Teror módy funguje spoľahlivo, otázkou zostáva, či ním niekedy bude aj čítanie
Bol som vyzvaný, aby som napísal pár slov na tému kniha roka 2012. Výborná chvíľa, to je totiž rok, keď sa u nás v Česku zdražujú od Nového roku potraviny, ale i knihy. Našavláda sa rozhodla s dlhmi a ekonomickou krízou razantne zatočiť tým, že nechá národ sčasti vyhladovať, sčasti muzničí zdravie a útroby zľavnenými potravinami a sčasti ho otupí a ohlúpne.
Na dôsledky tohto štátnického činu už dávno vyslovil poučku disident Stanislav Milota: „My sme boli doma takí chudobní, že u nás ani nebolo čo čítať,“ spomínal na svoje proletárske detstvo na pražskom Žižkove. „Áno, a hrali ste sa s krysami,“ dodáva vždy jeho žena, herečka Vlasta Chramostová.
Rodí sa generácia potetovaných babičiek
No áno, hovorím si, dnes chceli krysu aj moje deti, pretože to bola móda u iných deciek. To je ten teror módy, ako roztrhané, aleznačkové gate alebo tetovanie. Čo v prvom prípade nosili naozajstné sociálne prípady, nie deti chudobných rodičov, tie chodili zaplátané, ale čisté (to citujem svojich prarodičov). Tetovanie nosili len kriminálnici či námorníci. „U nás budeza štyridsať rokov generácia najviac potetovaných babičiek na svete,“ tentoraz citujem herca, bratislavského rodáka Jána Sedala.
Otázkou zostáva, či bude tiež terorom módy čítanie. My sme boli chudobná rodina, ale čítali všetci, stále mal niekto niekde rozčítanú knižku. Do siedmej triedy som mal prečítanú celú detskú knižnicu vo Veselí nad Moravou a mohol som prestúpiť do dospelej. Čítal som napríklad celé dielo Karla Maya a k tomu doplnkovo, čo sa mi dostalo pod ruku alebo o čom sa hovorilo medzi chalanmi.
Bitky s križiakmi
O knižkách sa dalo vzrušujúcim spôsobom rozprávať, dalo sa s nimi snívať, na knižky a ich hrdinov sa dalo hrať. V čase, keď som mal prečítaného celého Aloisa Jiráska, sme sa vyzbrojili cepmi, vypožičanými tajne doma v humne, ukradli kus térovej strechy zo skladu v sokolovni a vyrobili sme štíty s kalichom. A my, chlapciz katolíckych rodín, sme obchádzali mestečko so spevom Kdož sů boží bojovníci a vyzývali na súboj križiakov. Vzhľadom na to, že naším vojvodcom bol Dušan Leitgeb (Veľký On), ktorý už ako decko vážil asi metrák, dlho sa nikto neodvážil prijať výzvu.
Až nakoniec banda od Moravy zo štvrte zvanej Benátky, čo boli detiz pytliackych rodín, vyrazila dobyť horu Tábor. Tou bolo smetiskoza mestom, kde sme vybudovali za krátku chvíľu pod vplyvom čítania vozovú hradbu zo starých vyhodených kachieľ. Trpezlivo sme čakali, krížiaci postupovali s kopijami a mečmi na horu Tábor. V poslednej chvíli pred cieľom zavelil brat Žižka: „Nepřátel se nelekejme a na množství nehleďme! Hrrrr na ně, bratří!“ Zdvihol stokilové kachle a normálne ich hodil na tých desaťročných križiakov. A bolo po bitke.
Husitským bitkám sme sa na smetisku dlho venovali a tak nám plynulo do krvi prešla časť českých dejín. V období čítania Lovcov mamutov som doma ulovilz chladničky pravú sviečkovú na nedeľný obed, ktorú mama pokorne vystála vo štvrtkovom rade, a v sobotu popoludní pri slepom ramene Moravy medzi Veselím a Zarazicami sme sa nahí v dosť sychravej jeseni obalili do smradľavých kožušínz králikov, ktorých mal doma dosť skoro každý. Chvíľku sme stopovali a lovili medveďa, potom sme márne zakladali oheň drievkom, nakoniec sme potupne škrtli zápalkou a upiekli na prútoch sviečkovú ako špekáčiky. Bolo to hnusné, napoly spálené, napoly krvavé. Dožuvali sme to a ja, usoplený Havranipírko, som sa vrátil domov, kde som dostal nášupza ukradnutú sviečkovú.
Zafrajeriť si citátom z Kunderu
Avšak v puberte! V puberte, to sa dalo očarovať devy načítaným, len tak mimochodom si zafrajeriť citátom zozakázaného Kunderu,z úst s nalepenou cigaretou na perách pozérsky odcediť kúsok anarchistickej poézie: „Za ženu vezmu si gorilu, možná, že shodneme se, má srdce divoké, jako já a je též bezkonfese.“ Boli sme v túžbe po ženách vzdelávaní proti svojej vôli.
Ale čo dnes? Bude tá knižka mať silu, aby mohla hrať takú úlohu v našom živote? Vychádza ich toľko, že človek úplne rezignoval na to, aby hltal všetko. Navyše sme spolitizovaná generácia, ktorej predpovedal Gercen, že nedokáže žiť bez toho, aby ráno neprečítala pätoro novín. Ja si myslím, že výborné je, keď sa vôbec číta všetko možné, čo človeka baví. I poklesnutá literatúra, červená knižnica, rodokapsy, brak, kalendáre. Ale nech sa číta.
V hĺbke duše však myslím niekedy na chvíľu, že by mladšie dieťa, čítajúce maximálne esemesky a Facebook, došlo zo školy a vydieralo rodičov: „Ja musím mať Skácela a Mikuláška, už to má každý! A zobrané Havlove spisy, na tom frčia fakt všetci v triede, on je fakt hustý.“ Máme všetko v knižnici, miláčik, rozžiari sa starnúci otec a siahne do police, sfúkne prach z chrbtov roky nedotknutých kníh a podá ich potetovanému dieťaťu.
Autor: Břetislav Rychlík
