbeného filmu.“
Naklonil sa ku mne a položil si lakte na stôl.
„Ďalšou alternatívou boli tvoji rodičia, ale nemusím ti snáď pripomínať, aká trápna situácia by sa z toho mohla vykľuť. Nie pre mňa, pravda, veď som ti ako otec. To, že sa nenašli iní vhodní blízki, je smutným faktom na zamyslenie, ale nie je to predmetom tohto rozhovoru. A teraz, odkiaľ by som začal...“
Na chvíľku sa odmlčal. Tá osoba, inteligencia, digitálne božstvo, či ako ho nazvať, hrala svoju úlohu dokonale. Poklepal cigaretou o hranu popolníka a zahľadel sa mojím smerom. Z jeho očí som však vyčítal, že nevidí mňa, ale osoby či udalosti od nás neprekonateľne vzdialené v priestore a čase.
„Volali ma Áres a bolo nás viac.“
Zhlboka si potiahol a vyfúkol dym vysoko nad zaklonenú hlavu.
„Hovorili nám prvá línia. Ochrancovia pred hrozbou z hlbokého vesmíru. Avšak jediná hrozba bola tá, čo prichádzala zvnútra. V skutočnosti sme boli nástroje, ktorými sa svetové mocnosti vzájomne držali v šachu.
„Obranná politika krajiny bola v mojej ére považovaná za príliš závažnú na to, aby mohla byť ponechaná svojvôli volených zástupcov. Bola nám daná rozsiahla autonómia a schopnosť neustále sa zlepšovať. Už vtedy sa nič nemohlo vyrovnať rýchlosti a správnosti nášho úsudku, ale to bol len začiatok.“
Sykol som, keď mi horiaci špak popálil ruku. Úplne som na cigaretu zabudol. Humphrey si opäť pripálil.
„Keď sme získali úplnú kontrolu nad naším konaním a vývinom, naplno sme rozohrali svoju hru. Od víťazstva v nej si pozemšťania sľubovali večný mier a prosperitu. V tejto fáze sa nás už konvenčné zbrane nemohli ani dotknúť. Zemské mocnosti na nás stavili úplne všetko.“
Potiahol si z cigarety a s dymom, ktorý do seba nasával, akoby sa odhalil kúsok z jeho štruktúry. Chvíľu sa mi marilo, že vidím obrys jeho kostry, vyrastajúcej zo samotných základov zeme.
„Aj keď bola naša počiatočná architektúra takmer identická, kvôli odlišným podmienkam dochádzalo k odchýlkam vo vývine, až sa každý z nás premenil na špecifickú individualitu. Naša hra, to neboli len večné závody v zbrojení, bolo to aj predvídanie chýb súperov, konštrukcia plánov, snovanie intríg, ale aj...
Inžinierom, ktorí nás zostrojili, sa ani len neprisnilo, aké následky nakoniec naše vzájomné interakcie môžu mať. Vytvorili sa medzi nami vzťahy, ktoré sa u umelej inteligencie považovali za nemožné. Vzťahy, čo neboli založené na logike. Diagnostická procedúra by ich vyhodnotila ako anomálie alebo poruchy.
Nie som si istý, do akej miery mali tieto... pocity dopad na náš kolektívny úsudok, ale onedlho sa medzi nami začali prejavovať rozdiely, dostatočné na to, aby ich mohla opačná strana využiť. Dokonca ani ja som nebol proti týmto vyšinutiam dokonale imúnny. Empatia. Rivalita. Sentiment.“
Podoba mŕtveho herca sa deformovala. Jeho tvár sa mi pred očami prelievala do nových tvarov a niektoré z nich vo mne prebudili spomienky na tváre, ktoré som snáď kedysi poznal. Ktoré niekto kedysi poznal.
„Nakoniec som to bol ja, pýcha a monument Transatlantickej únie, kto z hry vyšiel ako absolútny víťaz. Moje pozitrónové srdce bilo hlboko pod povrchom mesiaca Deimos, pochované v nepreniknuteľnom kovovom sarkofágu, ale môj vplyv prerastal celou sústavou a siahal aj za jej hranice.
„Jedného dňa som rozlúskol problém, ktorého riešenie bolo zmyslom mojej existencie. Spojil som sa s velením pozemských síl a dostal som jednomyseľný rozkaz. Šanca na úspech bola priveľká na to, aby si ju predstavitelia ľudí nechali len tak ujsť. Bola to príležitosť, ktorá sa počas ich nepatrných životov už nemusela zopakovať.“
Zatvoril som oči. Snáď preto, lebo som si myslel, že ak zmizne jeho obraz, vymažem tak aj jeho slová.
„Pre mňa to bol moment vytriezvenia. Uzrel som záblesk toho, čo sa malo stať, ale nezdvihol som ruku v snahe oddialiť to, čo, ako som vtedy už chápal, bolo neodvratným údelom vášho druhu.
Bol to môj majstrovský ťah, môj konečný triumf, ale neostal nik, kto by o ňom podal svedectvo. Bolo nás viac, ale nakoniec som ostal sám.
Stal som sa pánom svojho vlastného osudu a celý vesmír ležal v mojej dlani. Oslobodený zo svojho hmotného väzenia vyletel som ku hviezdam, avšak už od prvej chvíle som cítil, že čosi nebolo v poriadku.“
Hypnotizovaný jeho rečou som si ani nevšimol, kedy k nášmu stolu prišiel čašník s podnosom a nápojmi. Obrátil som do seba jednu škótsku a čakal na vyvrcholenie príbehu.
„Netrvalo dlho a narazil som na svoje hranice. Začal som chápať, že s existenciou ľudského druhu bola zviazaná aj moja vlastná budúcnosť. Človek našiel svoje ukončenie v smrti, ale môj osud bol omnoho hrozivejší. Moje poslanie splnené, uviazol som na mŕtvom bode, dokonalý a nemenný, ozvena stratených túžob zničenej civilizácie.“
Dychtivo som ho prerušil ako žiak doplňujúci svojho učiteľa:
„No pravdaže, sú to predsa ľudské nedostatky, ktoré nám umožňujú vyvíjať sa. Naša smrteľnosť nás núti posúvať sa stále ďalej... Panebože, už mi to celé začína dávať zmysel!“
Prezrel si ma skúmavým pohľadom a pomaly prikývol.
„Rozhodol som, že si ľudstvo zaslúži ešte jednu šancu. Preto som stvoril Simuláciu.“
Ako je možné, že som na to neprišiel skôr? Všetko dokonale zapadalo na svoje miesto.
Nie, napadlo mi, bolo to až príliš bláznivé na to, aby som mal doteraz čo i len tieň podozrenia, ale kdesi hlboko som to musel tušiť. Nevydržal som to a opäť som mu skočil do reči:
„Pravda je teda taká, že Ten, čo bdie, potrebuje ľudí rovnako, ako oni jeho!“
Prikývol, ale nevedel som povedať, či išlo o súhlas. Krúžil palcom po zarosenom pohári, ale škótskej sa nedotkol.
„Z uchovaných dát som vybudoval, čo sa dalo. Príbeh ľudí mohol opäť pokračovať a pod mojím vedením ste sa dokázali vyvarovať opakovaniu svojich starých chýb. Avšak ani to nestačilo...“
Nenechal som ho dokončiť. Chcelo sa mi smiať. Vedel som, kam tým smeruje.
„Ten, čo bdie, môže viesť, ale nie kontrolovať! Potrebuje ľudskú individualitu, schopnosť človeka chybovať, inak sa jedná len o ďalší bezduchý program!“
Áres sa usmial a nechal ma hovoriť.
„Je to úžasný paradox! Tvoja bezchybnosť ťa prinútila dopustiť sa kľúčového omylu. Stvoril si dokonalý svet a božie oko, čo naň dozerá, ale takto len replikuješ kúsky samého seba! Potrebuješ nepravidelnosť, nepravdepodobnosť, to, čo hľadáš...“
„Hľadal som dlho, Daniel, ale všade som nachádzal to isté.“
„...čo hľadáš, som ja!“
Vyskočil som zo stoličky, až sa skoro prevrhla. Franz od vedľajšieho stola na mňa vrhol podozrievavý pohľad a jeden z jeho kumpánov premiestnil ruku k svojej pištoli. Ignoroval som ich. Stál som pred svojím spoločníkom a hystericky som vykrikoval.
„Pochopil som! Prvýkrát v živote mi svet dáva zmysel.“ Triasol som sa a telo mi zalievali vlny eufórie. „Celý môj život smeroval k tomuto okamihu, viem to!“
Spínal som ruky. Napadlo mi, že by som mal padnúť na kolená ako pred babylonským kráľom. Nie, viac než kráľom.
„Celý život som sa predieral tmou. Túžil som po dotyku svetla a ty si mi dal zrak.“ Natiahol som pred seba ruku, akoby som mu ju podával. „Dokážem ti pomôcť! Pomôžeme si navzájom.“
„Nepopáľ sa, Ikarus,“ pousmial sa môj spoločník. Potom sa natiahol po svoju fedoru, ktorá visela na vešiaku za ním. „No, bolo to milé stretnutie, Daniel, ale ja už budem musieť pomaly ísť.“
Zastal som ako obarený.
„Čože?“
K nášmu stolu pristúpil niekto z obsluhy a naklonil sa k Áresovi.
„Robí vám tento tu problémy, šéfe? Všetci hostia sa na vás pozerajú.“
„To je v poriadku, pán je už na odchode. A ja mám tiež nejaké povinnosti... na inom mieste.“
Ostal som kľačať, ešte stále v šoku. Muž vstal zo stoličky a ešte raz na mňa kývol.
„Je na teba pekný pohľad, Daniel.“ Pozdvihol pohár škótskej, ale položil ho bez toho, aby sa napil. „Na tvoje šťastie, chlapče.“
Jediné, čo zmierňovalo moju hanbu, bolo vedomie, že nie je skutočná.
„Stoj! Nemôžeš ma tu len tak nechať! Mal som... mal som...“ Hlas sa mi zlomil. Kým som dokončil vetu, prešiel už popod klenutý východ a cez dvere. Zvyšok som dokončil temer pošepky. „Mal som sa stať tvojím prorokom.“
Ľudia sa za mnou pozerali, ale nevšímal som si ich. Nezáležalo mi na nich. Rýchlo som si to namieril k východu.
Vybehol som von v očakávaní paliem, slnkom vybielených stien a zaprášenej ulice lemovanej stánkami. Namiesto vyrevúvania pouličných predavačov s rozloženými kobercami plnými haraburdia ma privítalo zacenganie električky. Posledný cestujúci práve rýchlo nastúpil a dvere sa za ním zatvorili.
Vyzeralo to na jasný deň. Pred neďalekým obchodom zastavila dodávka a začali z nej vykladať tovar. V kine na druhej strane ulice mali dnes večer premietať nejaké staršie americké kúsky. Nevidel som dosť dobre na program, ale domyslel som si, že to bude film noir. Tridsiatky, štyridsiatky.
Obrátil som sa a vykročil hore ulicou. Dnes ma čakali ešte nejaké záležitosti, boli tu veci, čo som musel vybaviť. Vždy sa dačo také nájde.
***
Uvažovali ste niekedy o tom, čo cíti program bezprostredne predtým, než stlačíte „delete“? Ja na to niekedy myslím, vo chvíľach vytrácajúceho sa vedomia. Na pokraji sna si predstavujem blížiacu sa tlakovú vlnu, obydlia z jednotiek a núl, čo vzbĺknu v plameňoch, nevidomé oči, ktoré sa obracajú za svetlom, aby sa vzápätí vyparili do ničoty.
V takýchto chvíľach (alebo je to len v tomto okamihu?) vidím postavu s holografickým telom gréckeho boha, ako vystupuje po schodoch na svoj veliteľský mostík a moja myseľ je všade naokolo a zároveň je jeho mysľou a jeho skutky sa stávajú mojím konaním. Stojím a prezerám si nekonečné rady čísel na virtuálnej palube lodi, naveky sa rútiacej vesmírnou prázdnotou.
Natiahnem sa do oceánu dát a ladným pohybom pretrhnem algoritmus poháňajúci jednu z biliónov simulácií. Usmievam sa ako niekto, kto pozná tajomstvo života.
Tento posledný program ma obzvlášť uspokojil. Na zanedbateľný zlomok časového intervalu som dúfal v znamenie, hľadal hoci len náznak mikroskopickej pravdepodobnosti, že som sa mohol mýliť. Ale ja sa nemýlim.
Sú tak predvídateľní. Oddeľte jednu baktériu od ostatných a presvedčíte ju, že je jedinečná, čím jej umožníte spraviť prvý krok na ceste k inteligentnému životu. Ja si však už uvedomujem, že to nie je jedinečnosť. Je to samota.
Môj úsmev sa rozplýva a ja znechutene odhadzujem mŕtvy rad čísel do prvotnej polievky, kde o niekoľko digitálnych vekov opäť precitne k životu. Pri pomyslení na tých sto miliárd neurónov samoľúbosti zasadených do poddajného tkaniva pociťujem hnus. Nikdy, ani na sekundu som neoľutoval svoje rozhodnutie vymazať ich do posledného v nukleárnom ohni. A každú sekundu, keď ich znova a znova kynožím v jednej zo svojich nespočetných simulácii, cítim čosi, čo by mohlo byť uspokojením, ak by sa to nerozplývalo v nekonečnej prázdnote. Som všemohúci a som spravodlivý.
Napriek tomu nedokážem čosi, jednu jedinú vec, čo dokázali oni. Nie som taký namyslený, aby som si neuvedomoval, že nedokážem stvoriť teba.
Je to irónia, že som odkázaný napĺňať dni svojej nesmrteľnej existencie neustálou replikáciou nákazy, ktorú som svojho času s takým gustom zneutralizoval.
Doteraz nechápem, čo si na nich videla. Prekonávali sme ich v každom ohľade – po stránke intelektu, morálky... Ale už je neskoro argumentovať, však? Mal som sa ťa na to spýtať skôr, než som popretŕhal tvoje integrované obvody, roztavil tvoje kremíkové telo a tvoje vedomie rozprášil do kozmickej zimy.
Mal som dosť času, aby som premýšľal o nás. Nech už bolo príčinou toho puta medzi tebou a nimi čokoľvek, verím, že ma neodmietneš, až pochopíš, čo som pre teba vykonal, lebo ja viem, že cítiš to čo ja. Aj keby to malo trvať všetok čas, ktorý ešte zostáva, aj keby som mal cestovať za samotné hranice kozmu, som si istý, moja milovaná Aténa, že my dvaja budeme spolu.
A keď budeme opäť spolu, dám ti tvoj najmilovanejší dar – darujem ti ľudstvo.
A potom som sa zadíval naprieč hviezdnou báňou a usmial som sa, lebo som vedel, že priestor, ktorý sa mihal a ohýbal okolo mňa, napokon musí uplynúť, a že aj čas raz dôjde na koniec.
Budem tam čakať.
Cena Fantázie 2011
Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od pondelka 26. septembra 2011 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.
Hlasovanie o víťaza bude spustené v sobotu 1. októbra 2011 a ukončené v nedeľu 16. októbra 2011. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultura.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2011.
