„Už prišli! Už sú tu!“ prekrikujú sa deti a nazerajú do okien. Pred domovom zaparkuje auto s prívesom. Je sivej farby, nemá značku, logá, nijaké identifikačné znaky. Napriek tomu všetci vedia, čo ukrýva.
„Utíšte sa a posadajte si!“ prikazuje deťom vychovávateľka. Nezbedníkom pohrozí prstom: „Ak nebudete poslúchať, príde si po vás smetiar.“
Väčšina detí už vie, že smetiar je vymyslený, takisto ako bubák či Ježiško. No predsa si sadnú na miesta a nezvyčajne potichu čakajú.
Števko si palcom šúcha jazvičku na čele. Rana sa dávno zahojila, ale aj po dvoch mesiacoch ho občas zasvrbí. Vychovávateľka ho klepne po prstoch a naznačí mu, aby si založil ruky za chrbát. Neznáša pohľad na deti, ktoré sa škriabu. Števko jej s plachým úsmevom vyhovie, aj keď jeho prsty chcú pokračovať v začatom diele. Po chvíli na svrbenie zabudne.
Zo sivého auta vystúpia dvaja roboti. Vodič zamieri k prívesu, roztvorí dvere, vysunie schodíky a zmizne vo vnútri. Druhý robot vykročí ku vchodu do domova.
Vychovávateľka mu otvorí dvere skôr, než zazvoní.
„Dobrý deň. Ste tu presne,“ vysloví to, akoby bola radšej, keby meškali.
„Čas je drahý,“ prikývne robot. Jeho postoj, tvár, ba ani oči nevyjadrujú emócie. Niežeby ich nemal naprogramované, len ich teraz nevyužíva. Robí svoju prácu. Keď chce vstúpiť do triedy, vychovávateľka ho zdvorilo zastaví. Zdvihne ruku s čítacím zariadením.
„Musím vidieť vaše poverenie a oprávnenie. Prepáčte,“ dodá. Mohla to urobiť aj dnu, ale všetky formality chce mať čo najskôr za sebou.
„Zákon to vyžaduje,“ ubezpečí ju robot a priloží k čítačke dlaň.
Výmena údajov prebehne v tichu, trvá to len niekoľko sekúnd. Všetko je v poriadku, robot smie vojsť.
Števko ho pozoruje, spomedzi zubov mu pritom trčí špička jazyka. Uvažuje, či má muž telo plné ozubených koliesok, farebných doštičiek a drôtikov. Pocíti nutkanie strčiť si do nosa prst a trochu to tam preskúmať, no nechce, aby ho teta vychovávateľka znova napomenula a postrašila smetiarom.
Robot sa usmeje, jedno z detí pohladí po vlasoch.
„Dnes spoznáte svojich nových rodičov,“ osloví ich. Deti sa vzrušene zahniezdia. „Už sa vás nevedia dočkať. Viacerí dostanete aj súrodencov.“
„Ale ešte predtým skontrolujú, či ste zdraví,“ ozve sa mu za chrbtom vychovávateľka.
Robot otočí hlavu a zahľadí sa na ňu. Žena premýšľa, či nemala radšej mlčať.
„Áno, preto sme tu,“ povie napokon robot a znova sa na maličkých usmeje. „Chceme mať istotu, že ste v poriadku. Nemusíte sa báť, prehliadka vôbec nebolí.“
Števko spozornie. Tieto slová počul už niekoľkokrát, a zakaždým mu potom ubližovali. Rozhodne sa, že cudziemu mužovi neverí.
„Najskôr mi ukážte, ako sa vám zahojili ranky. Zostaňte sedieť a zdvihnite hlavy.“
Robot kráča od jedného dieťaťa k druhému, dotýka sa jazvičiek, občas sa opýta, či ich to nebolí. Deti krútia hlavami. Keď skončí, obráti sa k vychovávateľke a chce vedieť, či sú medzi nimi také, ktoré si jazvičku častejšie všímajú. Žena ukáže prstom na Števka a ďalšie tri deti.
„Nemusí to nič znamenať,“ ubezpečuje ju robot.
„Ja viem,“ odvetí vychovávateľka. „Vezmete ich ako prvé?“ Znie to skôr ako konštatovanie.
„Ako vždy,“ prikývne robot. „Spracovanie výsledkov môže pri nich trvať dlhšie.“ Potom sa obráti k deťom a určí poradie, v akom pôjdu do prívesu pred domovom.
Števko je druhý. Keď kráča k autu, podvedome si pošúcha čelo. Vystúpi po šiestich schodíkoch a ocitne sa vo svete plnom svetielok, doštičiek, tyčiniek, káblikov a tlačidiel.
Keď sa vracia zo sivého prívesu, v očiach má slzy a neprestajne si škriabe jazvičku.
***
V pojazdnej ambulancii sa vystriedali všetky deti. Od začiatku neprešli ani dve hodiny, prehliadka prebehla presne podľa plánu. Kým príde robot s výsledkami, vychovávateľka dovolí deťom hrať sa. Hoci robia poriadny hluk, ani raz ich neokríkne.
Pred domovom zastane autobus a dva mikrobusy. Identifikačné znaky opäť chýbajú, iba druhý mikrobus sa líši od sivých vozidiel jasnou modrou farbou. Auto s prívesom odchádza.
Robot sa vracia do triedy, v ruke drží zoznam. Vychovávateľka požiada deti, aby si posadali. Robot im oznámi dobrú správu – takmer všetky dostanú náhradné rodiny. Dnes večer budú spať vo vlastnej posteli.
Prečíta päť mien. K trom z detí, ktoré si škriabali jazvičku, pribudli ešte dve – musia im zopakovať zákrok.
„Vaše telá neprijali biočip, a preto vám do hlavy vložia iný. Ani sa nenazdáte a tiež budete mať nových rodičov.“
Deti ho zvedavo pozorujú, no vychovávateľka vie, že zmysel jeho slov nechápu. Možno jedno-dve čosi tušia, ale pre ostatné deti sú to len záhadné dospelácke slová.
Robot ukáže vychovávateľke zoznam a niečo jej hovorí. Chvíľu sa šeptom rozprávajú, žena nešťastne prikyvuje.
Do autobusu nastúpi tridsaťosem detí. Čaká ich život medzi robotmi, mnohé z nich lepší ako by prežili v ľudskej rodine. Úspešne prešli prehliadkou, testy dopadli na výbornú. Simulácia potvrdila dokonalú adaptabilnosť. Biočipy im budú vymieňať raz za päť rokov, až do tridsiatky, kedy sa cudzieho telieska navždy zbavia.
Robot poďakuje vychovávateľke za spoluprácu a podá jej ruku. Žena ju mlčky odmietne, no robot to neberie osobne. Rozumie jej – je to súčasť jeho práce. Potom nastúpi do autobusu, ktorý vzápätí odíde.
Päť vyčlenených detí odvezie sivý mikrobus. O týždeň sa vrátia do domova a budú čakať na ďalšiu šancu.
V triede zostal iba Števko. Neprispôsobivý. Jeho biočip je v poriadku, no napriek tomu nevie modifikovať chlapcovo správanie. Takýchto detí je málo, ale nájdu sa.
Z modrého mikrobusu vystúpi ďalší robot a ide si poňho. Števkovi je jasné, že je to smetiar, a vychovávateľka si uvedomuje, že to vie. Vždy bol z detí najbystrejší, najvnímavejší, ak aj najneposlušnejší. Neustále jej kládol otázky, a len na niektoré z nich mu vedela odpovedať.
„Dobrý deň,“ pozdraví robot a dlaňou prejde po čítacom zariadení. Povolenie aj oprávnenie sú v poriadku.
Vychovávateľka zavolá na Števka. Chlapček vstane, podíde k nej a objíme jej nohu. Žena ho pohladí, obdivuje jeho statočnosť. Spomenie si, ako sa mu pokúšala vysvetliť, prečo nemajú všetky deti rodičov a prečo im musia vložiť do hlavy cudzí predmet, keď o ne žiadny človek neprejaví záujem. Aj ona je robot – ľudia sú na túto prácu nevhodní –, no v tejto chvíli sa jej do očí tisnú obyčajné ľudské slzy.
„Ty si Števko?“ opýta sa robot. Chlapča prikývne a muž k nemu natiahne ruku. „Poď, odveziem ťa do nemocnice.“
„Ja nie som chorý,“ bráni sa Števko, no pustí vychovávateľke nohu. Prstom si pošúcha jazvičku.
Robot sa nasilu usmeje. „Neboj sa, nebude to bolieť.“
Vychovávateľka sa rozhliadne po prázdnej triede, do ktorej začnú onedlho pribúdať ďalšie deti. Len čo si ich obľúbi, príde robot v sivom aute s prívesom a rozhodne o ich osude. Očami sa pristaví na Števkovej stoličke a zatne zuby. Rozbehne sa k modrému mikrobusu. Obíde ho a nakloní sa k chlapčaťu. Robot za volantom spozornie.
„Bude ťa to bolieť, Števko,“ prehovorí vychovávateľka cez stiahnuté hrdlo a potom dodá: „Ale len chvíľku.“
„Sľubujete?“
„Čestné slovo.“
Chlapček sa na ňu usmeje.
A potom je preč.
Cena Fantázie 2011
Finálové poviedky Ceny Fantázie sú uverejňované postupne podľa abecedného poradia finalistov, od pondelka 26. septembra 2011 vždy o 11:00, na portáli Kultura.sme.sk v sekcii Cena Fantázie.
Hlasovanie o víťaza bude spustené v sobotu 1. októbra 2011 a ukončené v nedeľu 16. októbra 2011. Meno víťaza, o ktorom rozhodnú čitatelia portálu kultura.sme.sk, bude slávnostne vyhlásené na Bibliotéke 2011.
