So záujmom, a priznám sa aj zvedavosťou, som vzala do ruky básnickú zbierku Petra Krištúfka, prozaika, finalistu ceny Anasoft litera, režiséra dokumentárnych a hraných filmov.
Krásna, zaujímavo urobená kniha z Knižnej dielne, nazvaná 75W a ilustrovaná Martinom Grochom tak, že pritiahne predovšetkým mladšiu generáciu (čo bol, myslím, prvotný cieľ edície veršeonline).
Krištúfkov výsostne súčasný pohľad je dobrou poéziou a myslím, že jednou veľmi produktívnou líniou v pomerne rozpačitej produkcii mladej a mladšej strednej generácie básnikov.
Básne o celkom jednoduchých situáciách a veciach (na prvý pohľad) si nás od prvého riadka získajú naliehavosťou výpovede, silou ponúkaných obrazov a predovšetkým neskutočne presným pozorovacím talentom: v básni sa zjavujú detaily „filmované“ citlivým okom, uchom aj pokožkou a akýmsi zvláštnym orgánom, ktorý by som nazvala „srdcomozgom“.
Báseň Hostina vystavaná z rôznych obrazov si vzala nemalú úlohu: dotýkať sa tajomstva života pomocou našej biológie s použitím morbídneho obrazu, ktorý spĺňa svoju funkciu: „Príbory zvonia a zjedené zvieratá / pomaly dvíhajú hlavy, / otvárajú unavené oči. / Pozorujú nás, ako žijeme na doraz, / ako dômyselne / opotrebovávame svoje telá.“
V básni, ktorá sa úspešne pokúša na malej ploche zachytiť to univerzálne, podstatné, sú atribúty, ktoré spoluvytvárajú to, čím a kde žijeme: láska, bozkávania, kosti, mäso, oči, číry vzduch, kostry, vône, smiech, dážď, noc, umieranie. V tejto básni je aj metafora, ktorá sa skutočne vydarila: „Mravce trpezlivo rozoberajú krajec chleba v záhrade.“ Možno ani my nerobíme nič iné, len na vyššom stupni špirály.
Dážď a voda sú Krištúfkovi blízke, a tak v básni Dom, v ktorom prší, je voda všade. Asociácie ma vedú k Tarkovského filmu Nostalgia (je to inšpirácia, za ktorú sa netreba hanbiť, variácie sú zvládnuté - koniec: apokalypsa?).
Najvydarenejšou básňou zbierky je text Anjeli. Jedným dychom úžasný obraz zostávajúci sám v sebe, povýšený na podobenstvo, zjavenie. Tu je každý komentár zbytočný.
Báseň za básňou, texty prerušené znepokojujúcimi obrázkami Martina Grocha, atmosféra „akože sa nedeje nič mimoriadne“, napríklad autor sedí na lavičke v zastrčenom parku, pozoruje vrany a príde k nečakanému priznaniu, že je slabý na boj sám so sebou.
Ešte by sa dalo napísať o Uchu, „v ktorom skrútený ležíš“. Autor tuší temné súvislosti medzi uchom a embryom a našou ontológiou. Ucho, ktoré nás počúva, ktoré počuje biť naše srdce vnútri: tmavé biele. Zvláštne spojenie. Výborné.
Autor: Mila Haugová
