Držať krok i paberkovať

Po objavných dielach z pozostalosti Jána Roznera vydavateľstvo Marenčin PT ponúka ďalšiu veľmi zaujímavú knihu. Volá sa Proti prúdu a napísal ju Pavel Branko.

Keď niekto začne svoje pamäti vetou „Na rozdiel od zvyčajných príchodov nemám rodnú obec, lež rodnú loď, Docteur Pierre Benoît“, je hneď jasné, že to nebude úplne obyčajný príbeh.

Pavel Branko toho zažil naozaj veľa. A stále zažíva. Nestor slovenskej filmovej publicistiky totiž vlani oslávil deväťdesiatiny, no stále má pozoruhodnú pamäť a schopnosť komentovať udalosti aj vlastné osudy nezvykle otvorene a s nadhľadom.

Koniec v strane

Je to naozaj veľmi silný príbeh, ktorý presahuje denníkové zápisky jedného človeka. Vyskladá fascinujúci portrét storočia, ktoré sa viackrát zahralo s ohňom. Začína sa exotickým zoznámením Brankovej mamy, ruskej úradníčky s otcom, rakúskouhorským vojakom na Sibíri a narodením autora v Stredozemnom mori.

Postupne pred vami vyrastá vášnivý čitateľ, milovník rôznych jazykov a filmov, muž s dušou rebela, ktorý sa zároveň sympaticky nehanbí priznať svoje slabosti a zlyhania. Detstvo v Tisovci a Bratislave, prvé kontakty so židovskou identitou, slovenský štát, ktorý mladého odbojára odsúdi na doživotie, tesný únik smrti pri nálete cestou do Mauthausenu a posledné mesiace vojny v tomto koncentračnom tábore.

Už potiaľto by to stačilo na jeden zaujímavý film, no vtedy ste len v necelej tretine autorovho života a knihy. Prichádza rýchle precitnutie z mladíckych ideálov: „Bridilo sa mi, ako gottwaldovské vedenie odhodilo princíp výberovosti a otvorilo KSČ aj KSS hocikomu, kto sa prihlási (...) Odrazu sa, a to aj vo vysokých funkciách, zaskveli ľudia, ktorým by som nikdy nepodal ruku, a moji niekdajší spolubojovníci z ilegality to rezignovane prijímali, jeden dokonca s argumentom, že takto ich bude ľahšie držať pod kontrolou.“

Stranícku knižku sa nezvyčajne skoro, už v roku 1949, rozhodol vrátiť. Uvedomil si, že „všetky dôležité rozhodnutia sa robia tam hore a my, pešiaci, máme držať krok a hubu“. Z demokratického centralizmu sa stala diktatúra sekretariátu, s ktorou nechcel mať nič spoločné.

Muž, ktorý neluže

Pavel Branko netrpí spomienkovým optimizmom a nežije len minulosťou. „Vždy som sa usiloval jednak držať krok s tým, čo prináša vývin, jednak podľa možnosti paberkovať pri koreňoch jazyka a patinou pokryté poklady nehádzať šmahom cez palubu.“

Hoci tým myslí prevažne svoju dráhu filmového kritika a prekladateľa, na vyše dvesto stranách sa viackrát presvedčíte, že sa to týka aj viacerých známych kultúrnych či politických osobností, s ktorými sa pretli jeho osudy. Vystihuje ich nezvyčajne presne – od niekoľkých vĺn filmárov cez rodinu Kalinovcov alebo ministra kultúry Milana Kňažka až po súčasnú generáciu vrátane Zuzany Piussi, režisérky dokumentu o Pavlovi Brankovi, ktorý je DVD prílohou knihy.

Proti prúdu je dobrý názov. Tieto spomienky sú totiž skvelou (nevtieravou) alternatívnou učebnicou dejepisu 20. storočia, stručnými dejinami nášho filmu, ale zároveň aj nezvyčajne otvoreným písaním o nepríjemných „kalamitách“ s neurózami a ženami. Na takéto témy podávané precíznym jazykom stále galantného džentlmena dnes totiž príliš nenarazíte, rovnako zriedkavé, no čarovné sú írečité slovíčka „vajatať“, alebo „pechoriť“.

Pavel Branko v sebe ku koncu nezaprie ľavicové ideály, ale ešte viac intelektuála so zmyslom pre humor. Na záverečnú stranu vložil nekrológ, ktorý v domnení jeho smrti predvlani napísala istá novinárka a okomentuje, že „nebohého zastihol síce pri plnom nezdraví, rozhodne však nažive“. A ako úplne poslednú vetu celej knihy použil citát Egona Erwina Kischa: „Až umriem, budem si veľmi chýbať“. Dokonalý záver, že?