Model multikulturalizmu ako v New Yorku by u nás neuspel, lebo niektorí nemajú radi ani ľudí z Bratislavy, Komárna či z východu, tvrdí v otvorenom rozhovore divadelník a učiteľ s praxou v Bronxe.
Pochádzate z umeleckej rodiny?
Vlastne áno, lebo mamin otec okrem slovenčiny vyštudoval aj dirigentstvo a kompozíciu. Hral na všetkých možných hudobných nástrojoch, spieval, bol výborný v prednese. Sám som odmalička aj so súrodencami dostával základné hudobné vzdelanie v ľudovej škole umenia, silný náboj však prišiel, keď som mal takých desať rokov.
Čo sa stalo?
Začal som si uvedomovať, že som obkolesený zaujímavými spolužiakmi. Na základnú školu som chodil napríklad s Marekom Brezovským, boli sme najlepší kamaráti, ale aj s inými deťmi, z ktorých sa neskôr stali osobnosti v hudbe či výtvarnom umení. Už vtedy sme tušili, že v socializme je umenie perfektnou cestou k tomu, aby sme nemuseli premýšľať nad politikou a režimom.
V desiatich rokoch? To hádam nie.
Nevravím, že sme sa zameriavali na politiku, ale prirodzene sme chápali, že ten režim je obmedzujúci, pričom umenie poskytuje možnosť úniku z reality.
Umenie ako únik z reality znie ako fráza.
Ale môže ním byť rovnako ako trebárs silným liečivým nástrojom. Umenie je určite jedným z najsilnejších nástrojov na vysporiadanie sa s realitou.
Umelec je najslobodnejší, keď ho neživí umenie
Po revolúcii však načas prišlo o šťavu. Stratil sa prirodzený nepriateľ, už sa nedali rozohrávať humorné repliky a narážky na komunistov. Zopakovalo sa to, keď padol mečiarizmus, vďaka čomu mnohí umelci prirodzene stratili svoj terč.
Súhlasím, ale umenie by som neredukoval len na humor alebo tragédiu.
To boli príklady. Problém je, že umenie nevieme presne definovať.
Často sa zamieňa so slovom kultúra, lenže tou bol aj program Ein Kessel Buntes. Umenie v najsurovejšom slova zmysle pritom vôbec nemusí narábať so slovami ako krása, láska, humor, pokojne môže reflektovať úplný opak. Umením sa niečo stáva vtedy, ak silne zasiahne diváka.
U časti umelcov však existuje akési elitárstvo. Prejavuje sa najmä vtedy, ak ľudia nejavia o ich diela záujem. Vtedy vyhlásia, že publikum tomu nerozumie, že ľudia sú nekultúrni, jednoducho trvajú na tom, že robia vysoké umenie, kým komerčne úspešné veci sú apriori hnus. Asi je však niekde chyba, ak na akože dobrú hru do divadla príde len desať ľudí, nie? Otázka znie, či nie aj v umelcoch.
Rozumiem, čo hovoríte, a osobne si myslím, že umelci sú najslobodnejší len vtedy, keď sa umením vôbec neživia. Sám seba by som si síce netrúfal označiť za umelca, ale umením sa neživím ani ja. Vôbec si neželám, aby káva, ktorú teraz pijeme, či chlieb, ktorý si kupujem, záviseli od mojej umeleckej činnosti, napríklad od divadla. To by naozaj nebolo dobré.
Nie je to póza?
Nie. Skôr či neskôr by som sa totiž dostal do situácie, že by som musel robiť kompromisy len preto, aby nejaký umelecký projekt zarábal.
Vyštudovali ste VŠMU. Herci mávajú ambície hrávať v kamenných divadlách, či aspoň v béčkových seriáloch, keďže každý herec má v sebe aj istú mieru exhibicionizmu. Vy ste sa vybrali do Mexika a do New Yorku.
Možno prvé dva roky na škole som mal silné umelecké ambície. Potom som si začal uvedomovať, že ak chcem žiť v tomto akože múzou naplnenom svete, musím ísť do dabingu, prijať akúkoľvek ponuku v seriáli, reklame, divadle. Táto realita vo mne búrala všetky ideály, navyše sa k tomu pridala dezilúzia z toho, že sa rozpadá Československo a nastupujú pseudodemokratické pomery.
Mečiar a jeho suita.
Presne tak. Snažil som sa teda zadefinovať si, čo má pre mňa skutočný zmysel.
Dabing síce herci kritizujú, na druhej strane sa ho nechcú vzdať, lebo za slučku dostávajú zaujímavé peniaze.
Jasné, ja sám som strávil istý čas v dabingových štúdiách, bolo to platené celkom príjemne. Už počas školy som si však zarábal aj inak, napríklad na Šafárikovom námestí som v stánku predával zeleninu. Primárne ma aj tak nelákalo herectvo, ale cestovanie a jazyky. Na spoznávanie iných kultúr akoby som bol očkovaný. V lete medzi prvým a druhým ročníkom VŠMU som už robieval sprievodcu v Španielsku, o rok neskôr som začal koketovať s Mexikom.
Prerušili ste teda VŠMU a odišli do Mexika študovať španielčinu a kultúru krajiny.
Šiel som na najväčšiu tamojšiu univerzitu, ktorá je akousi Sorbonnou Latinskej Ameriky. Štátnice z tejto školy vás oprávňujú vyučovať španielčinu kdekoľvek na svete, kde nie je španielčina materským jazykom.
Kde ste na to vzali?
Už od šestnástich rokov som chodil pracovať k strýkovi a jeho žene do Nemecka. Vlastnili módnu firmu, v dvadsiatich rokoch som s veľkým autom plným kolekcií šiat sám jazdieval do Paríža či Londýna. Na školu v Mexiku som si teda, chvalabohu, zarobil.
V Mexiku ste študovali aj pohybové techniky.
Dnes je pohybové divadlo zavedená vec, ale vtedy tu o ňom nik nechyroval, považovala sa zaň možno pantomíma. Mal som záujem študovať techniky Josého Limóna. To bol Mexičan, ktorý zaujímavo rozvinul moderný tanec a pohyb ako taký. Jeden z tamojších profesorov nám povedal, že kto chodí na kurzy tohto tanca, ako študent univerzity má jazykové kurzy za mexické, teda nižšie ceny. Tak som to skombinoval.
Gangy v Bronxe operujú v školách, nie na ulici
Nakoniec ste šli učiť do Bronxu. Tomu sa mnohí skôr vyhýbajú.
Nevybral som si ho, všetci učitelia z výberového konania sme šli do New York City. Mohli sme tak byť umiestnení v ktorejkoľvek z jeho piatich častí, ale vždy len v problémových školách. V New Yorku existuje rebríček škôl, odstupňovaný podľa problémov žiakov s disciplínou. Prvý rok som strávil v škole, ktorá bola predposledná a ďalší rok už posledná. Tieto školy sú zaradené do špeciálneho režimu, čo ale znamená, že špeciálny príplatok dostávajú aj pedagógovia.
Koľko ste zarábali?
Ak si dobre spomínam, ročný plat bol okolo 40-tisíc dolárov.
To je slušné aj na USA.
Presne tak. Keď tam idete učiť, okamžite vás zaradia do tabuliek, v ktorých figurujú aj domáci. Navyše my, čo sme prišli zo zahraničia, sme mali výhodu. Kým u nás musí mať učiteľ univerzitné vzdelanie, v Amerike nie. To sa okamžite zohľadňovalo aj v plate. Okrem toho som počas druhého roka prakticky každý deň suploval. Sám som si to pýtal, lebo to znamenalo k základnému platu ďalšie peniaze. Keď sa ma raz na letisku imigračný agent pýtal na zamestnanie, a ja som povedal, že pracujem ako učiteľ v Bronxe, okamžite som z neho cítil rešpekt.
Neučili ste teda len španielčinu?
Mal som sedem predmetov, napríklad úvod do zamestnania, environmentalistiku, dielne pre špeciálne triedy, v ktorých boli emocionálne narušení žiaci a podobne.
Sú mýty o Bronxe pravdivé?
Ako v čom. V škole sa denne riešilo množstvo vážnych problémov. Mali sme tri a pol tisíca študentov, čo nie je málo. Šlo o obrovský areál so štyrmi tenisovými kurtmi, štadiónom na americký futbal, s veľkými dielňami pre prax, divadelnou sálou a tak ďalej. Túto školu inak vychodil aj Ricky Martin. Raz ročne vždy prišiel medzi nás a na deň sa stal riaditeľom školy.
Určite by som nezovšeobecňoval, že všetky deti boli problémové, hoci každý žiak musel ráno prejsť povinným detektorom kovov. Už to samo na decká vplývalo, keďže vyrastali s pocitom, že ich neustále niekto kontroluje. Bolo to však nevyhnutné, raz nám do školy prepašovali zbraň. Decká sa o to inak snažili pomerne často, mali na to dobrý dôvod.
Aký?
Nešlo o to, aby niekoho ihneď zastrelili, ale prepašovanie zbrane do školy tam býva súčasťou prijímania žiaka do gangov. Je to pre nich vstupenka na zaradenie sa do skupiny a získanie rešpektu.
Gangy teda mýtom nie sú.
Nie, ale fungujú inak, než si myslí väčšina ľudí. Mládež sa na gangy vôbec nečlení podľa území, dokonca na ulici ani príliš neoperujú, robia tak priamo na území školy. V jednej škole funguje vždy viac gangov, pričom všetky sú založené na etnickom princípe – Portorikánci, Dominikánci, Jamajčania, Američania z New Yorku, teda domáci, Karibčania a podobne. Dodávam však, že nie každý žiak patrí aj do niektorého z gangov.
Existencia gangov však znižujú ochotu učiteľa zasahovať pri problémoch, nie? Pri pomste mimo školy by ste si moc nepomohli.
Našťastie sa mi nikdy nič nestalo, hoci ak by učiteľ naštval gang, asi by mal naozaj vážny problém. Neviem si však predstaviť, kto by bol taký hlúpy, že by šiel proti svojej vlastnej profesii. My sme tam totiž nefungovali len ako učitelia, našou úlohou bolo robiť aj akýchsi vychovávateľov, sprievodcov životom. Veľká časť žiakov totiž prišla do New Yorku len včera, predvčerom, minulý týždeň, pred mesiacom. Šlo o deti prisťahovalcov, často nevedeli anglicky. Žiaci preto neboli odmeňovaní primárne za vedomosti, ale za dochádzku a disciplínu.
Vyhrážali sa vám?
Áno, ale boli to len jemné vyhrážky. Suploval som, tí žiaci ma nepoznali, tak to skúšali. Mojou výhodou bolo, že som vedel oba jazyky – anglicky aj španielsky, takže som mohol komunikovať aj s imigrantmi. To je vždy vstupenka k rovným vzťahom. Mnohé deti totiž majú problém preto, že trpia komplexmi z neovládania jazyka. Cítia sa menejcenne, lebo sú černosi, Latinos, Dominikánci či Mexičania, nie „praví“ Američania.
Multikulturalizmus ako v New Yorku by u nás neuspel
Nepociťovali ste tam existenciu prehnanej politickej korektnosti?
Pociťoval, boli chvíle, keď sa správne a korektné slovo hľadalo ťažko. Keď som prišiel do školy, prihlásil som sa dole v kancelárii. Následne som šiel do kabinetu za kolegyňami, všetky boli z Latinskej Ameriky, a povedal im, že papiere som už odovzdal. Pýtali sa ma, kto tam bol, a ja, keďže som ešte nepoznal mená, som po španielsky odpovedal „la negra,“, teda „tá černoška“. Ihneď ma upozornili, aby som to slovo nepoužíval, lebo je urážlivé. Vraj mám používať slovo „morena“. Lenže to po španielsky neznamená čierna, ale snedá. Čudné, keďže „moreno“ je v podstate každý, kto sa opáli na slnku. Mohli by síce povedať, že tá pani je „africano amerikana“, ale ani to by nesedelo, lebo bola Dominikánka. Deje sa to však aj u nás. Čo bolo pred desiatimi rokmi v poriadku, sa dnes neakceptuje, stačí sa pozrieť na slová Cigáni a Rómovia. Na druhej strane my ako majorita by sme mali byť natoľko empatickí, aby sme vedeli, že černoch, ktorého nazveme negrom, sa nemusí cítiť príjemne.
Žili ste v multikultúrnom prostredí. Konzervatívci sa presadenia tohto pojmu v praxi boja. Argumentujú násilnosťami vo Francúzsku, v Anglicku, problémami v Nemecku. Je to oprávnený strach?
Multikulturalizmus je nevyhnutná súčasť nášho života, nikdy ho už nebude menej, len viac, takže brániť sa mu je zbytočné.
Dá sa významne brzdiť. Moslimom nepovolíme mešitu, utečencom pritvrdíme už aj tak tvrdú azylovú politiku...
To je pravda. Nedá sa to vidieť čiernobielo, ja som však silný zástanca multikulturalizmu. Poznám to prostredie a nikdy som sa v ňom necítil zle. Niet nad osobnú skúsenosť.
Kritici majú strach, či sa tí ľudia dokážu prispôsobiť. Nie je to len o burkách a mešitách, ale trebárs aj o tom, či fanatický moslim dokáže prebrať vzorec správania, v ktorom žena nebude handra, ale rovnocenná mužovi, či iný fanatik pochopí, že obriezka je prznenie, nie samozrejmá požiadavka na ženu.
New York je živým príkladom toho, že sa to dá. Voči tomu mestu možno mať milión výhrad od konzumu cez blikajúce svetielka až po neviem čo, každý však musí uznať, že tam panuje obrovská tolerancia. To je jednoducho fakt. Fanatikov nájdete všade, aj medzi Slovákmi. Preto si nemyslím, že sa to dá generalizovať.
Aj v New Yorku sú štvrte či ulice, do ktorých sa mnohí boja vkročiť cez deň, nieto v noci.
Ja o takých neviem. Býval som v Bronxe, ktorý sa označuje za najbrutálnejší, dokonca kdesi na konečnej, domov som chodil pešo a v noci, pohyboval som sa aj v mnohých iných štvrtiach, ktoré sa označujú za nebezpečné. Výsledok? Nikde som sa necítil ohrozený. Za posledných 10 až 15 rokov sa totiž stalo to, v čo už nik nedúfal – pouličná kriminalita de facto vymizla. Na ulici tam určite neuvidíte prostitútku ani drogového dílera, ako je to bežné v Bratislave.
Plody starostu Bloomberga a jeho predchodcu Giulianiho?
Presne tak. Pravdou je, že Giuliani, ktorý začal robiť poriadky, musel dať veľa ľudí do väzenia. Počas jediného víkendu zatvorili desiatky tisíc ľudí. Dnes sa tam však naozaj môžete cítiť bezpečne. Washington je na tom horšie.
Realitou však často býva aj akýsi podvedomý komplex Slovákov, ktorí vycestujú na dlhší čas do zahraničia. Zrazu sa im všetko v novej krajine zdá lepšie a krajšie ako doma.
Mňa sa to netýka. Objektívne si myslím, že New York je skutočne výborným príkladom funkčného multikulturalizmu. Na druhej strane pripúšťam, že takýto model by trebárs v Banskej Štiavnici neuspel. Nie preto, lebo je to malé mesto, ale preto, lebo tam niektorí nemajú radi ani ľudí z Bratislavy, Komárna či z východu.
Túto malosť cítiť z viacerých kútov Slovenska.
Iste, citlivosť na rozdiely je veľká a myslím si, že Slováci, žiaľ, majú akúsi predispozíciu k intolerancii. Pritom sa často boja len niečoho, čo nepoznajú.
Vytýkať iným krajinám, že majú problémové štvrte, je asi lacné, keďže také máme aj my. Stačí spomenúť Luník IX v Košiciach či Kopčiansku v Bratislave, nie tak dávno aj Pentagon.
Veď práve to. Bojíme sa, lebo v Nemecku a Francúzsku sú problémy, ale nemyslíme na to, či tamojšia spoločnosť prisťahovalcom vôbec dovolila zapadnúť medzi ostatných. Francúzi chcú, aby sa im všetci imigranti prispôsobili. Ale povedzme si pravdu – kto okrem nich samotných sa im dokáže prispôsobiť tak, že to akceptujú? V New Yorku sa však, na rozdiel od Francúzska, vôbec nemusíte namáhať, aby vás akceptovali ako domáceho. Vezmite si profesiu, v ktorej robíte vy, teda noviny. V tamojších médiách vedľa seba sedia a spolupracujú Ind, Arab, Rus aj Číňan. Je to úplná samozrejmosť a nikomu sa to nezdá čudné.
Ako ste bývali v Bronxe?
Fantasticky. Vďaka tomu, že nás považovali za rovnakých učiteľov ako domácich, nik sa o nás nestaral, a teda ubytovanie sme si zháňali sami vrátane zloženia kaucie, založenia bankového konta a všetkého, čo s tým súvisí. Nikto by neprišiel na to, že nie som americký občan, mal som rovnaké práva aj povinnosti, skôr či neskôr by som dostal aj občianstvo.
Prenajal som si dva a pol izbový byt na 4. poschodí v činžiaku, ktorý mal 250 bytov. Prvý rok som býval s chlapíkom z Rakúska, druhý so Slovenkou Elenkou Rodriguez, ktorá sa tam nakoniec aj vydala. Okolo nás žili výhradne domáci obyvatelia Bronxu. Susedia, dokonca aj poštár ma poznali po mene, rodičia žiakov našej školy si so mnou bežne pokecali, v obchode to isté. Verte, že žiadny problém tam neexistuje. Strach som nemal ani cez deň, ani v noci. Ohrozenie som cítil jedine v škole, aj to nie vždy.
Bezdomovcom chýbajú najmä bezpečné vzťahy
Znie to ako americký sen – džob v New Yorku, solídny plat, vážená pozícia učiteľa. Napriek tomu ste sa vrátili domov?
Všetko bolo super, mal som tam priateľov, cítil som sa výborne. Lenže druhý rok v New Yorku bol už de facto desiatym, čo som strávil v zahraničí. Koketovanie s návratom bolo teda prirodzené. Myslím si, že ak človek robí, čo má rád, môže žiť kdekoľvek na svete.
Mali ste tu niečo rozrobené?
Nie. V lietadle som mal z toho zlý pocit, ale už pár hodín po prílete mi zavolala bývalá učiteľka z VŠMU. Chcela robiť predstavenie s bezdomovcami, či sa vraj na tom nechcem podieľať. Dilemy z lietadla zmizli a bolo jasné, že budem robiť niečo, čo ma posunie ďalej.
Prácu s problémovými deťmi v Bronxe nahradila práca s problémovými dospelými v Bratislave?
Vtedy som nad tým takto nepremýšľal. Zaujímalo nás, či je vôbec možné urobiť divadlo s ľuďmi, ktorí nemajú domov. Či prídu, či ich to osloví, či ich bude baviť skúšanie. Bola to výzva, realizovaná metódou pokusu a omylu. Predstavenie sa však podarilo, hneď sme zaň dokonca dostali švajčiarsku cenu Art for peace, s ktorou bolo spojených 10-tisíc frankov. Zrazu sme teda mali aj rozpočet, ktorý sme chceli využiť na to, že budeme hrávať v utečeneckých táboroch, resocializačných zariadeniach, pričom máme z čoho zaplatiť cestu, ubytovanie, jedlo aj malý honorár pre hercov. Nevedomky sme tak vytvorili model, ktorý pod názvom Divadlo bez domova funguje dodnes.
Bolo nutné divadlo formalizovať?
Museli sme to urobiť, keďže na kolene to už nešlo. Našťastie Uršula Kovalyk, ktorá je už mojou manželkou, mala skúsenosti s tretím sektorom, kedysi spoluzakladala Fenestru, centrum na pomoc týraným ženám. Po založení občianskeho združenia sme sa mohli uchádzať aj o granty.
V divadle dnes okrem bezdomovcov hrajú aj mentálne a fyzicky hendikepovaní, ľudia s psychiatrickými diagnózami, či ľudia po výkone trestu.
Plus príslušníci rôznych menšín či sociálne znevýhodnení. Spolu je ich dvanásť, čo je celkom slušné.
Na prvý pohľad to znie pozitívne. Skeptik by sa však, možno necitlivo, spýtal, či to nie sú vyhodené peniaze.
Perfektná a legitímna otázka. Súvisí s tým, čo vlastne má a nemá zmysel podporovať. Odpovedať viem len na základe spätnej väzby od našich hercov a herečiek. Čo podľa vás chýba bezdomovcovi najviac? Na to totiž nevie odpovedať ani Európska komisia. Byt? Teplo? Teplá strava?
Trúfam si povedať, že oveľa viac ako strecha nad hlavou im chýba blízka osoba, teda normálne sociálne vzťahy.
Presne tak, sú to najmä bezpečné vzťahy. Na to sme prišli empiricky. A divadlo je jednou z ciest k disciplíne či zvýšeniu sebavedomia. Dôležité je, že ho vnímajú aj ako prácu, lebo predsa aj herci ako Emil Horváth alebo Milka Vášáryová chodia do práce. Vedie ich k dokončeniu toho, čo začali, zažívajú úspech, pozitívne odozvy, môžu sa vyrozprávať, keďže po predstavení sa konajú diskusie s divákmi. Rozvíjajú svoje sociálne zručnosti od schopnosti rozprávať, vyjadriť myšlienku, mať vlastný názor, až po praktické veci ako pohyb v normálnej spoločnosti, vystupovanie na verejnosti a podobne. Tým, že počas zájazdov bývame v hosteloch, vracajú sa im aj hygienické návyky, s ktorými inak býva obrovský problém.
Otázne je, či je tá zmena trvalá, a či v časoch, keď neskúšajú, neupadajú do pôvodnej letargie.
Jasné, aj to sa deje. Divadlo totiž nie je plnohodnotnou náhradou za normálny život, ani priama cesta k bývaniu. Ide však o nástroj, ktorý im môže zmeniť myslenie a poskytnúť zručnosti, aby raz niekde bývali aj pracovali.
Vidia, že iní sú na tom aj horšie
Nemôže to v nich vzbudzovať falošné nádeje? Prirovnám to k Superstar – najskôr z neskúsených ľudí vyrobia hviezdy, dajú im falošný pocit slávy, ale po súťaži po nich nik neštekne, čo ich psychicky ničí. Nemôže sa to stať aj hercom? Že im dáte pocit potrebnosti, a potom sa zlomia, keď si uvedomia, že ich perspektívou je aj tak len ulica?
Našťastie sa nám nikdy nestalo, že by niekto až tak uletel, aby neskôr sklamaný zistil, že to celé bola len ilúzia. Tí ľudia sú triezvi v pohľade na svet, skôr sa podceňujú, než preceňujú. Aktívne s nimi na tieto témy hovoríme, dávame im najavo, že naša činnosť je len jedna z mnohých podporných vecí, ktoré im môžu pomôcť. Divadlo im pritom najväčšiu pomoc neposkytuje počas predstavenia, ale najmä počas jeho prípravy.
V čom?
V tom, že sa tí ľudia stretávajú, konfrontujú svoje názory, hľadajú riešenia, komunikujú s inými skupinami – bezdomovec s postihnutým či trestancom a naopak. Neviditeľná časť divadla je teda pre nich oveľa lepšou terapiou, než zaplnené hľadisko. Snažíme sa aj o to, aby boli za svoju prácu finančne odmeňovaní, čo je jedna z podstatných zložiek terapie a silná motivácia. Vzorec „ak pracujem, tak zarábam,“ totiž platí aj dnes.
Možno sekundárnym efektom je aj to, že ak bezdomovec vidí niekoho na invalidnom vozíku, pochopí, že iní sú na tom ešte horšie.
Presne tak. Naša herečka na vozíku, Denisa, to priamo priznala. Dlho si myslela, že je na tom najhoršie ako sa dá. V divadle pochopila, že iní sa majú ešte horšie, lebo nemajú ani kde spať. Naopak, bezdomovci neraz vyslovili názor, že na tom nie sú až tak zle ako napríklad mentálne či fyzicky hendikepovaní.
Divadlo ako terapia nemôže fungovať tak, že herci sa na postavy vyberajú podľa talentu. Normálne divadlo herca bez talentu vyhodí, teda ak v ňom nie je protekčne, vy to využiť nemôžete.
Samozrejme, pracujeme len s tými, ktorých máme k dispozícii. Raz prišla bezdomovkyňa a povedala, že by u nás síce rada hrala, ale nechce, aby ju bolo na javisku vidieť a počuť. V tomto je dobrá práve Uršula, ktorá tie divadelné hry píše alebo adaptuje na potreby hercov. Spomínaná pani teda najskôr hrala speváčku v bare, ale za plentou, čiže bolo vidieť len jej siluetu, a spievala na playback. Keď sa otrkala, v ďalších hrách už nemala problém ani s pódiom a mikrofónom. Všetko je to o primeranom prístupe a posúvaní hraníc. Sú herci, ktorí predčili naše očakávania, iní pokuľhávajú, ale cítime, že sa posúvajú vpred.
Koľkí z hercov, ktorí prešli divadlom, sa dokázali uchytiť v živote v tom zmysle, že už nie sú na okraji?
Máme herca, ktorý už pred takmer dvomi rokmi prestal predávať Note Bene a dokáže prežívať z brigád. Stále je bezdomovcom, žije v záhradnej chatke, ale už sa dopracoval do bodu, že si vie zarobiť.
Máme aj herečku s takou ťažkou psychiatrickou diagnózou a takým mentálnym postihnutím, že už pred rokmi bola zbavená svojprávnosti. Dnes žije v domove sociálnych služieb, ktorý jej v podstate zachránil život. Bola na tom tak zle, že už nedokázala prežiť zimu na ulici. Keď sme raz hrali v Banskej Bystrici, v hoteli nám oznámili, že odišla preč a bosá. Bola totiž na ulici tak dlho, že jej sociálne poškodenie sa dostalo do bodu, že sa vnútri necítila dobre. Keď jej Uršula kúpila zimné topánky, v ten istý deň prišla do výdajne Nota Bene bosá. Dôvodom bolo, že keď si ich obúvala na lavičke, zošuchla sa jej ponožka a topánku si nevedela nasadiť. Vyvodila si z toho, že obuv je jej malá, tak ju nechala na ulici. Uršula s Nota Bene teda zapracovali na jej umiestnení v domove sociálnych služieb. Sme si istí, že jej to zachránilo život. (Video o jednom z bezdomoveckých párov si môžete pozrieť tu - kliknite)
Organizujete aj festival Error, na ktorom sa prezentujú bezdomovecké divadlá. Tohtoročný bude začiatkom decembra.
Bezdomovecké divadlá sú primárne, ale napríklad v Poľsku také divadlo nejestvuje, takže príde súbor, pracujúci s marginalizovanými skupinami. Minulý rok to boli nepočujúci herci, predtým mentálne hendikepovaní, tento rok zase drogovo závislí. Pripravujeme už piaty ročník, a opäť sa ho zúčastní aj kultové bezdomovecké divadlo z Prahy s názvom DivaDno. Ak všetko dobre dopadne, navštívi nás aj súbor zo Sicílie, v ktorom hrávajú utečenci z Afriky. Problémom je však vzdialenosť, takže je otázne, či na cestu zoženú financie. Ostatné im už zabezpečíme.
Ste jeden z mála, kto dnes z princípu odmieta používať mobil.
V 90. rokoch som u strýka v Nemecku vyfasoval prvý mobil, obrovskú tehlu. Život človeka s mobilom som si teda užil v čase, keď to na Slovensku prakticky neexistovalo. Už vtedy som však neznášal, že mi strýko zavolal kedykoľvek a kamkoľvek. Pokojne aj o deviatej večer, vďaka čomu som mal pocit, že som stále v práci.
Telefón sa dá vypnúť.
Keď som nezdvíhal, hneď mal pocit, že som musel zomrieť, zabiť sa na aute, odvliekli ma policajti a podobne. Mobil som teda používal ešte krátku chvíľu po návrate na Slovensko, potom som sa ho zbavil. Výsledok? Žiadny problém. Moji žiaci chodia na hodiny presne, ak sa chcem s niekým stretnúť, jednoducho sa s ním dohodnem a dodržím to. Okrem toho používam internet, takže to nie je o tom, že som principiálne proti technike. Mám pevnú linku, dovolať sa mi môže každý. Nechcem však žiť s pocitom, že môžem byť vyrušovaný kedykoľvek.
Manželstvo s feministkou jednoznačne odporúčam
Vaša manželka Uršula Kovalyk je spisovateľka, ale aj známa feministka. Skúsme to odľahčene, hoci feminizmus sa takto redukovať nedá – vy osobne doma varíte, žehlíte aj periete?
Najskôr poviem, že manželstvo s feministkou jednoznačne odporúčam. Jednoznačne.
To by bol dobrý titulok.
Snáď ma Uršula neprizabije. (smiech) Ja som bol feminista už predtým, než som ju spoznal, lebo vždy som si myslel, že ženy a muži majú mať rovnaké práva ako trebárs čierni a bieli. Odmalička ma znervózňovalo, keď som videl, ako mamy mojich kamarátov doma makajú a otcovia sú s kamošmi na pive. Tento model mi bol odporný, hoci treba priznať, že nefungoval v každej rodine. Uršula je zdravá a realistická feministka v tom, že akcentuje témy, v ktorých ženy naozaj ťahajú za kratší koniec.
Verím, len ste mi neodpovedali na otázku.
Či doma pomáham? Tak priemerne. (smiech) My doma, našťastie, vôbec nežehlíme, lebo viem tak perfektne vyvesiť bielizeň, že ostane rovná. Určite varím menej ako manželka, na druhej strane občas niečo ukuchtím a Uršule to chutí. Naša domácnosť je teda normálna, vyvážená, ja som spokojný. Máme nádhernú dcérku Pavlínku, Uršula je krásna, úžasná a vtipná žena. Práve ona ma navádza na to, aby som šiel občas s kamošmi niekam von, lebo ja som celkom rád sám.
Rozhovor bol autorizovaný, Patrik Krebs v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
