Pred koncom roka protestoval JURAJ NVOTA pred ministerstvom kultúry. Rád by tvoril v zdravom a slušnom audiovizuálnom prostredí a verí, že také protesty majú zmysel aj pred voľbami. Po nich, ešte v jarných mesiacoch, by mal do našich kín prísť jeho nový film Eštebák. Pracovný názov mal Konfident.
Hrdinom filmu Eštebák je mladý rádioamatér, ktorého si vyhliadla ŠtB. Inšpirovali vás zväzky Ústavu pamäti národa?
„Tak ako v Univerzitnej knižnici aj v Ústave pamäti národa si v bádateľni cez okienko môžno vypísať žiadosť a nahliadnuť do odtajnených zväzkov. Scenárista Ľubomír Slivka tam chodil ako bádateľ a z viacerých príbehov a osudov agentov skomponoval či skompiloval scenár. Štátna bezpečnosť si nášho rádioamatéra vyhliadla už na vojenskej službe, tam úspešne zachytil narušiteľa štátnej hranice. Za ponúknuté výhody však spoluprácu odmietol. Potom mu súdruhovia z ŠtB naservírovali už len samé nevýhody a čakali, kedy sa „hrdina“ zlomí. Bol zamilovaný, chcel imponovať, chcel riešiť pre frajerku bývanie, štúdium a myslel si, že ôsme prikázanie Desatora - Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu nikdy nenaplní. Dokonca si naivne myslel, že bude môcť ľuďom pomáhať.“
Čo hovoríte na spôsob, akým sa zväzky odtajňujú? Nie vždy z nich vyplýva, čo si ľudia mysleli, keď spoluprácu podpisovali.
„Je to zodpovedná úloha so smrtiacimi účinkami. Keď sa núkajú silácke reči, spomeniem si na slová psychiatra Viktora E. Frankla. Prežil v koncentračnom tábore tri roky, zabili mu tam matku, otca, brata, manželku. On povedal: Aj po tom všetkom vás prosím, aby ste odo mňa neočakávali ani slovo nenávisti. Veď koho by som mal nenávidieť? Poznám obete, ale nepoznám páchateľov. Rozhodne ich nepoznám osobne. A reči o kolektívnej vine odmietam. Kolektívna vina totiž neexistuje. Vina môže byť v každom prípade len osobná.“
Nebojíte sa teda zverejňovania spisov, keď im chýba vysvetlenie?
„Pri niektorých profesiách je to nutné. Keď ide chirurg operovať, musí mať čisté, dôkladne umyté ruky. Politik musí mať čistú minulosť. Stanislav Štepka nedávno napísal divadelnú hru, vystupujú tam aj dvaja Marťania, ktorí vedia oživiť minulosť. Istí regionálni kmotri sú potom zvedaví, či tú minulosť vedia aj meniť. Marťania im vravia, že nie, že čo sa stalo, už sa stalo. A kmotri sa s prevahou uškrnú, že oni to vedia.“
Medzi prvými odtajnenými boli aj zväzky športovcov a umelcov. To ste asi vnímali citlivejšie.
„Športovci a umelci na Západe reprezentovali a Štátna bezpečnosť bola potom zvedavá, ako tá reprezentácia vyzerala. Bola to bežná prax, že po zájazde si po mňa do divadla prišiel súdruh v obleku a odviedol ma na výsluch. Aj tak už všetko vedel, lebo keď som sa snažil čosi zamlčať, napríklad, kto nás pozval na večeru, vedel, že to bol izraelský kultúrny atašé. Evidencia výsluchov sa dá na internete nájsť a máte pravdu, že zlomyseľne si niekto môže o vypočúvanom myslieť, že bol informátorom.“
Prekvapilo vás niečo z toho, čo sa po roku 1989 zverejnilo?
„Medzi zverejnenými boli aj ľudia, ktorých si hlboko vážim a nikdy neuverím, že by niekomu ublížili. Dokonca, aj keď sa súdne preukáže, že nikdy nikoho neudali, zo zoznamu tajných spolupracovníkov ich už nevyškrtnú. Získavanie na spoluprácu opísal v autobiografickom románe Krv Rudolf Sloboda. Nebolo to také jednoduché. Nič nie je také jednoduché. Eufóriu 'nežnej' naštrbili práve senzačné odhalenia, kto spolupracoval. Sloboda vraví, že sme spolupracovali vlastne všetci. V trnavskom divadle sme raz do týždňa mali dáke politické školenie a my sme sa báli neprísť. S Jarom Filipom sme sa zabávali, ako sa len dalo, ale to sme skrývali strach a zbabelosť. Najviac sme sa smiali, keď nám jeden školiteľ vykladal, že ten disident Havel by sa chcel stať možno aj prezidentom.“
Kedy u vás prevážil strach nad odvahou?
„Strach sme mali všetci, len zopár disidentov kazilo jednotu. Začiatkom sedemdesiatych rokov sme si s kamarátmi kúpili zopár dreveničiek vysoko v horách, takmer až pri poľskej hranici. Toto miesto sa postupne stalo známym aj v Prahe. Jedným z návštevníkov bol Václav Havel. Vtedy za mnou chodili podozriví záujemcovia o etnografiu a cítil som, že ma sledujú. Nebolo to príjemné, ale dalo sa zvyknúť. Dnes ma teší, keď Kysučania spomínajú, že tam sa v lete '89 Havel stretol s Walesom, že aj tam sa rodila nežná revolúcia. Tiež vravia, že prišla v pravom čase, lebo ŠtB už mala v pláne tie drevenice na jar roku 1990 vypáliť.“
Na konci roka ste protestovali proti ministrovi kultúry Danielovi Krajcerovi. Čo mu najviac vyčítate?
„Že ako otec myšlienky spojiť televíziu a rozhlas si nechá od dcéry skákať po hlave. Televízia dostala od štátu desať miliónov eur určených aj na spoluprácu s nezávislými filmármi a mali sa z toho vyrobiť kinofilmy, televízne aj animované filmy. Riaditeľka Zemková však z tej sumy dala len minimum na dokumentárnu tvorbu a doplatila jeden film, ktorý schválil jej predchodca. Za zvyšné vyrábala programy, ktoré má vyrábať z vlastných peňazí. Samozrejme, tak opticky ušetrila. Od štátu RTVS na svoju tvorbu a chod dostáva ročne asi 70 miliónov eur. Neuzavrela ani jednu zmluvu pre slovenský film. Takto sa naša televízia stáva jedinou v Európe, ktorá sa nepodieľa na vzniku národnej kinematografie, hoci peniaze od daňových poplatníkov na to dostáva.“
To bolo teda vlani.
„Filmári majú podozrenie, že v roku 2012 sa všetko zopakuje. Veď televízni dramaturgovia už dlhší čas nedostávajú scenáre a externí scenáristi dostávajú cyklostylovanú odpoveď, že, žiaľ, ale že sa môžu so svojimi príbehmi o priazeň RTVS uchádzať aj o rok.“
A snažia sa dramaturgovia proti likvidovaniu pôvodnej tvorby bojovať? Nie je pre nich jednoduchšie súhlasiť, ako sa púšťať do sporov?
„Nechcel by som byť na ich mieste. V iných televíziách, samozrejme, dramaturgovia v spolupráci s ekonómami zostavujú výrobný plán. Európsky model je taký, že každý film musí byť financovaný z viacerých zdrojov. Preto bola vymyslená zmluva so štátom, v ktorej RTVS dostáva peniaze na financovanie slovenských scenárov, ktoré už dostali podporu z Audiovizuálneho fondu. Až potom sa film môže uchádzať o potrebnú zahraničnú podporu. Ťažko sa vonku vysvetľuje, prečo ponúkate spoluprácu inej televízii, keď vás vlastná odmietla.“
Stretli ste sa s ministrom? Splnilo to vaše predstavy?
„Filmová a televízna akadémia od jesene dvakrát pozývala ministra kultúry na stretnutie s filmármi. Dvakrát sa ospravedlnil.“
Má zmysel ísť za ministrom pred voľbami?
„Je začiatok nového roku, nového finančného roku. Preto má zmysel konať, kým nebudú všetky peniaze určené na nové slovenské filmy zazmluvnené na zábavné a súťažné relácie, ktoré aj tak RTVS objednáva od externých firiem. Verím, že minister môže s televíznou radou ešte na základe pochybení RTVS podpísanú zmluvu so štátom otvoriť a peniaze daňových poplatníkov ošetriť. Tak, ako to urobil pri hľadaní riešenia s výtvarníkmi. Keď vstúpite do zahraničnej spolupráce, musíte si navzájom vyúčtovať každú hodinu práce, zdôvodniť každé euro, naplánovať každý krok. Veď toto by sme mohli robiť aj doma. Viem, že potom by sa peniaze ťažšie strácali. Stálo by to za to.“
Nie je problémom filmárov aj pasivita? Mnohí z nich sa nestarali, ako bude nastavené fungovanie Audiovizuálneho fondu, a potom boli prekvapení, že umožňuje konflikt záujmov.
„Vznik fondu bol sviatok, ale prax bola zahanbujúca. Verím, že demokratická voľba komisií so sebou prinesie väčšiu spokojnosť. Aj tu urobil minister kultúry chybu. V správnej rade sa uvoľnilo miesto definované ako miesto pre nezávislého producenta, ktoré on obsadil závislým producentom a zamestnancom RTVS. Takže vznikla nerovnováha, lebo jeden televízny pracovník tam už bol.“
Keď vyšiel najavo konflikt záujmov vo fonde, časť filmárov kričala, časť bola ticho. Nezišiel by sa jednotnejší postup?
„Demokracia nie je vrchol spravodlivosti a väčšina nemusí mať vždy pravdu. Ani zákony nie sú čosi, čo zaručuje spravodlivosť. Ale na to sú parlamenty, aby tie zákony priebežne po odbornej úvahe múdro, a nie stranícky stále vylepšovali.“
Akú máte nádej, že sa to zmení?
„Ako dieťa som počúval, že raz sa naše deti budú mať lepšie. Už za svojho života som sa dožil takých krásnych a nepredstaviteľných zmien, že verím, že život má zmysel. Že má taký zmysel, aký mu dáme.“
