Maďarského autora PÉTERA ESTERHÁZYHO netreba zvlášť predstavovať. Okrem toho, že je to pán spisovateľ, je mimoriadne charizmatický človek s pozoruhodným rodokmeňom a vynikajúci interpret svojich diel. V uplynulých dňoch mu v slovenskom preklade vyšla už piata kniha. Rozprávali sme sa s ním nielen o nej - Jednej žene.
Doteraz vám vyšlo päť kníh v slovenskom preklade. Čo ich spája?
„Zakaždým, keď sa pustím do písania, si myslím, že s novou knihou robím niečo celkom iné ako s predošlými, ale nakoniec som to vždy ja, kto ich píše. Svoje knihy, jednu za druhou, vnímam ako cestu. Prechádzam z jednej do druhej, čím sa medzi nimi vytvárajú vzťahy, ale vlastne sa takto aj rozdeľujú. Napríklad motivicky. Rád vyberám zo starých kníh motívy, vety alebo postavy a posúvam ich ďalej, do novej situácie, do nového významu. Takto pracuje môj mozog."
Ako je to v prípade najnovšieho prekladu - knihy Jedna žena?
„Túto knihu som písal v rokoch 1992-1993, keď som už začal aj s románom Harmonia Caelestis. V istej chvíli som počítal s tým, že text Jednej ženy bude jeho časťou v podobe akéhosi otcovho tajného denníka."
Takže ste tajný denník nakoniec vytiahli na svetlo. Prečo?
„Počas práce som sa ubezpečil, že ak Jedna žena bude existovať osobitne, môže vyznieť radikálnejšie. A nechcel som, aby sa tento text ocitol takpovediac v donchuanovskej pozícii."
Kniha Jedna žena je hľadaním ženskej krásy v rozmanitých podobách, ktoré zďaleka nemusia spĺňať štandardný ideál. Pozostáva z textových fragmentov. Rozprávač hovorí striedavo o žene, ktorá miluje a ktorá nenávidí. Prečo takáto forma?
„Každá kniha je hľadaním. Pokúša sa obsiahnuť všetko, čo sa dá, a byť zároveň celkom. To platí aj v prípade, keď niečo píšeme v podobe fragmentov. Ťažko by som formuloval, prečo to tak je. V zásade platí, ako povedal Salinger, že dôležitá je predovšetkým spisovateľova korisť. Teda tá vec, ktorú keby nenapísal, tak by pre ňu umrel. Pokúšam sa v knihe zistiť, čo znamená, keď dvaja ľudia žijú spolu celý život, keď existujú spolu dve ľudské telá. Toto vlnenie ma zaujíma."
Vašej manželke vraj dávate čítať všetky svoje rukopisy. Spomínate si ešte, čo povedala na tento?
„Cítim z tejto otázky hlad (smiech). Videl som na manželke, že je to v poriadku. A blafoval by som, keby som vám rozprával, čo vtedy povedala. Rozhodne nebola situácia iná než pri ostatných mojich rukopisoch. Moja manželka je veľmi dobrý literát, takže texty číta ako texty. Dokonca, v tomto ohľade je náš vzťah ešte omnoho aktívnejší, neukazujem jej len hotové rukopisy, ale aj čiastkové veci. Je to veľmi citlivá záležitosť vidieť jeho chyby. Chcem od nej, aby už v surovom materiále videla ideálny stav textu. A keďže mi nemôže ani klamať, je to náročná pozícia."
Ako sa pre vyjadrenie telesnosti hľadajú slová?
„Vždy ich hľadám veľmi ťažko. Ako povedal Thomas Mann, spisovateľ je ten, komu písanie spôsobuje muky. Dnes je v móde písať romány, a ja s údivom sledujem, kto všetko dokáže napísať šikovne román, len mne to ide tak ťažko. Ale vážne. Vznikol tu v poslednom období akýsi nový typ kníh, ktoré sa inšpirujú nejakým spoločenským javom, povedzme problémom orgazmu tridsaťročných žien, a o tom niekto inteligentne, zaujímavo napíše nejaký príbeh."
A stále funguje, aspoň tu na Slovensku, aj tlak na to, že treba napísať riadny súčasný román, lebo taký nemáme.
„V literatúrach sa z času načas takáto požiadavka objaví. Aj v nemeckej literatúre sa čakalo, kto konečne napíše veľký román o páde režimu. Alebo v Maďarsku mal spisovateľ László Márton zaujímavé pokusy napísať nenapísanú národnú drámu. V každej literatúre môžeme vidieť takéto trhliny, a je zaujímavé zamyslieť sa nad tým, ako túto medzeru vyplniť. Všade sa to hlási inak, s inou intenzitou."
Ako to pociťujete v maďarskej literatúre?
„Maďarská literárna tradícia je veľmi bohatá, ale nie čo sa týka románu. Ozajstné veľké romány z 19. storočia, aké sú v Anglicku, Rusku či Francúzsku, u nás nemáme. Toho výsledkom je veľmi zvláštne napätie, lebo ako spisovateľ sa musím vracať k takej literárnej tradícii, ktorá vlastne neexistuje. Čiže v istom zmysle maďarský autor románu sa nachádza vo vzduchoprázdne. To nehodnotím ako chybu, len poznamenávam. Napríklad Pelevin môže písať román o grófovi T., teda o Tolstom. Môže a musí sa popasovať s veľmi silnou románovou tradíciou. To ho pozdvihuje a zároveň aj ťaží. Takúto tradíciu u nás postrádam. Nemôžem si síce želať lepších maďarských autorov, než je povedzme Kálmán Mikszáth alebo Zsigmond Móricz, ale vidím aj to, čo nespravili, lebo možno namiesto toho fajčili cigary a hrali taroky. Ich súčasníkom je Gustave Flaubert, a rozmer jeho tvorby je jednoducho širší.
Žeby to mali na svedomí naozaj cigary?
„Samozrejme, nemuseli to byť práve cigary, ktoré našich spisovateľov zdržiavali, skôr ide o spoločenský problém, hlavne o absenciu meštianskej vrstvy. Román a meštianstvo spolu súvisia. Keďže u nás nebolo meštianstvo, len aristokracia, tak aj román je taký, aký je."
Ani téma tela, telesnosti, ako ju riešite v Jednej žene, nie je v našich literárnych tradíciách rozpracovaná. Prečo?
„Odtlačili sme ju od seba. Zaujímavé z tohto pohľadu sú nedávno vydané denníky Zsigmonda Móricza. Ale on je veľmi citlivý človek a to je aj z jeho textov cítiť, podobne ako autocenzúru. Niektoré veci sa neodvážil pustiť von. Francúzsky spisovateľ v 30. rokoch prirodzene mohol siahnuť napríklad po Descartovi a postaviť sa k tomu inak. V našej cudnosti je síce istá krása, ale aj sebamrzačenie."
Čo znamená, ak je telesnosť príliš veľkým tajomstvom?
„To, že všetko okolo fenoménu tela je akési zhrčkavené, a všetko o ňom znie hlasnejšie, než by bolo prirodzené."
Vaša kniha opisuje jeho nedokonalosti. Čo si myslíte o dnešných možnostiach udržiavať si za každú cenu dokonalé telo?
„To sa dá spojiť s odvekou ľudskou túžbou, že človek je nesmrteľný. Keď si človek v magazínoch pozrie dokonalé telá, naznačuje mu to, že nikdy nezomrieme, ale ak sledujeme telo z takej blízkosti ako to robí kniha Jedna žena, tak či chceme alebo nie, hovoríme jedným dychom aj o smrti. To je naša každodenná skúsenosť, ibaže o nej hovoríme neradi. Okrem toho mám svoju futbalovú skúsenosť. Tá mi hovorí, že človek zostarne veľmi skoro. Tridsaťročné telo je iné ako dvadsaťročné. Moderným riešením je bodybuilding, myslíme si, že ten nás zachráni. Tak, ako si často myslíme, že sa nás susedova rakovina, na ktorú zomrel v priebehu troch týždňov, nemôže týkať."
Jedna žena je preložená do mnohých jazykov, funguje v mnohých kultúrnych prostrediach. Ako sa vás dotýkajú reakcie na ňu?
„Sú veľmi rôzne. Napríklad keď ju preložili do nórčiny, vycestoval som na prezentáciu prekladu do prístavného rybárskeho mestečka. Mám skúsenosť, že na literárne večery chodia hlavne ženy, ale tu z nejakých príčin boli väčšinou muži, dokonca mužní muži, rybári, veľkí chlapi. Jeden nórsky herec čítal môj text v hrobovom tichu, ktoré som si pre seba zhodnotil ako ľadové ticho a čakal som drsnú kritiku. Hovoril som si, prečo som ja vôbec tú knihu napísal. Moje príbehy sa mi zdali pre severanov úplne cudzie. Potom, počas autogramiády, sa pri mojom stole vytvoril dosť dlhý rad. Zrazu ku mne pristúpi kus chlapa a vraví mi čosi fantastické: Už dávno sme tu nepočuli tak krásne hovoriť o láske. Bol to pre mňa neuveriteľný pocit. Mám ale aj opačné skúsenosti."
Napríklad?
„Napríklad z Nemecka, kde silno funguje prísne ženské emancipačné hnutie. Nepoznám feministickú literatúru, ani ju nevyhľadávam, a ani môj text ju nepozná. Západní autori sú v tomto smere oveľa opatrnejší. V Berlíne istá žena okolo tridsiatky vstala uprostred prezentácie mojej knihy, opovržlivo na mňa pozrela a opustila sálu. Nebolo to nič príjemné."
Čo môže ženu na vašom texte uraziť?
„Možno to, že rozprávačom je muž, ktorý hovorí, že ženy sú len telá, no treba si všimnúť, že aj samého seba považuje len za telo. A keby sme postavy v knihe vymenili, teda ženy za mužov a muži za ženy, nevznikla by iná kniha."
Takže nepotrebujete rozmýšľať o potrebe feminizmu.
„Hodnovernosť mojich postáv na tom nestaviam. A nezvyknem počas písania ani myslieť na to, aby to psychologicky sedelo. Napriek tomu som zažil aj reakcie, napríklad na knihu Csokonai Lili Sedemnásť labutí alebo Pomocné slovesá srdca, ako dokonale sa dokážem vžiť do ženskej psychiky. Ale nevnímam to ako pochvalu, a ani opačné reakcie ako hanu."
Napriek napätiu medzi láskou a nenávisťou vo vašom texte cítiť z neho teplo a srdečnosť. Víťazí v živote láska?
„Neviem, ako to je. Viem len toľko, že aj keď je to niekedy zlé, je dobré žiť, je lepšie byť ako nebyť. To si myslím stále. Pohanská radosť zo života je mi blízka."
Nepokazíme ju, ak sa budeme rozprávať o politickej situácii v Maďarsku? Je už dlhšie dosť napätá. Reagujú na to aj umelci a spisovatelia.
„V zásade je situácia jednoznačná, akože dvakrát dva sú štyri. Slovo neonacizmus nechcem použiť len preto, lebo to vedie k dlhým sporom o jeho definícii a na takúto debatu nemám chuť. Stále neviem, koho záujem je pestovať ho u nás a aký politický, ľudský či erotický osoh z neho je."
Máte z toho strach?
„Vidím v tom vidím niečo hrozivé. Slová hrôza a strach vyslovujem opatrne a pomaly, lebo vo východnej Európe sme si zvykli používať ich síce nie náhodou, ale príliš rýchlo. Rýchlo ich použila pravica, keď vládla ľavica, a ihneď aj ľavica, keď vládla pravica. Ale nemôžem v dnešnej situácii vidieť niečo iné. Prečo sa myšlienka nacionalizmu podporuje? Lebo sa neodsúdi na štátnej úrovni. Je to povinnosť vodcov Maďarska a zástupcov kultúry vo vláde. Nechcem si do poslednej chvíle o tejto vláde myslieť, že má s tým niečo do činenia, ale mala by to ozrejmiť, a deje sa pravý opak. Bolo by dôležité, keby to čo najrazantnejšie urobili v zmysle vlastného systému hodnôt konzervatívci podporujúci vládu. A vyprosili si to, keďže to uráža aj konzervatívne zmýšľajúcich ľudí."
Máte štyri deti, viete si ich budúcnosť predstaviť v Maďarsku?
„Som rezignovaný otec, takže nech si svoju budúcnosť predstavia ony. V tomto som trochu konzervatívny, z času načas si poviem, aké by bolo dobré, keby všetky žili v Maďarsku, ale nie je vôbec isté, že to tak bude. To by ani nebol taký problém, napokon, považovať celú Európu za svoj herný priestor, v tom je niečo dobré. Kedysi existovalo slovo disidovať, a nieslo v sebe veľkú drámu, teraz človek len jednoducho žije inde. Buď že tam viac prší a on to má rád, alebo že sú tam lepšie platy. Problém je, že aj toto si vyžaduje inú predstavu o národe, o štáte. A vo vzťahu k Európe aj k vlastnej krajine fungujeme stále podľa starých reflexov."
Nespokojní mladí maďarskí umelci nahrali spoločne skladbu s názvom Tento režim sa mi nepáči. Môže mať dnes takýto prejav odporu vôbec nejakú silu?
„Jeden zo štrukturálnych problémov maďarskej politickej scény je, že neexistujú silné opozičné strany. Vznikajú teda iné typy nesúhlasov, je otázne, ako to dokáže politicky zapôsobiť. Jediná strana schopná vládnuť je Fidesz, takže vládne, a bolo by veľmi dôležité, aby ju z jej vlastných radov upozorňovali na jej hranice. Dostala obrovské kompetencie, čo ale neznamená, že sa dá robiť čokoľvek, aj keď žijeme v demokracii, kde je možné všetko."
