Bonusom k slovenským básniam je slávne japonské haiku Bašóa.
Človek by si povedal, že to podstatné je už na obálke knihy Mávnutie krídel. 42 slovenských haiku (vydavateľstvo Skalná ruža, Kordíky 2011). Mená. Skutočne vnútri v knihe oveľa viac slov nie je. Haiku je žáner esenciálny. Kvantita je vopred vylúčená z hry. Žiadne siahodlhé výlevy tu nemajú miesto. Zostava by mala byť zárukou nespornej kvality.
Jednota rozmanitosti
Erik Jakub Groch, Mila Haugová, Daniel Hevier, Igor Hochel, Karol Chmel, Rudolf Jurolek, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Anna Ondrejková, Dana Podracká a Ján Zambor sú rozmanití autori. Do takto ladenej publikácie by sa asi neustanovili spontánne, ani keby spolu týždeň pili saké pod Bašóovým banánovníkom.
Jeden z nich, básnik Rudolf Jurolek syntetizoval takúto zostavu za účelom spoločnej špeciálnej sedemnásťslabičnej práce. Našťastie v poézii veci ešte nezašli tak ďaleko, že by sa na obsadenie miesta riaditeľa antológie usporadúvali konkurzy.
Vydavateľský prestup
Zároveň je tým zodpovedaná aj otázka ohľadom budúcej existencie umŕtveného Jurolekovho oravského vydavateľstva Solitudo. Zdá sa, že Jurolekovo rozhodnutie vstúpiť do služieb Skalnej ruže Juraja Kuniaka bolo vecou nielen rozumu, ale aj príbuzného estetického cítenia, ktoré je príznačné pre obe knižné značky.
V tejto súvislosti treba spomenúť ešte dve mená – ilustrátora Jána Kudličku a v neposlednom rade knižného grafika Pavla Chomu. Ich podiel na celkovom knižnom výsledku sa minimálne rovná autorskému vkladu hlavných protagonistov. Tých už dávno nik neznámkuje.
Niekomu možno viac sadne Daniel Hevier, inému Ivan Kadlečík, ale rovnako dôležitá ako čiastkové vklady je pri takýchto projektoch aj istá celková naladenosť, ak už nie zohratosť aktérov. Toľko k menám.
Tri haiku a záverečné kolektívne šarivary
Na poéziu samotnú v knihe síce veľa miesta nezostalo, ale nik zo zúčastnených si z toho očividne ťažkú hlavu nerobí. Menej je niekedy najviac. Maximálne tri haiku od každého autora, a potom ešte záverečné kolektívne šarivary musia čitateľa presvedčiť, že básnici skalopevne a poetky skaloružovo ovládajú svoje remeslo.
Ešte by vari bolo načim spomenúť, ale naozaj len telegraficky, to slávne haiku od Bašóa, ktoré si v celom Japonsku už stáročia čvirikajú aj vrabce. Tu je prítomné aj v českom a slovenskom preklade. A to je zároveň približne všetko.
Recenzia by nemala byť rozsiahlejšia než predmetná kniha. Prípadnému kritikovi tohto subtílneho priehrštia veršov sa tentoraz sotva podarí neprekročiť obligátny limit.
