Načo sa z toho robí také haló? - kritizuje žena ŠTEFANA NOSÁĽA oslavu osemdesiatych piatych narodenín svojho muža, ktorý sa v objatí dvoch rúčich tanečníc usmieva z plagátov. Choreograf Lúčnice však ešte zďaleka nie je dedko, ktorý sa už len prizerá temperamentu svojich tanečníkov.
Mysleli ste si, že zostanete pri ľudovom tanci toľké roky?
"Vôbec nie! Keď sa obzriem dozadu, sám tomu nechcem veriť. Vyše šesťdesiat rokov, to je strašne veľa. A každý rok bolo treba niečo nové vymýšľať."
Dokedy ste si mysleli, že potiahnete prácu s Lúčnicou? Do päťdesiatky, do šesťdesiatky?
"Na to sa ma nepýtajte! Nemyslel som vôbec tak ďaleko do budúcnosti. Chcel som len využiť to, čo som si z lazov doniesol. Ja som ešte vyrastal v prostredí, kde bola tradícia silná a bola prirodzenou súčasťou života. Keďže som rozumel podpolianskej mentalite, ľahšie mi bolo potom porozumieť aj prejavom iných regiónov. Dnešní choreografi už túto výhodu nemajú, lebo to už priamo nezažili."
Existuje ešte váš rodný dom?
"Nie, to bol len taký malý drevený dom. Žili sme tam štyri deti a rodičia, ba dokonca – kým strýko renovoval dom – až dve rodiny, ale voľáko sme sa museli zmestiť. To bolo také starodávne prostredie späté s prírodou. Napohľad je to na lazoch pekné, ale žiť tam bolo ťažko. Keby nie odvahy a múdrosti môjho otca, ktorý ma poslal študovať, tak tam stvrdnem a som zodratý ako moji vrstovníci. Z lazov bolo všade ďaleko, skoro dve hodiny len do Detvy. Keď som išiel na skúšku do gymnázia, videl som po prvý raz vlak. Priviezli ma do školy na voze, na ktorom bolo aj seno pre kone či periny."
Ako ste prežívali prechod z dediny do mesta?
"Býval som u sestier vincentiek, bol tam poriadok a disciplína, ale spočiatku som si po nociach aj poplakal. Bolo mi ľúto za prírodou, zvieratami, rodinou. Všetko bolo nové. Ale ja som sa chcel učiť."
Fotografia Štefana Nosáľa z knihy Lúčnica - 1958 (Reprofoto: Ctibor Bachratý)
Skončili ste stavebnú fakultu, nikdy ste neľutovali, že nestaviate domy?
"To je iný svet a ja som sa celkom oddal zas tomuto. Na druhej strane neľutujem, že som „premárnil“ čas na technike, trochu ma naučila racionality, čo sa mi zišlo, napríklad keď som robil vedúceho katedry. Umelci okolo mňa sa často len radi počúvali. Skončila sa porada kolégia a zistili sme, že sme sa na ničom nedohodli."
Na ktorého z vašich žiakov ste najviac hrdý?
"Ťažko povedať, aby som nikoho neurazil. Ján Jamriška zo Zvolena, Jano Blaho, Milan Hvižďák či Vladimír Urban z Košíc. Mal som vyše tridsať absolventov, ale nie všetci sa uchytili. Škola nenalieva talent, len naučí remeslo. Ale ak aj nerobia priamo choreografov, uplatnia sa prifestivaloch či v manažmente."
Ako sa dívate na prácu Jána Ďurovčíka?
"On je jeden z tých vydarených, aj program k mojim narodeninám režíroval. V jeho tvorbe cítiť, že vyšiel z ľudoviek."
Nemáte však výrazného a jasného nasledovníka. Alebo áno?
"Niekedy sa ľudia v škole dobre ukazujú, ale v praxi potom všeličo nezvládnu."
(FOTO - Ctibor Bachratý)
Akú majú dnešní mladí ľudia motiváciu tancovať v Lúčnici?
"Radosť a to, že sa im páči, čo Lúčnica robí. Keby ju nemali, tak nevydržia tvrdé podmienky prípravy. Dnes už nie sú takým lákadlom zájazdy do zahraničia. Stále som si myslel, že je dobré spojiť amatérske nadšenie tanečníkov s profesionálnym vedením a výkonmi. To amatérske myslím v dobrom slova zmysle - je totiž typické pre ľudovú tvorbu vôbec. Keď bola príležitosť, tak si ľudia zaspievali. My chceme uchovať práve spontánnosť, ktorá u profesionálov niekedy chýba. Ale musíme dodržiavať aj zákony divadla."
Ako dobre sú pripravení tí, ktorí k vám prichádzajú na prijímacie skúšky?
"Väčšinou poznajú štýly regiónov, tancujú technicky slušne, ale chýba im často spontánnosť, precítenosť a pravdivosť. Aby ich tanec nevyzeral formálne, treba im pripomínať prostredie, kde folklór vznikal, priúčať ich duchovnej stránke, aby neklamali sami seba."
Neklamať v tanci? Čo to znamená?
"Nepredstierať, ako v každom umení. Aby to nebola len masa, ktorá dobre vyskakuje."
Príde niekedy niekto, kto náš folklór predá do zahraničia ako komerčný hit podobný írskemu tancu?
"Naši tanečníci sú väčšinou vysokoškoláci, a tí nemôžu chodiť na dlhé turné. Najdlhšie turné bolo v 1956 v Južnej Amerike, to trvalo skoro pol roka. Ale Slovensko je, čo sa týka folklóru, úplne výnimočne bohaté. Každý región má iný krok, iný štýl, inak sa tam spieva. Ľudia veľmi nevedia, kde je Slovensko, ale keď počujú našu hudbu a vidia naše tance, vtiahne ich to."
Keď sa dívame na staršie filmy ako Rodná zem, najviac akoby zastaral ten všeobecný pocit radosti. Nebolo to vtedy len trochu nanútené budovateľské nadšenie?
"Nie. Po vojne sme pocítili uvoľnenie, preto bola naša radosť spontánna. No niekedy sa to aj preháňalo, lebo niektorí stranícki funkcionári považovali folklór za jediné pravé umenie."
Uvedomovali ste si, že je aj Lúčnica istým nástrojom propagandy?
"Občas odo mňa požadovali, aby sme v rámci našich programov riešili spoločenské či ideologické problémy. Sem-tam sa našli ľudia, ktorí také niečo za peniaze či výhody urobili, ale my sme to nikdy nerobili, ani sme nechodili na nejaké predvolebné akcie. A Lúčnica sa nakoniec páčila aj komunistom, ktorí sa ňou hrdili a páči sa aj demokratom."
Ale po nežnej revolúcii sa aj tak mnohí pozerali na folklór krivo, pretože ho podporovali komunisti.
"A divadlá či filharmónie boli tiež zlé? Aj tie komunisti podporovali. Všetci sme mali ísť do podzemia? Ja túto robotu dodnes robím z vnútorných pohnútok. Našťastie som nebol straník, robil som si len svoje. A nakoniec sa zistilo, že to bola správna cesta."
Pri cestách do zahraničia ste mali istotne medzi sebou stále aj nejakého tajného agenta.
"V prvých rokoch sme ich mali dokonca oficiálne, ale potom ich naši zahraniční partneri neradi videli vonku. Ale iste boli s nami aj potom, lebo po každom našom zájazde zodpovední ovládali, čo sa dialo"
Vedeli ste, kto bol tým tajným?
"Nie vždy."
Dozvedeli ste sa to po revolúcii?
"Niečo, ale ani som po tom nepátral, veľmi nám neuškodili. Hoci stávalo sa, že niektorého z našich tanečníkov ešte aj z vlaku vytiahli, keď naňho prišli anonymy. Pri každej ceste sme pre všetkých potrebovali súhlasy od skupinových, ročníkových aj fakultných vedúcich, od zväzákov, od akademickej obce a nakoniec aj od štátnej bezpečnosti. Ale najlepších tanečníkov sa mi väčšinou na zájazdy dostať podarilo."
Zostali vám nejakí tanečníci v zahraničí?
"Zostali, ale nebolo ich veľa. V Bruseli na Expo 1958 zostali štyria. Potom sa jedna vrátila, dva roky sme potom nikam nechodili, vraj pre zlú výchovnú prácu s kolektívom. Sám sa čudujem, že sa mi podarilo preplávať cez všelijaké spoločenské zmeny a ochrániť Lúčnicu pred direktívnymi zásahmi."
Ostatnú knihu o vás napísal Drahoslav Machala. Prečo?
"Písal na Lúčnicu priaznivé kritiky. Dakedy chcel natiahnuť do knihy aj nejakú politiku, ale my sme to so ženou odmietali. Chceli sme, aby to zostalo podľa možnosti čisté, politika v umení nikdy nepomáhala."
Mali ste ako dlhoročný šéf aj diktátorské sklony?
"Do istej miery musí byť človek diktátor, nakoniec som to vždy bol ja, kto bol za program zodpovedný. Presadzoval som to, o čom som presvedčený, že je dobré, a už som kadečo prežil. Ak by som sa veľa ráz zmýlil, tak by mi neverili. Ale ja počúvam aj názory tanečníkov a mojich umeleckých spolupracovníkov."
Zostal podľa vás v ľudovom tanci ešte aj dnes istý sexuálny náboj?
"Isto, je to istý druh komunikácie a ja to vo svojich choreografiách priznávam. Snažím sa získať zo žien v dobrom zmysle to, čo na nich obdivujeme."
Pamätáte si ešte mená všetkých svojich tanečníc?
"Hlavne sólistky v tanečnom súbore si pamätám takmer všetky. Pri nejakom výročí som raz jednu nespoznal, až sa pre to rozplakala."
Ale vždy ste mali medzi nimi obľúbenkyne, však?
"Ale to každý má!"
Preferovali ste ich?
"Čoby nie! Ale väčšinou som mal pravdu. Dakedy som sa zmýlil, a aj som ich vymenil, čo sú veľmi háklivé veci. Ale v prvom rade išlo o to, aby to bolo dobré."
Vzniká folklór aj dnes?
"Do istej miery áno, hoci na dedinách už tiež len šumia televízory. Ale keď už prídeme niekam zatancovať, páči sa to aj mladým. To, čo robíme, považujú v Amerike za moderné umenie, hoci čerpáme z ľudových tradícií. Nehľadia na nás ako na krpčiarov ale ako na vynikajúcich umelcov."
Má folklór dostatočné miesto v médiách?
"Mohol by byť aj väčší, ale netreba to robiť nasilu, niečo uprednostňovať, vo všetkom treba mať mieru. Horšie je, že kultúra sa zredukovala na lacnú zábavu."
A tanec nie je zábava?
"Áno, ale ušľachtilá. Nepáči sa mi, že všetko berieme len zvonku. Boli sme dlho izolovaní, teraz zas odhadzujeme všetko domáce, dobré aj zlé. V Bratislave sa stavajú nové štvrte, ale každá má anglický názov. Čo to je? Ideme sa poodniať, slováčikovia? Toto je strata zdravého sebavedomia. Nemyslím si, ako tí z SNS, že sme pupok sveta, ale k tomu, čo je dobré, by sme sa mali priznávať. Česi si skôr vedia vážiť, čo majú, my sme na to ešte nedorástli. Treba vedieť, čo sa robí vo svete, poučiť sa z toho, ale nie to všetko napodobňovať."
Cvičíte každý deň, aby ste sa udržali v kondícii?
"Teraz som trochu cvičil, lebo som bol operovaný na chrbticu. Ale inak som mával dosť pohybu pri práci."
Ste pri pohľade na svoj život spokojný?
"Viac áno ako nie."
Keby ste mali dvadsať, vaši rovesníci by sa vás určite spýtali: na čom frčíte?
"Sama povaha choreografickej práce je taká, že sa musím držať. V mojich rokoch by si človek aj uľavil, ale nemôžem si to dovoliť, musím aj vnútorne držať s tanečníkmi, nesadnúť si tam ako dedko, keď od nich vyžadujem, aby do tanca dali toľko zo seba. Tá energia je vzájomná. Ale my to máme v rode. Môj otec aj jeho bratia vedeli prejaviť svoj temperament. To sa mi páčilo na tom strednom Slovensku, že tam mali ľudia tvrdý život, ale keď išli na zábavu, tak sa zabávali. Obdivoval som, kde sa v nich berie tá sila. Neboli to ani takí mocní chlapi, ale vedeli si zjednať autoritu, až išiel strach. Keď sa postavili pred muziku, svet patril im."
Nechýba nám teraz kus tejto suverenity?
"Je taká doba. Keď robia prieskumy spokojnosti medzi ľuďmi, všetci bedákajú, ale pred každým domom stojí auto. Stúpajú nároky, človek je stále nespokojný, čo je dobre, ale treba mať aj odhad, aké to bolo u nás predtým. Veď bolo aj horšie a vyžili sme."
