Pri niektorých častiach knihy Ivy Kadlečíkovej Čítanie myslenia (F. R. & G., 2011) máme dojem, že je v nich zmapovaný dnešok. Je to veľmi dobrá kompozícia rôznych žánrov, ktoré editorka a autorka spája svojimi hodnoteniami.
Nejde však o dnešok, ale o druhú polovicu 60. rokov, keď sa z nadšenia mladých absolventov filozofickej fakulty v Bratislave zrodili v Košiciach a Martine časopisy Krok a Matičné čítanie. „Bola som pri tom všetkom. Od začiatku až po koniec v Košiciach i v Martine,“ píše autorka.
Krok z Košíc
Autorka knihy, jej manžel Ivan Kadlečík, Albín Bagin a ďalší sa pokúsili aktivizovať ľudí z oblasti kultúry na východnom Slovensku, aby naplnili Kadlečíkovo presvedčenie, že „nejestvuje literatúra regionálna“ a že sa literárny časopis dá robiť aj v dramatických dejinných podmienkach. Krok založili v roku 1966 v Košiciach, ale získal autorov z celého Slovenska, lebo od začiatku „mal ambície byť nadregionálnym kultúrnym časopisom“ (Štrasser).
V Kroku sa odrazilo obdobie šesťdesiatych rokov a prostredníctvom recenzií sa čitateľ zoznámil napríklad s prelomovým Vaculíkovým románom Sekyra. Prečo Krok zanikol? Ivan Kadlečík: „Zákulisné intrigy, osobné podrazy, klebety, závisť, boj o korytá, karierizmus, byrokracia, amaterizmus, ľahostajnosť...“
Symbolický štart
V júli 1968 odišiel Kadlečík do Martina a napriek 21. augustu „sme v októbri 1968 začali vydávať Matičné čítanie, legendárny kultúrno-spoločenský dvojtýždenník, ktorý takmer dva roky po okupácii dokázal vzdorovať nastupujúcej duchovnej a kultúrnej normalizácii“ (Kadlečík). Prvé číslo vyšlo symbolicky 28. októbra 1968, na okrúhle päťdesiate výročie vzniku Československa. Časopis vychádzal až do „hvizdu normalizátorov“, ktorí v ňom zaviedli cenzúru, označili ho za časopis opozičný, za filiálku zastaveného Kultúrneho života a českých Literárnych listov.
Nútená dovolenka
Vo februári 1970 sa zmenila v Matičnom čítaní tiráž, v apríli odišiel jeho šéfredaktor Ivan Kadlečík na nútenú tvorivú dovolenku a vzápätí všetkých z redakcie vyhodili. Záver tvorí 14. číslo z júla 1970 a list, v ktorom bolo označené za pravicovooportunistické.
Autorka predstavuje v knihe editoriály, príspevky Hrúza, Tatarku, Vaculíka, Chmela, Hamadu, ale aj ich opozičníkov, reprodukcie prác výtvarníkov (Eckerdt, Feld, Jakoby, Mathé), výber z tvorby literátov a mnoho iného, čo vyšlo v 44 číslach.
„Veľká časť exaktných archívnych dokumentov vzťahujúcich sa k časopisu Krok sa, našťastie, zachovala. Jestvuje v Pamätníku národného písomníctva v Prahe ako jeho vlastníctvo,“ rovnako materiály týkajúce sa vydávania Matičného čítania.
Iva Kadlečíková je perfekcionistka, zdá sa, že jej nič z archívov i z pamäti neušlo. Výsledok jej náročnej práce je zaujímavý a potrebný.
