Svedectvo dvadsiatky osobností kultúry o ich vzťahu k prírode a súvise s ich tvorbou ilustrujú v knihe Genius loci pôsobivé fotografie Alana Hyžu.
„Napriek tomu, že so všetkými spolubesedníkmi sa dlhé roky poznám a veľa o nich viem, zaujímalo ma, čo si myslia o veciach, na ktoré som sa ich ani počas našej dlhodobej známosti nestihol opýtať,“ uvádza ako jeden z dôvodov svojej účasti na vzniku knihy Genius loci / (roz)hovory o Slovensku jej editor (spolu s Danielom Kollárom) a autor väčšiny interview Mikuláš Maňo Huba.
Čakanie na šindeľ
A tak ho ako nespochybniteľnú a nekompromisnú legendu slovenského ochranárstva možno aj prekvapilo, že Juraj Nvota mu v jednej odpovedi uviedol príklad baču, ktorému keď začne premokať strecha, hneď dieru zapláta tým, čo má po ruke. „Ja, ochranár, si prikážem šindeľ. Ten je drahý, a kým naň ja, ochranár, zoženiem peniaze, drevenica mi chátra. Aj takýmto prísnym ochranárstvom možno niekedy prispievať k zániku toho, čo sme chceli chrániť.“
Drevenice sa v rozhovoroch objavujú často, Mariánovi Geišbergovi pretkali celý koberec života, „spojili ma s najdôležitejšími ľuďmi môjho bytia“. Tá jeho je vari len cez jednu kysuckú dolinu oproti Nvotovej drevenici, vôbec Kysuce sú azylom a alternatívou k mestskému životu aj viacerým ďalším osloveným. Alternatívou, pretože gro z nich je profesijne zviazaných s Bratislavou.
Kozy sú lepšie ako kosačky
Celkom to však neplatí už z povahy povolania napríklad pre filmára dokumentaristu Tomáša Hulíka („s bobrami som strávil osem rokov, s rysmi tri“) či fotografa cestovateľa Pavla Breiera („videl som kus sveta a môžem povedať, že Slovensko je veľmi fotogenická krajina“).
A Fero Guldan sa do prírody dokonca odsťahoval natrvalo a gazdovsky dokáže recyklovať a zužitkovať všetko. A v rámci toho, zatiaľ čo u jeho susedov celé dni revú kosačky, jemu spoľahlivo a tíško udržujú výšku porastu kozy.
Kniha z vydavateľstva Dajama (vydaná v spolupráci s Geografickým ústavom SAV), v ktorej sa dvadsiatka osobností našej kultúry v sprievode pôsobivých čiernobielych fotografií Alana Hyžu vyznáva zo svojho vzťahu k Slovensku, je sprievodcom po ich najmilších miestach - v Tatrách, Fatrách, Malých Karpatoch či na Záhorí alebo v Turci, na hladinách a brehoch Dunaja, Moravy alebo Hornádu, či v Štiavnici, Kremnici alebo dokonca aj v bratislavskej Petržalke.
Svätopluk áno, Jánošík nie
Ale je tiež svedectvom obáv o budúcnosť ohrozených hodnôt. „Politické elity si nevedomujú, že v konečnom dôsledku najtrvalejšou, ak nie jedinou ’národnou vizitkou’ v spoločnosti ostatných národov je práve kultúra,“ pripomína Pavel Vilikovský a Ivan Štúr zasa svoje environmentálne znepokojenie vyjadruje smutným postrehom, že ľudia sa doma prezúvajú a vonku bezohľadne zahodia najväčšie smeti.
Rozprávania o prírodných skvostoch sa striedajú s pasážami o umení a kultúre. Trebárs aj o Svätoplukovi na Hrade, ktorý zavŕšil bratislavskú záľubu v lunaparkových plastikách, či o tom, ako sa normalizátori deväť rokov snažili Radošincom zakázať legendárneho Jááánošíííka.
Vibramy alebo smoking?
„O zážitky sa oplatí deliť,“ vraví Miroslav Cipár. Platí to pre jeho dávne písomné vyznanie manželke („aj tak sú najkrajšie tie miesta, ktoré sme videli spolu“), a rovnako aj pre pocity prí čítaní tejto knihy o rozmanitých krásach Slovenska. „Za najväčšie šťastie považujem fakt, že neviem jednoznačne povedať, či mám radšej moje ošúchané vibramy, alebo smoking,“ hovorí Martin Huba. „Tak ako chápem poéziu kaviarní, rovnako si vážim a uctievam chvíle v prírode.“
