Kým ešte v roku 1900 bola väčšina obyvateľov Západu na svoju civilizáciu hrdá, dnes sa tento pocit vytráca
Téma rozpadu štátov, impérií a celých civilizácií je fascinujúca pre súčasníkov i pre nasledujúce generácie. Veď koľko kníh sa už popísalo o páde Rímskej ríše? A koľko ďalších o postupnom úpadku Byzancie, nacistického Nemecka či Sovietskeho zväzu?
Autori v nich analyzujú vonkajšie ohrozenia i vnútornú nestabilitu štátov a ich politických režimov, aby nakoniec vyriekli ortieľ, kto alebo čo za rozpad môže, akú váhu treba prikladať prílišnému zväčšeniu ríše, vnútorným rozporom v rámci vládnucej elity, tvrdosti dobyvateľov, spokojnosti obyvateľov či ich strate viery v spoločnosť, ktorej sú členmi.
Storočie hrôz
Na veľkú kopu publikácií podobného zamerania prispela pred piatimi rokmi aj dvojica britských autorov Richard Koch a Chris Smith. Vo svojej knihe Samovražda Západu (vyd. inaque.sk), ktorá nedávno vyšla v slovenskom preklade, si kladú štyri základné otázky. Je na našej civilizácii niečo osobité? Prečo bola taká úspešná? Prečo je dnes v ohrození? A napokon: Prežije vôbec?
Prvé, čo človeku môže napadnúť pri tomto druhu otázok, je pochybnosť. Od vydania prvého zväzku Zániku Západu z pera Oswalda Spenglera sa vyrojilo veľké množstvo prorokov apokalypsy a koniec našej civilizácie stále nevidno. Iste, uplynulé storočie bolo, čo sa týka napríklad ľudských obetí, najstrašnejšie v histórii ľudstva. Za necelých 75 rokov Európa a s ňou celý svet prežili dve najväčšie vojny, holokaust, gulag, Veľkú hospodársku krízu či rozpad koloniálnej moci.
Ale v čase najväčších európskych hrôz sa na druhej strane Atlantiku zrodila svetová superveľmoc, ktorá ešte stále nemá obdobu. Spojené štáty, najväčšia ekonomika sveta je jednak schopná vojensky zasiahnuť kdekoľvek na svete, ale tento svet tiež dokáže ovplyvniť prostredníctvom svojej mäkkej sily.
A napokon, ani samotná Európa na tom nie je na prvý pohľad najhoršie. Nech si už o súčasnom stave jej integrácie myslíme čokoľvek, po vojnových hrôzach (v našom prípade až po páde komunizmu) dokázala nájsť spoločnú reč a namiesto pomsty za minulé príkoria spolu vcelku úspešne kooperuje.
Podpílený konár
A predsa máme podľa Kocha a Smitha problém. Autori knihy totiž tvrdia, že kým ešte v roku 1900 bola väčšina obyvateľov Západu na svoju civilizáciu hrdá, dnes sa tento pocit vytráca. Príčinou vraj nie je ani ekonomická situácia, ani vonkajší nepriatelia, ale fakt, že väčšina prestala veriť myšlienkam, ktorým Západ vďačí za svoj úspech.
Kresťanstvo, optimizmus, vedu, rast, liberalizmus a individualizmus autori považujú za šesť pilierov úspechu Západu, ale tiež za oblasti, ktorých kolaps by znamenal kolaps celej civilizácie.
Ako úplne najzraniteľnejší z pilierov vidia autori liberalizmus. Problém je, že okrem vonkajších hrozieb sa ohrozuje aj sám.
Napríklad tak, že liberálne demokracie vedú podľa autorov knihy intenzívnu vojnu proti terorizmu. Táto vojna si však už viackrát vyžiadala obmedzenie slobody domáceho obyvateľstva. Koch a Smith píšu, že ani „liberálny imperializmus“, uplatňovaný napríklad na krajiny Blízkeho východu, nie je tým správnym spôsobom, ako zvýšiť počet slobodných krajín. Skôr naopak.
Liberalizmus vyhral na Západe v takmer všetkých dôležitých otázkach – zrušenie otroctva, všeobecné volebné právo, koniec diskriminácie mnohých skupín obyvateľstva... Dnes však zomiera na krásu a relativizmus dotiahnutý ad absurdum.
„Nekritická úcta ku všetkým kultúram, všetkým ľuďom a všetkým názorom je predzvesťou prijatia antiintelektualizmu a antiliberalizmu. Ak je všetko relatívne, potom možno všetko – kanibalizmus, genocídu – ospravedlniť. Snaha pochopiť všetky postoje a názory môže v liberálnej mysli viesť k presvedčeniu, že ak nás nejakí fanatici, napríklad samovražední bomboví atentátnici, nenávidia, potom sme museli urobiť niečo, čo túto nenávisť vyvolalo. A toto je našou vlastnou samovraždou...“
Koniec?
Sú zlé predtuchy apoštolov apokalypsy opodstatnené? Dá sa vôbec rozpadom civilizácie zaoberať v čase, keď ešte existuje? Nie sú podobné reči plačom nad svetom, ktorý nezomiera, ale sa len mení?
Dejiny ukazujú, že schopnosť rozpoznať skutočné ohrozenie má len málo ľudí. Naopak, strašenie neexistujúcimi hrozbami zaberá na milióny. Kde sú v tomto prípade Koch a Smith? Obava, že patria k prorokom, ktorí sa nemýlia, je opodstatnená. Keď v ničom inom, tak minimálne v pohľade na súčasný liberalizmus a jeho schopnosť popierať samého seba.
Ďalšie knihy k téme
Patrick J. Buchanan: Smrt Západu
Mladá fronta, 2004
Buchanan v knihe opisuje zánik Západu. Príčinu vidí v strate jeho hodnôt, predovšetkým potom v strate židovskej a kresťanskej viery. Vinu za to dáva ideám štyroch mysliteľov, „štyrom, ktorí stvorili revolúciu“, marxistickým teoretikom G. Lukácsovi, Gramscimu, Adornovi a Marcusovi. Tí sú podľa neho zdrojom kultúrnej revolúcie a pokračovania studenej vojny, kultúrnej vojny. Jej dôsledkom potom sú pokles pôrodnosti (vymieranie obyvateľov Západu), masové prisťahovalectvo z krajín tretieho sveta, interrupcie, antikoncepcia a vytváranie svetovej vlády. Štatistické čísla uvádzané v knihe v prípade Českej republiky, ktorej obyvateľstvo je v podstate produktom tejto revolúcie, patria k najhorším v západnom svete. Nesmierne pútavá kniha, ktorú však čitateľ môže stráviť len vtedy, ak sa zbaví všetkých svojich predsudkov k náboženstvu a viere.
Oswald Spengler: Zánik Západu. Obrysy morfologie světových dějin
Academia, 2010
Že Západ má v sebe, vo svojom civilizačnom úspechu, už pripravený svoj zánik - táto hrozivá, ale súčasne i temne príťažlivá myšlienka sa vracala znovu a znovu, vo chvíľach kríz rôzneho druhu, celozápadných i lokálnych, aj len personálnych, autorských. Vracala sa v dielach vedeckých, mysliteľských i literárnych - a zvlášť v dielach, v ktorých sa prvok odborný a umelecký rôzne prelínajú a vzájomne potenciujú. Jedným z vôbec najvplyvnejších diel s touto témou sa v dvadsiatom storočí stala kniha Oswalda Spenglera, ktorá svojím názvom vracia do hry onú prapôvodnú významovosť pojmu Západ, sugerujúcu zánik, súmrak, tmu a smrť: Untergang des
Abendlandes, Zánik Západu.
