Péter Hunčík líči osudy mesta, kde sa stretávajú maďarské a slovenské dejiny a množstvo rôznych kultúr. V jeho podaní to nie je mozaika, ale zložitá zlúčenina
Péter Hunčík v románe Hraničný prípad dokazuje, že literatúra môže byť aj laboratóriom. Jeho kniha líči z pohľadu malých chlapcov osudy jediného miesta a jeho obyvateľov, avšak mesto Šahy, kde sa spolu stretávajú maďarské a slovenské dejiny a nespočetné množstvo rôznych kultúr, nie je v jeho podaní mozaikou, ale zložitou zlúčeninou.
Zlúčeniny čiže zmesi sú dvojakého druhu: jedny, ktoré možno znovu rozložit na pôvodné zložky, a druhé, u ktorých je taká analýza nemožná. Šahy sú zmesou v tom druhom zmysle; do chemického laboratória musí teda vstúpiť spisovateľ, špecialista práve na „hraničné prípady“. Len ten je totiž schopný neanalyzovateľnú zmes vysvetliť, pretože ju nerozkladá, ale vytvára jej zmenšený model, na ktorom možno pozorovať jej správanie v situáciách, ktorým čelí.
Už ani nevieme povedať, kto nie sme
Takto sa román stáva operačným stolom, rozprávanie mikroskopom. Pretože tento mikrosvet rekonštruujú svojimi rozprávaniami a spomienkami malí chlapci, ktorí do svojich príbehov miešajú príbehy svojich rodičov, prarodičov i susedov vrátane legiend, prežívajúcich v kolektívnej pamäti. V prítomnosti tak stále žije dlhá minulosť a tento model sa podobá kaleidoskopu, ktorý sa neustále otáča – tak ako dejiny, tak ako individuálne osudy.
Namiesto jasne definovateľných „substancií“ (Slovák, Maďar, Čech, Poliak, komunizmus, fašizmus, tá či oná revolúcia, vojna tu alebo vojna tam) môžeme zisťovať len rôzne stavy tejto zmesi, ale rovnako tiež i nepatrné odtiene a odtiene odtieňov na jej povrchu, ktoré netrvajú, ktoré neustále prechádzajú jeden do druhého, pretože všetko je v pohybu. Tragédia je do istej miery i komická a naopak, legenda pomerne reálna a skutočnosť sčasti mýtická, prítomnosť je premiešaná s pradávnou minulosťou, ktorá ju súčasne povznáša i traumatizuje. Každá osoba je zvláštny zrast – nielen pokiaľ ide o národnosť, ale aj o historické udalosti: „Dávka maďarstva, porcia komunizmu, trošička európskej krvi, dávka ázijského tela. Veď my už ani nevieme povedať, kto nie sme...“
Každý jazyk je nejako poznamenaný všetkými ostatnými, pohľad víťazov je súčasne pohľadom porazených, smrť sa nedá oddeliť od života. Mikroskop, ktorým je román v rukách spisovateľa (ten je však tak ako každý pozorovateľ života súčasťou pozorovaného, ktorý svojimi nástrojmi ovplyvňuje), tak preniká k nesmierne zložitému tkanivu - to nikdy nezachytí všeobecná historiografia, ktorej ťahy sú príliš hrubé a príliš rovné, pretože nutne musia nechať bokom všetky „hraničné prípady“. Lebo je pred nimi rovnako bezradná ako zoológia, keď klasifikuje vtákopyska.
Jediný protihráč dejín
Zdá sa, že takým „hraničným prípadom“ je i stredná Európa. Možno je to pojem celkom fiktívny, nostalgická konštrukcia, či dokonca výmysel, ale na tom nezáleží. Dôležité je, že tieto dve slová (a trebárs aj len ako konvencia) označujú určitú špecifickú skúsenosť a z nej vyplývajúcí pohľad na svet, ktorý je kultúrno-historicky legitimizovaný tým, že je nezameniteľný. Práve preto, že skúsenosť, z ktorej vyrastá, je ona neanalyzovateľná zmes, ktorá do seba zmieša všetko, s čím sa stretne. Následkom toho v nej nemožno rozpoznať nejakú zreteľnú kauzalitu: čokoľvek v nej môže nadväzovať na čokoľvek iné.
Niet divu, že rozprávajúcimi kronikármi Hunčíkovho románu sú deti na prahu dospelosti: nie sú zviazané konvenciami narácie, môžu preskakovať od epizódy k epizóde, od prítomnosti k minulosti a späť celkom prirodzene, ako sa im udalosti vybavujú v konkrétnych situáciách. Žijú v druhej polovici storočia, ale ich pamäť siaha až k jeho začiatkom: čo vidia okolo seba, je rovnako reálne ako to, čo ich otcom rozprávali ich dedovia. Ale práve táto veľká prítomnosť kolektívnej (hoci miestnej) pamäti umožňuje nadhľad, v ktorom vychádza najavo inak starostlivo maskovaný princíp dejín: všetci sa ocitáme na nesprávnom mieste v nesprávnom čase – ako starý Sóbujtó, nechcený svedok katynského masakru, ale vlastne ako všetci, kto na tomto mieste žijú a žili: len čo sa naučia žiť s jednou historickou nutnosťou, už je tu iná, takže sú zasa medzi porazenými.
Mesto žije zmäteným zmietaním dejín, je v ňom prítomný Osvienčim i maďarské povstanie, znie v ňom šófar i revolučné piesne, folklór i častušky, maďarčina, slovenčina, biblická reč i iné, čudné jazyky, žije i zo zázračných legiend, ale najväčším zázrakom je každodennosť a to v nej, čo žiadna zmes nepohltí. Napríklad taký ujo Imre: za každých okolností sa snažil rozhodovať sa rozumne, a hoci nie vždy dosiahol cieľ, ktorý si vytýčil, neúspech ho nikdy nezaskočil.
Dejinám vládnu „zmätené idey a vtedy nepomôže ani logika, ani logaritmické pravítko“. Ale pravidiel, ktoré si určil sám a ktorých sa stále držal, sa zmätené idey netýkajú. Pretože jediným pravidlom svojho života je každý z nás, nezávisle od toho, akým jazykom hovorí. Ujo Imre tomu hovoril étos. A to je veľmi dôležitý a často, žiaľ, i jediný protihráč dejín.
PÉTER HUNČÍK
narodil sa 25. mája 1951 v Šahách
je lekár psychiater, absolvoval Lekársku fakultu UK v Bratislave, dodnes praktizuje v psychiatrickej ambulancii vo Veľkom Mederi
pred rokom 1989 publikoval básne, eseje a rozprávky
v decembri 1989 založil a stal sa šéfredaktorom prvého nezávislého maďarského časopisu NAP
bol poradcom prezidenta Václava Havla
je jedným zo zakladateľov českej televízie Nova
od roku 2002 prednáša na Carleton University v Ottawe a v súčasnosti je aj riaditeľom Centra pre výskum interetnických vzťahov Fórum inštitútu pre výskum národnostných menšín v Šamoríne
publikuje v oblasti psychiatrie, v spoločensko-politickej oblasti, na stránkach dennej tlače a v spoločenských a literárnych periodikách
je ženatý, okrem manželky Gabriely a deväťdesiatročnej matky má dve dospelé dcéry Gabrielu a Katu
za svoju prvú beletristickú knihu Határeset, ktorá vyšla v maďarčine v Kalligrame v roku 2008 a v tomto roku už v treťom vydaní, získal na Slovensku Cenu Alfonza Talamona, Cenu Imreho Madácha, cenu Posonium a v Maďarsku Cenu Sándora Bródyho (2009) za najlepší debut
Autor: Miroslav Petříček
