Čo čítame: Pražský hřbitov

Vždy, keď taliansky semiotik Umberto Eco napíše román, je to udalosť. Platí to, odkedy napísal Meno ruže a potvrdil Foucaultovým kyvadlom. A, teraz, keď v názve jeho novinky figuruje Praha, to platí o to viac.

V Česku jeho Pražský hřbitov už vedie knižné rebríčky. Vydavateľstvo Argo mu urobilo marketingovú kampaň v štýle kníh Dana Browna: „Sú tajomstvá, o ktorých sa nehovorí, Umberto Eco o nich píše...“
Pre mňa sú Ecove tajomstvá sklamaním. Nie preto, že by som čakal od Eca (sic!) ďalší Da Vinciho kód, ani preto, že Praha v nej hrá v skutočnosti minimálnu rolu. Preklad je dobrý aj kniha pekná. Chýba mi však silnejší príbeh s dobrou pointou a nejaké to prekvapenie.

Ecovi jednoducho stačilo, že sa vžil do kože svojej postavy, Simoniniho, ktorého životnou filozofiou je nenávisť k židom. Jeho príbeh je miestami zábavný, miestami napínavý a miestami otravný. Všetko sa točí okolo Simoniniho antisemitizmu, ktorým sa živí popri svojej práci pre tajné služby. Vie falšovať dokumenty a používať cudzie myšlienky na vlastné potreby, a tak sa mu prihodí, že stojí pri zrode známych antisemitských pamfletov vrátane Protokolov sionských mudrcov. O nich som však už čítal lepšiu knihu. Komiks Spiknutí od Willyho Eisnera. Odporúčam.