Hutka, Merta, Třešňák, Lutka a Voňková sa predstavujú na jedinom spoločnom albume Šafránu z roku 1976 a ďalších unikátnych nahrávkach zo začiatkov aj vrcholnej éry tohto folkového združenia.
Už si dnes sotva niekto spomenie, ako bola v roku 1976 potrestaná redakcia populárneho mládežníckeho časopisu Pionýr, no jej počin patrí do kategórie nezabudnuteľných kúskov, ktorým dominuje prepašovanie narodeninovej gratulácie Václavovi Havlovi aj s fotografiou (samozrejme pod menom jeho obľúbenej dramatickej postavy Ferdinanda Vaněka) do spoločenskej rubriky Rudého práva v októbri 1989.
Pravda, kým v prípade Havla, vtedy najprominentnejšieho nepriateľa komunistického režimu, išlo o recesiu a „podvratnú“ akciu jeho priateľov, redakcia Pionýra konala zrejme s úprimným úmyslom spropagovať čo najskôr dobrú vec.
Slobodná umelecká scéna
A tak sa zrodila prvá a na dlhé roky osamotená recenzia jediného albumu pesničkárskeho združenia Šafrán, ktoré v nastupujúcej normalizácii dokázalo vytvoriť a načas udržať slobodnú umeleckú scénu. Albumu, ktorý nakoniec nevyšiel - v čase, keď sa už časopis s recenziou predával, Štátna bezpečnosť doslova v poslednej chvíli zošrotovala celý náklad dlhohrajúcej vinylovej platne a predznamenala tým zánik Šafránu.
Platňa vyšla až začiatkom roku 1990, v čase náhlivého vydávania všetkého dovtedy zakázaného, ale v anonymnom obale, bez textovej prílohy a vysvetľujúcej poznámky tak trochu zostala mimo zaslúženej pozornosti. Dnes ju vydavateľstvo Galén, ktoré už roky knihami a cédečkami systematicky mapuje tvorbu Šafránu a jeho jednotlivých členov, prináša ako súčasť 2CD Šafrán - Hutka, Lutka, Merta, Třešňák, Voňková (Nahrávky z let 1968 - 1976).
Na druhom disku sú potom dochované piesne týchto piatich pesničkárov, nahrané v uvedenom období na singloch. Súčasťou reprezentatívneho vydania sú, samozrejme, texty všetkých skladieb, úvodné slovo Jiřího Černého, vydavateľská poznámka Lubomíra Houdka, dobové fotografie aj ukážka prekrásneho pôvodného obalu zošrotovanej platne, ktorý vytvorili Merta s Třešňákom.
Šafrán sa lúčil v Pezinku
Znalci si všimnú, že zastrešujúci názov Šafrán pre nahrávky z rokov 1968 až 1976 sa časovo celkom presne nekryje s existenciou tohto združenia, no je legitímny v rámci editorského zámeru predstaviť aj takmer neznámu časť tvorby jeho protagonistov. Keď už na to príde, skutočný dátum jeho vzniku ani zániku neexistuje (prvé zmienky sú z roku 1972 a naposledy vystúpili jeho hlavní predstavitelia na „slovenskom Woodstocku“ v pezinskom amfiteátri v roku 1977).
Rovnako nejestvovalo ani oficiálne členstvo v ňom, to bolo skôr istým druhom označenia a spriaznenosti, a k Šafránu patrili okrem spomínaných piatich pesničkárov z tohto dvojcédečka aj Homolová, Veit, Burian, Dědeček a pár ďalších.
Dvojalbum nepredstavuje typickú podobu Šafránu, je predovšetkým dokumentom jednak spomínanej zlikvidovanej platne a potom toho neveľkého počtu piesní, ktoré sa podarilo v monopolnom Supraphone v uvedenom období vydať.
Pomerne veľký priestor patrí Petrovi Lutkovi, ktorý ako jediný z prezentovanej pätice dnes už nepôsobí na vrcholnej folkovej scéne. Hoci nespĺňal nepísané kritériá pravého folkera - nešlo u neho o typickú autorskú výpoveď, ale bol „len“ interpretom hudby a textov svojho výhradného autora Jiřího Zycha - bol Lutka neodmysliteľným šafranovským komikom a jeho vystúpenia vyvolávali búrky smiechu.
Od Dylana po Náměšť
Tri piesne Dagmar Voňkovej tiež predstavujú polohu, dosť vzdialenú od jej dnešnej produkcie, keď svojou originálnou technikou povýšila gitaru (podobne ako neskôr Iva Bittová husle) na nástroj mnohých nových netušených možností. Pravda, veľa naznačuje už jej pieseň Chlapci na tom horním konci, kde, ako hovorí Jiří Černý, jej spev končí s obkresľovaním textu.
Zhruba na podobnej ploche dostali možnosť prezentovať svoje už vtedy vyzreté autorské a intepretačné kvality gitarový virtuóz Vladimír Merta a „drsňák“ s neprehliadnuteľným sociálnym cítením Vlastimil Třešňák, oboch spájajúca (a pritom rozdielna) poetika ich až básnických textov.
Na druhej strane len málokto by poznal začiatky Jaroslava Hutku, spievajúceho koncom 60. rokov Dylana a Donovana, zato Náměšť je dodnes oslavou ľudskej slobody ako najvyššej hodnoty a, samozrejme, zaspievali si ju s ním pár hodín po jeho návrate z emigrácie státisíce ľudí aj na manifestácii na Letenskej pláni v prvých dňoch novembrovej revolúcie.
