Obaja obdivovali umenie toho druhého už dávno. Prvý krok k užšiemu kontaktu formou listov urobil Chudík, potešený Seifert bol rád, že „sa poznáme aspoň takto“. Osud im doprial stretnúť sa iba raz.
„Vážený majstre, máte v rukách list slovenského herca, ktorý prežil kus života s Vašou poéziou,“ začína sa prvý list Ladislava Chudíka Jaroslavovi Seifertovi, napísaný 10. januára 1973. V rovnaký deň, o trinásť rokov neskôr, tento velikán českej poézie zomrel, dovtedy však tiež opakovane vyjadril obdiv Chudíkovmu výnimočnému herectvu.
Korešpondenciu, ktorú Chudík inicioval v presvedčení, že „človek je povinný nemlčať o dobrom, je povinný povedať ďakujem, nesmie utopiť v ostychu a nerozhodnosti čistú pohnútku pre vďaku“, vyšla pod názvom Tichý dvojhlas v banskobystrickom vydavateľstve PRO v minulých dňoch k 110. výročiu Seifertovho narodenia.
Neúplná korešpondencia
Na Slovensku vychádza po prvýkrát a jej súčasťou je aj cédečko s Chudíkovými súčasnými recitáciami Seifertových veršov, ako aj DVD Býti básníkem, býti hercem, na ktorom slovenský herec spomína na svojho obľúbeného básnika.
Frekvencia ich dopisovania si nebola príliš veľká, aj pre zlý zdravotný stav básnika. Navyše, niečo sa po rokoch už aj postrácalo a niečo možno ani nenašlo svojho adresáta, veď Seifert raz poznamenal, že sa mu zdá, akoby Chudík jeho listy dostával skôr len náhodne.
Nebolo by to prekvapujúce, veď Seifert, signatár Charty 77, bol v nemilosti režimu, ktorý len s veľkou nevôľou povolil médiám hanebne stručnú zastrčenú informáciu, že tento český básnik dostal v roku 1984 Nobelovu cenu za literatúru.
Aj Ladislav Chudík vo svojich záznamoch, ktoré v knihe spolu s ilustráciami Oldřicha Kulhánka a Vladimíra Gažoviča dopĺňajú korešpondenciu, konštatuje, že sa nezachovala napríklad ani jeho gratulácia Seifertovi k udeleniu Nobelovej ceny. „Určite som básnikovi k takému významnému oceneniu blahoželal.“
V břevnovskom opátstve
V listoch dominujú vzájomné slová uznania a úcty, ale aj dôverných vyznaní z ťažkých životných chvíľ oboch umelcov rôznych generácií (vekový rozdiel medzi nimi bol dvadsaťtri rokov). Spájala ich aj láska k národu a jazyku „toho druhého“, Chudíkova čeština, či v role herca, alebo recitátora bola legendárna, a Seifert ho považoval za hlas takmer celého Slovenska, ktoré „som vždy miloval a milujem“.
Obaja sa stretli iba raz v júli 1985 v Seifertovom skromnom byte v pražskom Břevnove, ako básnik hovoril, v jeho břevnovskom opátstve.
K stretnutiu sa viaže aj zábavná príhoda, keď pri písaní venovania do knihy Maminka sa nesústredený Seifert takmer podpísal Chudíkovým priezviskom. Tomu sa len s námahou podarilo presvedčiť básnika, že venovanie práve s takouto raritou, s preškrtnutým „Chud“ má ešte väčšiu cenu, podobne ako je pre filatelistu dôvodom na nadšenie známka s chybou.
Kde sa stratila Ida?
Seifert, ktorý poznal Chudíkovo herectvo z filmov a hlavne televízie, nešetril chválou na jeho adresu nielen za výkon v úlohe primára Sovu v Nemocnici na okraji mesta, ale rovnako aj za časté účinkovanie v legendárnych divadelných bratislavských pondelkoch. O ich pozornom sledovaní svedčí aj záver jedného z listov, kde sa pýta na Idu Rapaičovú, ktorú už dlho nevidel na obrazovke.
Na jeho úsmevnú prosbu, aby jej odovzdal pozdrav, keby ju náhodou „zahlédl“, mu Chudík nielen s potešením oznámil, že Ida absentovala pre materské povinnosti, ale aj so zjavnou hrdosťou dodal, že bola štyri roky jeho žiačkou.
