Vojna je miesto, odkiaľ sa človek nikdy úplne nevráti

Stretnutie mladých fotografov je v istom zmysle osudové, ale  nejde o lacný romantický výbuch vášnivej lásky.

Peter Arnett, ktorý reportoval o začínajúcej vojne pre televíznu stanicu CNN priamo z Bagdadu, nie je  jediným „patrónom“ vojnových reportérov. V blízkosti (alebo priamo uprostred) konfliktov sa vždy vyskytovali kronikári a zapisovatelia. S vývojom technológie zabíjania nepriateľa sa zdokonaľovali aj možnosti reportérskej práce. K slovám pribudli fotografie a pohyblivé obrázky. Jediné, čo zostalo rovnaké, je riziko a jedinečná povaha ľudí, ktorí sú ochotní takémuto novinárskemu kamikadze venovať  energiu a talent.

Vychytené logo kvality

Historický román Susany Fortesovej Čekání na Roberta Capu (preklad Athena Alchazidu, Host 2011) je literárnym holdom vojnovým spravodajcom, ktorí ­ ako sama píše ­  „ukázali, že existujú cesty bez spiatočného lístka a že vojna je miestom, odkiaľ sa človek nikdy úplne nevráti“.

Hlavné postavy románu skutočne žili a ich profily sú súčasťou moderných dejín fotografie. Robert Capa a Gerda Taro. Románový príbeh sa prelína s ich skutočnou osobnou históriou vo chvíli príchodu do Paríža. Nemecká židovka s poľskými koreňmi, smelá a sebavedomá Gerda, rovnako ako mladý talentovaný Erdo z Budapešti utiekli do centra európskej inteligencie pred silnejúcou nacistickou hrozbou.

Dvaja mladí ľavicoví idealisti si rozumejú akosi prirodzene. Sú omámení budúcnosťou a súčasne vystrašení z lavíny nebezpečného vývoja. Gerda je fascinovaná možnosťou pozerať sa na svet parížskych tržníc a kaviarní cez hľadáčik fotoaparátu. Výborne rozumie aj nutnosti aktívneho marketingu pre „svojho“ fotografa. Vyrába legendu, z Erda sa stáva americký fotograf Roberto Capa. Toto meno sa mení na vychytené logo kvality fotoreportáží.

Občianska vojna v Španielsku sa pre túto dvojicu stala nielen reportérskou výzvou, ale aj ich spôsobom protifašistickej angažovanosti. Roberto vyfotil zomierajúceho milicionára, tento záber sa dodnes uvádza v top-ten najslávnejších fotografií 20. storočia. Gerda sa pohybuje tak nebezpečne blízko zomieraniu a smrti, až sa práve v Španielsku zaradí k tým, „komu zvonia do hrobu“.

Reinkarnácia Petra a Lucie

Tu román stíchne. A ako príbeh pokračoval? Capa fotil vylodenie v Normandii, iba s fotoaparátom bežal popri spojeneckých vojakoch na pláži Omaha. Po vojne založil agentúru Magnum Photos. Zomrel v roku 1954 po výbuchu míny vo Vietname.  Zaujímavosťou je, že matka Roberta Capu pochádzala z Veľkých Kapušian.

Fortesová napísala príťažlivý román. Reálna história ho drží pri zemi, ale jej spisovateľská licencia dáva obrazu parížskeho života v predvečer vojny a scénam zo Španielska neočakávanú silu. Mladá reportérska dvojica konfrontovaná s vojnovou hrozbou je novou reinkarnáciou Petra a Lucie. Ich ambicióznosť a slobodomyseľnosť je ohrozovaná niečím iným ako len bežnými banalitami neúspechu či profesijného zlyhania.

Vojna je hraničnou situáciou pre všetkých, osobné dospievanie dostáva nevídanú dynamiku. Tento román je nakoniec (miestami až príliš patetickým) najmä protivojnovým vyznaním.