Režisér Guy Ritchie na premiére nového Sherlocka Holmesa kričal: Vlado, Vlado! Volal na Vlada Sendreia a jeho kolegov z rómskej kapely Kokavakére Lavutára. Sendreiovcov objavil oscarový hudobný skladateľ Hans Zimmer a spolu s nimi nahral do Sherlocka Holmesa časť hudby. Koncom roka šli aj na slávnostnú premiéru do Londýna. VLADO SENDREI nadšene sledoval, ako im celý filmový štáb a hostia prejavujú úctu.
Ako sa prejaví radosť v rómskej kapele, keď si ju vyhliadne slávny hollywoodsky skladateľ?
„My sme poriadne nevedeli, aký je Hans Zimmer slávny, nestihli sme si to pozrieť na internete. Najprv si neohlásene prišiel pozrieť náš koncert v Rudňanoch a spýtal sa nás, či by sme s ním nešli nahrať demo nahrávky, prenajal dom kultúry na štyri hodiny. Išli sme, pretože nám ponúkali desať eur na hodinu, a to sa nám hodilo. Hral s nami na klávesoch a chcel, aby sme si ho nevšímali. My sme si však všimli jeho pohyby, ako sa otáčal a ukazoval svojim kolegom palec. Tak sme si vraveli: Buď sa tak dobre pretvaruje, alebo je naozaj nadšený. Predtým nám povedali, že hľadá rómskych hudobníkov, že už prešiel Rumunsko aj Balkán a aby sme od toho radšej veľa neočakávali. Takže po nahrávaní sme šli na ďalší koncert a zabudli sme.“
A keď si vás už vybral?
„Obávali sme sa, čo od nás bude chcieť. Pozval nás na päťdňové nahrávanie do Viedne, ale my sme vtedy nevedeli, ani v akej fáze je film. Pýtali sme sa, pán Zimmer, čo od nás chcete, čo máme hrať? Pustil nám kúsky filmu a dával stručné povely, napríklad: Tu by som chcel mať hodinový rytmus tiktak. Zahrali sme mu tri pesničky, on sa za pár minút rozhodol, ktorú berie. Povedal nám, vydržte prosím, my ju znotujeme. Za dvadsať minút to jeho asistenti urobili, rozdali nám partitúry a už sme nahrávali.“
Nebol to stres? Naozaj vám stačí vidieť kúsok filmu a hrať?
„Tŕpol som trochu. Traja z nás študovali hudbu, jeden klarinet v Budapešti, ale sú medzi nami aj laici, ktorí sa neučili hrať z nôt. Vravel som si, ako dobre, že to Hans (na snímke na schodoch vpravo dole) nevie! Možno by si nás nevybral. Nakoniec sme to však zahrali. A kým ja som bol z toho sám prekvapený, on už to vedel od začiatku. Je to veľký profík, odhadol nás a veril nám, že to zvládneme.“
Aký veľký bol jeho tím?
„Asi dvanásť ľudí, vynikajúco si rozumeli. Vždy ich zavolal na krátku poradu, rozdelil, kto aký nástroj prepíše do nôt a už sa všetci rozbehli za prácou, suverénne vedeli, čo majú robiť. Trvalo to dvanásť hodín denne, štyri dni. Všetko sme mali zaplatené a každý deň nás Hans pozýval na slávnostnú večeru. Vždy bola štamprľa, privítanie. Čo si dáte? Pivo. Alkoholu však nebolo veľa, lebo ráno sme museli byť nastúpení v štúdiu.“
Vyhovovala vám hollywoodska disciplína?
„Nebolo to až také prísne, veľa času zabralo nastavovanie mikrofónov - bolo ich až pätnásť - a radenie sa, či je už každý zvuk dobrý. Z Hansa bolo cítiť, že ho hranie baví a tiež nám stále dával na vedomie, že sme dobrá kapela, že nás chcel. Stále sa nám klaňali, ruky podávali a nám taká dôvera a priateľstvo veľmi pomohli. Okrem toho, Hans ani nechcel, aby naša hudba bola precízna, páčila sa mu rómska živelnosť a naša autenticita. Preto si on vlastne vybral rómsku hudbu do filmu, že hlavnú úlohu hrá Rómka. Počul som, že nie Sherlock, ale ona zachráni svet.“
Počuli? Vy ste ten film nevideli?
„Nie. Na premiére sa nás spýtali, či chceme vidieť film, alebo sa ešte prejsť po Londýne. Tak sme si vybrali Londýn. Aj tak by sme nerozumeli, celý film je po anglicky.“
Tak potom neviete, že počas záverečných titulkov hrá iba rómska hudba.
„Vážne? To je neskutočné! Ale rád by som spomenul, že naša kapela nebola pri nahrávaní jediná, keď sme nahrávali zvučku, Hans k nám ešte zavolal štyroch členov z Cigánskych barónov z východného Slovenska.“
S režisérom Guyom Ritchiem ste sa stretli? Aj s ním ste diskutovali o hudbe?
„On do hudby nehovoril, len to Hansovi schválil a zoznámili sme sa s ním na premiére. Pred ňou sme mali generálku, vysvetľovali nám, ako prejdeme po červenom koberci - išli sme po ňom aj 150 metrov. Presne nám povedali, kde budeme hrať, kedy zas pôjdeme, kedy sa otočíme, vrátime späť a ako budeme vítať hercov. Herečka Noomi Rapace a Jude Law (na snímke medzi Jankom Sendreiovou a Vladom Sendreiom) sa pri nás aj zastavili a tancovali. Na čardáš. Nechceli nič iné, len cigánske pesničky.“
Kedy ste si uvedomili, že spolupracujete na veľkom hollywoodskom hite?
„Kedy? Až v Londýne. Najprv sme na recepcii hrali pre všetkých zúčastnených a hostí, potom na veľkej párty po premiére. A keď sme odchádzali do hotela, mali sme telefonát počas jazdy. Vraj sa máme vrátiť, že Guy Ritchie nás pozýva na párty do svojej reštaurácie. A to bol úžas. Do tretej sme sa zabávali, všetko bolo zadarmo, herci s nami spievali, tancovali, hladkali nás, Noomi Rapace nás bozkávala a Guy Ritchie stále volal: Vlado, Vlado! Fantastické. A to sme ani nevedeli, že na premiére bol aj princ Harry. Nikto to nedal najavo, asi to on tak chcel. Ale aspoň vieme, že počul našu hudbu.“
Poznali hostia vaše meno?
„Všade nás predstavovali, to sú sendreiovci z Bratislavy. Nepovedali Kokava, ťažké by bolo vysloviť Kokava nad Rimavicou, ale to nás nemrzelo. Hans sa nám stále venoval, nikdy nás nenechal napospas, chodil s nami na obed. Vzal nás aj na nahrávanie Batmana, videli sme krásne štúdio. To všetko sme zažili vďaka tomu, že Hans nás našiel cez Tomáša Hrustiča z Národného demokratického inštitútu. Oni školia rómskych politikov a ja som s nimi päť rokov pracoval na seminároch, lebo som kandidoval do VÚC. Aj teraz sme s Hansom prostredníctvom Tomáša stále v kontakte. Stále mu píše, pozdrav sendreiovcov!“
V tých scénach, čo ste videli, vystihol Guy Ritchie Rómov? Sherlock Holmes si v jednej z nich s nevôľou ujedá z gulášu z ježka.
„V Rumunsku ho ešte jedia. Na Slovensku však nie. Myslím si, že obraz Rómov je v tomto filme realistický. Kto prešiel svet, vie, že Rómovia žijú rôzne, najhoršie je to na Balkáne a východnom Slovensku. Hans povedal, že on to chápe tak, že nie každý dostal rovnakú príležitosť, podľa toho, akých mal rodičov a ako ďaleko na okraj bol vrhnutý. Týmto filmom nám chcel pomôcť.“
Pre vás asi nie je nič výnimočné, keď hráte v zahraničí, nie? Vaša manželka Janka spievala v Carnegie Hall.
„Hrali sme už v Osle, nedávno aj vo vroclavskej synagóge, a toto je náš zatiaľ najväčší úspech. Doma sa nám ťažko presadzuje, lebo nie je ľahké zaujať mladých s kontrabasom, harmonikou, cimbalom. Kmeťoband je populárnejší, lebo používa prístupné funky prvky. Cigánski diabli zas majú skoro všetci vysoké školy, podnikajú, žijú v Bratislave, ľahšie sa im schádza. Medzi nami je skoro polovica nezamestnaných.“
Nahrávanie s Hansom Zimmerom vás muselo povzbudiť.
„Veľmi. Ešte viac sa zameriame na skúšanie a budeme viac cvičiť. Hans mi na záver povedal, Vladko, vynikajúcu kapelu máš, a to mi vniklo do hlavy. Mohol si vybrať Cigánskych diablov, ale vybral si nás. Budeme teda ešte usilovnejší, ale zároveň zostaneme pri svojom. Pri živelnosti a autentickosti.“
Čo táto udalosť vyvolala v Kokave?
„Asi je pravda, čo sa hovorí, že doma nikdy nie si prorokom. Niektorí nám gratulovali, ale niektorí si asi neuvedomili, že je to úspech pre všetkých Rómov. Vyšiel jeden článok s titulkom Zo zabudnutej Kokavy sendreiovci v Londýne. Potom ma chytali za slovo, vraj prečo zabudnutá? No ale čo sme? Čo znamenáme v Bratislave? Veď to je tá pointa, že my dedinčania ideme do Londýna reprezentovať Kokavu.“
