Vyšiel som z izby predizbou, ktorá vedie pozdĺž rieky

Éra hippies sa skončila už pred  štyridsiatimi rokmi, ale kult Brautiganovej knihy, ktorý sa vtedy zrodil, žije naďalej.

Tento román sa začal 13. mája 1964 v dome v Bolinas, Kalifornia, a skončil sa 19. júla 1964 v prednej izbe na Beaver Street 123 v San Franciscu, Kalifornia. Takto vyzerá záver knihy Richarda Brautigana V melónovom cukre, a hneď táto veta môže byť úvodom k špekulovaniu nad tým, čo sme to vlastne dočítali.

Pravda, už vopred sme vedeli, že ideme čítať kultovú knihu, nielen zbožňovanú obdivovateľmi bítnickej generácie a vyznávačmi hnutia hippies, ale tiež vysoko cenenú literárnou kritikou. Táto vedomosť nás nenechala nedotknutých, no to nemení nič na fakte, že priznávame spontánne a úprimné očarenie nezvyčajným textom.

Ilúzia rozprávky

Spomínaná záverečná veta knihy nie je najpodstatnejšia, ale je príznačná a je bodkou, či skôr otáznikom (a nie jediným) za celým príbehom utopickej komunity jaZMARU v pomyselnom čase a priestore. Rozprávač totiž v zrube nad jaZMAROM priebežne píše (túto alebo inú?) knihu („len tak, čo mi zíde na um: jedno slovo za druhým“), a keď na konci oznámi, že ju písal v Kalifornii, môžeme to už brať ako fakt, veď v San Franciscu naozaj Brautigan žil. Lenže podľa všetkých jeho biografií knihu V melónovom cukre napísal v roku 1968...

Jeho rozprávanie je detsky jednoduché a postavy a kulisy dokonale rozprávkové. Hovoriace tigre, ktoré žerú dospelých a potom ich deti doúčajú matematiku, príjemné mestečko jaZMAR, kde je takmer všetko z melónového cukru, rieky, ktoré majú len niekoľko centimetrov a na ich dne sú v obrovských sklenených truhlách pochovaní mŕtvi, či neurčité a nepredstaviteľné obydlia splývajúce s prírodou („vyšiel som z izby predizbou, ktorá vedie pozdĺž rieky“).

Poetika verzus brutalita

A k tomu rozprávač, ktorého život sa deje v melónovom cukre a ktorý nemá obvyklé meno, vlastne žiadne, zato však ponúka veľa tipov, ako ho možno volať. „Mohla byť už polnoc a oheň v sporáku vyzváňal ako zvon. To je moje meno.“ Napríklad.

Mylný dojem, že ide o literatúru pre deti, paradoxne posilňuje aj prekrásna grafická výbava tohto prvého slovenského vydania. Detská poetika jazyka so zmyslom pre humor („ostatní povedali, že si pôjdu po svojom, a tak si išli po svojom“) je však v protiklade s brutalitou rituálnych samovrážd či chladnokrvne a bez emócií prijímanej smrti najbližších.

Brautigan nám nedáva šancu na hľadanie logiky v jeho surreálnom svete, text sa môžeme pokúšať skladať a znovu rozkladať, ale najlepšie je nechať sa ním unášať a vychutnávať si jeho živú hravosť. A aj vtedy, a možno vtedy najviac, sa začnú vynárať kontúry dôvodov jeho obrovského ohlasu.

Samovražda ako zrkadlo

Kniha je totiž úzko spätá s obrazom Ameriky 60. rokov, túžob jej avantgardných poslov a ich nasledovníkov. Mestečko jaZMAR je stelesnením návratu k prírode, kým neďaleké Zabudnuté diela, kde žije záporný hrdina doJED a jeho opití kumpáni, sú symbolom bývalého pretechnizovaného sveta. Zabudnuté diela sú neohraničené do diaľky i hĺbky, z ktorej jeho obyvatelia neustále vykopávajú haraburdy niekdajšej civilizácie a z nich pália whisky.

Lenže práve banda opilcov, z ktorej išiel strach, však nakoniec namiesto obávaného útoku na jaZMAR mu „len“ nastaví zrkadlo nečakanou hromadnou samovraždou.

Nie je to síce úplne v duchu hipisáckej potreby lásky a nie vojny, ale aj táto neagresivita konvenuje s vnímaním sveta kvetinových detí. Podobne ako výzva rozprávača, aby sme sa všetci usilovali vždy konať len to najlepšie. A zaručený návod, ako dosiahnuť tento vzdialený cieľ? „Iba skrz melónový cukor.“