Martin Vopěnka je dobrodruhom ducha aj tela. Ako vydavateľ vyniká množstvom kvalitných kníh, „jeho“ životopis Steva Jobsa je momentálne jeden z najpredávanejších titulov. Ako spisovateľ sa zasa nebojí provokovať naturalistickou krutosťou či päťrozmerným časoduchopriestorom. Na Slovensko prišiel prezentovať svoju knihu pre tínedžerov Spiace mesto.
Cítite sa viac vydavateľom či spisovateľom?
Duševne som spisovateľ, ale som aj realista. Možno preto nepatrím k tým, ktorých rodina hladuje. Vydávanie kníh je to, čo ma živí. Budem však rád, keď to raz bude naopak. Pravdupovediac, občas niektoré veci aj flákam. Predovšetkým sa vo vydavateľstve nesnažím, aby všetko fungovalo na sto percent, stačí na deväťdesiat.
Dá sa v Česku uživiť len písaním? Dokáže to niekto okrem Michala Viewegha?
Ešte tak Halina Pawlowská. Nedá sa staviť len na český trh. Vždy som mal pocit, že by som mal byť svetovým spisovateľom. Viem však, že popudím proti sebe veľmi veľa ľudí, keď vyslovím niečo také.
Akú šancu má český spisovateľ stať sa svetovým?
Bariéra je obrovská. Zahraničný vydavateľ nemá žiadny dôvod, aby si komplikoval život prekladmi z cudzích jazykov. Treba naraziť na správneho človeka v pravý čas.
Za sebou máte viaceré extrémne cesty do Antarktídy či na náhorné plošiny v Argentíne. Plánujete nejakú ďalšiu?
Svet je čoraz viac všade rovnaký, máločo vás už prekvapí. Všetko vyzerá oveľa orientálnejšie z diaľky. Momentálne som ponorený do trilógie Spiace mesto, Spiaca spravodlivosť, Spiace tajomstvo.
Nie je vám niekedy ľúto za cestovateľskými zážitkami?
Skoncentroval som si tento typ skúsenosti do diaľkových behov. Počas niekoľkých hodín prakticky prežijem celý príbeh. Zúčastnil som sa napríklad 90 km behov na bežkách.
Išlo vám niekedy pri cestách aj o život?
Pri zle organizovaných horolezeckých výpravách, a keď som bol mladší. Teraz mám väčšie skúsenosti a som opatrnejší. Ak máte istú rozvahu, tak viete, že tri dni sa dajú prežiť v spacom vaku aj vo víchrici na Antarktíde. Viete, že ak zostanete pokojný, až také nebezpečenstvo vám nehrozí.
Aký pocit má človek, keď sa ocitne na pustej pláni v Argentíne? Tam si len tak ľahko záchranku nezavoláte.
Na chvíľu pocítite strach, ale potom vás skôr premkne pocit úžasnej slobody. Keď zhodíte zo seba všetky záväzky, tak začne existovať len priestor okolo vás.
Na základe čoho ste prišli s koncepciou ďalšieho, piateho rozmeru? Štyri nestačia?
Nechcem, aby to znelo banálne, autori sci-fi vám vymyslia na počkanie hoci aj dvadsať rozmerov, ale môj piaty rozmer nie je náhodný. Myslím si, že v ňom reálne žijeme. Od Einsteina vieme, že je náš svet vložený do štvorrozmerného časopriestoru, ktorý je navyše aj relatívny. Naše myšlienky majú však prirodzenú potrebu sa proti tomu búriť. Sme síce uväznení v ľudských telách, ale zároveň sa snažíme zákony nášho priestoru porušovať, ako keby sme mali pôvod v tom piatom - duchovnom priestore.
Ako ho definujete vy?
Zatiaľ sa týchto javov môžeme len dotýkať, je však pre mňa nemysliteľné, aby myslenie vznikalo len chemickými procesmi. Vedci to tiež – hoci nevedomky - popierajú. Ak by naše myslenie bolo len výsledkom hmotných procesov, tak by sme sa nemohli ani snažiť pochopiť napríklad to, čo sa deje vnútri čiernej diery.
Na mnohých však podobné úvahy pôsobia priveľmi ezotericky.
Práve preto som opatrný. Dôležitý je postup, ako hrdina k týmto myšlienkam dospeje. Hoci nerád, ale vyštudoval som na Jadrovej a fyzikálno-inžinierskej fakulte ČVUT v Prahe. Celý život som toto štúdium považoval za stratené roky, ale potom sa mi dostala do ruky kniha kanadského astrofyzika Kipa S. Thorna Čierne diery a zrútený čas, ktorej by už bežný človek nerozumel, hoci nie je ani striktne vedecká. Inšpirovala ma. Môj hrdina si práve túto knihu berie so sebou do hôr.
Čo ste ako jadrový fyzik robili na psychologickom ústave, ktorý bol vaším prvým zamestnávateľom?
Vypínal a zapínal som sálový počítač, ale už tam som sa viac zajímal o osudy ľudí ako o stroje. Fyzikom som sa nikdy nestal, hoci som vyštudoval skoro s červeným diplomom.
Koniec zákona je jednou z kníh, v ktorej zobrazujete totálny rozvrat spoločnosti. Prečo vás lákajú katastrofické témy?
Mám v sebe úzkosť, že zajtra už nič nemusí byť také, aké je dnes. Som obozretný, vždy pripravený na to najhoršie, ale nevedie to u mňa k životnej skepse - mám život veľmi rád. No mám to v génoch, predkovia každého dnes žijúceho Žida museli prežiť vďaka nejakej svojej intuícii. Pre túto knihu sa so mnou viacerí prestal priateliť. Zlo je v nej vyjadrené veľmi brutálne, naturalisticky, až je z toho na vracanie. Ale som presvedčený, že nie je nič horšie než estetizovať zlo, lebo sa ho potom ľudia prestávajú báť. Bohužiaľ, už toľkokrát sa naša civilizačná šupka ukázala priveľmi tenká, vieme, že ak sa zmenia podmienky, zlo sa opäť môže kedykoľvek prebudiť.
Bojíte sa aktuálnej finančnej krízy?
Kolaps môže prísť kedykoľvek, keď si prestaneme kupovať veci, ktoré nepotrebujeme, v tom momente sa všetko zrúti. Teraz prakticky ide len o to, aby ľudia opäť začali kupovať zbytočnosti, aby sa naštartovala ekonomika. Z toho nie je únik, lebo na tomto je nastavená filozofia rastu. Pripomína mi to situáciu, ako keď bežíte cez močiar. Ak budete utekať dostatočne rýchlo, možno sa do bahuriny nezaboríte, ale ak sa raz zastavíte, zapadnete do nej.
Nestanú sa knihy prvými obeťami možnej krízy?
Napočudovanie, zatiaľ ako vydavateľ krízu necítim, sám nechápem, koľko kníh stále predávam, ale predpokladám, že prvý polrok tohto roku bude ťažký. Keď vojdete do ľubovoľného obchodu s odevmi, viete, že väčšina tých handier sa nikdy nepredá. A to isté platí aj o knihách. Aby sa knihy predali, musia byť vyrobené v päťkrát väčšom náklade, aby mohli ležať kade-tade po zemi.
Trh si však sústavne žiada knižné noviny, prečo?
Naučili nás to kníhkupci. Dnes sa aj z kníh stávajú väčšmi produkty ako autorské diela, dnes už vie veľa ľudí napísať priemernú knihu. V tejto záplave sa ľudia zle orientujú a ťažko vedia odlíšiť kvalitu.
Budú po dnešnej literatúre siahať čitatelia aj po sto rokoch?
Ja si radšej túto otázku nekladiem, bolo by to pre mňa depresívne. Vieme, že všeličo môže pretrvať skryté a neskôr sa objaviť ako ihla v kope sena. Ibaže dnes je tá kopa oveľa väčšia, ako bývala kedysi.
Vaša kniha Spiace mesto je určená mladým vo veku 12 až 15 rokov, nie je to pre spisovateľa „ústup“ od veľkej literatúry?
Bohužiaľ, tento žáner sa občas vníma ako odpadkový kôš. No ja som veľmi rád, že môžem zostávať v tomto svete, moje deti ma prakticky touto knihou previedli.
V príbehu sa deti jedného dňa prebudia a zistia, že všetci dospelí zostali spať. Opäť nejaká katastrofická vízia?
Toto je pohľad dospelého čitateľa, deti si také niečo neuvedomia. Moja trilógia by mala nepriamo odpovedať aj na otázky spojené s budúcnosťou, ale mala by ponechať nádej. Nebudeme deti posielať do beznádejného sveta. Ale určite im neuškodí, keď sa na nejaké tie hraničné nepredvídateľné situácie pripravia. Mám skúsenosť, že knihu čítajú s veľkým zaujatím. A vďaka nej sa aj viac zamýšľajú.
Vaše vydavateľstvo vydalo nedávno životopis Steva Jobsa. Považujete ho za vizionára dnešnej doby?
Ak vnímame túto dobu ako úpadkovú, tak áno, on totiž presne vystihol to, čo ľudia chcú. Naším hlavným problémom je to, ako zabiť voľný čas. Kým niektorí ľudia na tejto planéte sa musia celý deň venovať obstarávaniu svojich základných životných potrieb, my len klikáme, hráme sa, posielame si vtipné odkazy. Toto však nie je vízia, len technológia.
Aký je váš pohľad na Madeleine Albrightovú? Jej životopis ste takisto vydali v českom preklade.
Jej príbeh je aj o osude českej demokracie a minulosti jej židovskej vetvy, o ktorej vraj dlho nevedela. Keď som organizoval jej návštevu v Prahe, pochopil som aj to, čo je politik s veľkým P, ktorý vie, že má mandát od ľudí a že každý hlas je preňho dôležitý. Toto si naši politici vôbec neuvedomujú. Po jej vystúpení v Prahe už bola veľmi unavená, ale nenechala by odísť jediného človeka bez podpisu svojej knihy.
Aká vízia by svetu pomohla?
Taká, ktorá by nás vytiahla z rastovej psychózy, aby sa svet trocha upokojil a prestal sa hnať takým šialeným tempom dopredu. To by však museli začať ľuďom vysvetľovať isté veci aj politici zhora.
