Nech je to akokoľvek iritujúce, Nicole Krauss vie písať

Pred dvoma rokmi u nás vyšiel román Nicole Kraussovej Dejiny lásky. Nedávno pribudol ďalší – ešte lepší – Veľký dom.

Patrick Ness začína recenziu o knihe Veľký dom pre denník Guardian strohým konštatovaním. Podľa neho je totiž ťažké nájsť informáciu o jeho autorke  Nicole Kraussovej, ktorá by neobsahovala zmienku o jej kráse, mladistvom vzhľade a o tom, že je manželkou spisovateľa Jonathana Safrana Foera.

K tomu ešte dodáme, že je iba ťažké hovoriť o jej románe Veľký dom bez toho, aby sme nespomenuli ten predošlý – Dejiny lásky.

Nie je to o šťastene

Zmienky o vzhľade či súkromnom živote Nicole Kraussovej sú zjavne pravdivé. Rovnako je skutočné, že táto americká spisovateľka má diplomy z prestížnych univerzít v Stanforde či Oxforde a jej Dejiny lásky boli preložené do 35 jazykov, dostali viacero ocenení a kúpilo si ich viac ako 250-tisíc ľudí. Samozrejme, stále sú to iba čísla a fakty, no ako hovorí aj Ness v závere recenzie, „niektorých to možno irituje, ale Nicole Krauss vie písať“.

Nedá sa s ním nesúhlasiť. Veľký dom (vyd. Artforum) je skutočne pozoruhodne poskladaným príbehom, ktorý drží čitateľa v napätí aj po dočítaní poslednej strany. Jeho postavy majú telo aj dušu, minulosť aj budúcnosť. Rozprávajú tými dlhými monológmi, ktoré často ostávajú iba v hlave, lebo keby dostali podobu hlasu, ich autori by sa mohli preľaknúť, čo za slabých, nedokonalých a zraniteľných tvorov v nich žije. Hovoria aj o tom, že vzťahy sa nerodia, nevznikajú na povel, ale celkom naopak – majú vlastné zákonitosti rovnako ako pamäť. Niekedy nás dolapí a inokedy zradí, ale nikdy nevieme prečo a ako sa to vlastne stane.

Rovnaké a odlišné

Veľký dom je treťou knihou Kraussovej a hoci je oveľa temnejšia a zauzlenejšia, jej štruktúra pripomína predošlú. Aj Dejiny lásky boli posplietané zo samostatných dejových línií, ktoré speli k viac-menej jednoznačnému vyústeniu.

Teraz už záver nie je jednoznačný, možno preto, lebo aj príbehy štvorice hlavných rozprávačov, ktoré k nemu smerujú, sú oveľa „ťažšie“.

Počas série čítačiek sa Krauss s týmto slovom vraj stretla častejšie – čitatelia jej knihu považovali za „ťažkú“. Pre britský Observer povedala, že ju to prekvapilo.

Považuje ju skôr za výzvu či odmietanie toho, že všetko v živote funguje jednoducho. Jedno možné vysvetlenie napokon našla – „sme naprogramovaní robiť veci jednoduchšie. Celý Západ k tomu speje. Ľudia sa už nevedia koncentrovať na jednu vec a dokončiť ju, iba tak plávame po povrchu a to je hrozné.“

Zamknutá zásuvka

Dej knihy je prepojený písacím stolom – obrovským, záhadným stolom s devätnástimi zásuvkami. Sú ako časti „veľkého domu“ – židovského chrámu zrúteného Rimanmi, od ktorého sa odvíja názov. Podľa idey Talmudu stojí každá židovská duša na jeho základoch, a keď sa spoja všetky spomienky naň – hoci na úplné detaily – bude znovu postavený.

Jedna zo zásuviek stola ostáva zamknutá, ako jediný chýbajúci kúsok, ktorý spôsobí, že chrám nebude celý. Príbehu, ktorý je tiež vystavaný ako nejaký veľký dom, však  nechýba nič.