Ako sa robí hit: Na koho to slovo padne

Javisková groteska Divadla Astorka patrí medzi najobľúbenejšie slovenské činoherné tituly

O hite nemusíme hovoriť len v súvislosti s muzikou. Nečakane sa ním môže stať aj úspešná kniha, film alebo divadelná inscenácia. Napríklad Na koho to slovo padne - dnes už široko-ďaleko známa javisková groteska, ktorá v roku 1998 odštartovala úspešné pôsobenie piatich mladých hercov na scéne slovenského divadla aj na televíznych obrazovkách.

Cuki, bývalý trestanec, namieri revolver na skupinu štyroch chlapov. Všetci si začínajú uvedomovať, v akej situácii sa ocitli a čo to znamená mať zbraň. V uzavretom priestore ju chce držať každý, pretože len tak môže ovládať situáciu aj skupinu ľudí, v ktorej sa ocitol. Kto má zbraň, má moc.

Také scény poznáme z mnohých filmov. V divadle je to však iné. Keď sedíte v hľadisku, určite vám pri pohľade na pištoľ občas behá po chrbte mráz a hlavou myšlienka: je naozaj divadelná? Nezamenil ju niekto za naozajstnú?

Zbraň je moc

Cuki je jedna z piatich postáv divadelnej hry Na koho to slovo padne. Prichádza so zbraňou ako prvý, po ňom sa jej na striedačku postupne zmocňujú aj ostatní čudní pánkovia - národovec z Detvy, chudáčik so zápalom mechúra, aristokrat a intelektuál. A ako to už chodí, každý z nich reaguje na zbraň ináč, po svojom. Mrazivé scény strieda humor, a to taký, že mnohým divákom tečú slzy smiechu.

Autorom úspešnej grotesky je maďarský spisovateľ, dramaturg a dramatik Gábor Görgey (1929). Vznikla ešte v roku 1969 a doma v Maďarsku sa odvtedy dočkala mnohých stvárnení. Jej mimoriadne úspešné naštudovanie na Slovensku má na svedomí dnes už známa partia „chalaňov“ - Marián Miezga, Lukáš Latinák, Róbert Jakab, Juraj Kemka a Vladimír Kobielsky.

S úspešnou hrou vystúpili aj v Los Angeles

Pod krídla Astorky

V čase vzniku inscenácie boli jej protagonisti ešte študentmi. Písal sa rok 1997 a na Slovensku stále zúril mečiarizmus. V treťom ročníku VŠMU sa schyľovalo k príprave absolventského predstavenia. Dievčatá z ročníka pripravovali s Milkou Vášáryovou a Martinom Hubom inscenáciu hry Orchester Jeana Anouilha. Skupina chlapcov okolo pedagóga (a zároveň herca, režiséra aj skladateľa) Petra Mankoveckého hľadala čosi pre seba.

Dala na slová Juraja Kemku, ktorého hra nadchla v martinskom divadle. Inscenáciu naštudovali a onedlho sa začala stretávať s priaznivým ohlasom. Nakoniec sa v divadelnej sezóne 1997/1998 aj stala objavom. Odvtedy patrí medzi najobľúbenejšie slovenské činoherné tituly a stále je v repertoári. Pod svoje krídla si ju vzalo divadlo Astorka, v ktorom sa herci po skončení štúdia usídlili.

Vždy vypredané

S predstavením cestujú herci po celom Slovensku. Zúčastnili sa na viacerých festivaloch doma i v zahraničí, hrali v rôznych kútoch Európy aj sveta. Bláznivú komédiu vôbec nepoznačilo, že ju herci hrajú už štrnásť rokov, možno práve naopak. Veľa divákov ju videlo viac ráz, pretože je to ich ‚kultové‘ predstavenie. Každý z nich vám potvrdí, že zážitok je taký, akoby ste hru videli prvýkrát – maximálne nasadenie, svieži nevyvetraný humor, silné emócie.

Predstavenia sú vždy vypredané a protagonisti zožínajú všade ovácie. Zo zahraničia si priniesli ceny, diplomy, ďakovné listy a dokonca aj veľký gobelín, ktorý teraz visí v mužskej šatni Astorky. V USA odohrali predstavenie v Los Angeles. Stadning ovation v Srbsku a obrovský úspech v Maďarsku potvrdzujú, že Na koho to slovo padne je naozajstným divadelným hitom a zostane ním dovtedy, kým ho pätica hercov bude hrať.

Veľa ľudí prirovnávalo naše postavy k vtedajšej vláde

O tom, ako sa rodila inscenácia Na koho to slovo padne, rozpráva jeden z protagonistov, herec MARIÁN MIEZGA.

Aká bola v polovici deväťdesiatych rokov atmosféra v spoločnosti? S akými pocitmi ste vtedy robili divadlo?

Veľa ľudí prirovnávalo postavy z inscenácie k vtedajšej vláde. Nám to ani nenapadlo. Možno aj v tom je aktuálnosť hry. Má pevnú konštrukciu - päť rozličných charakterov a jedna pištoľ v miestnosti. Kto má zbraň, vládne nad ostatnými. Aké jednoduché, a práve v tom je tá sila.

Ovplyvnil vznik tejto inscenácie vaše priateľstvo s ostatnými protagonistami?

Myslím, že práve jej vznikom sme sa dali dokopy, kamarátsky aj ľudsky.

Hrali ste mafiána Cukiho, ako si spomínate na študovanie tejto postavy?

Pôvodne sme čítali všetky postavy na striedačku. Manky (Peter Mankovecký) nás počúval a postupne sme sa každý skamarátili s jednou z nich. Myslím však, že to bolo tak trochu aj dopredu predurčené.

Ako sa inscenácia dostala až do Astorky?

V tom čase to na VŠMU fungovalo tak, že po premiére sa uskutočnili tri-štyri reprízy inscenácie a bolo po nej. Nám to bolo ľúto a skúšali sme hrávať pravidelne oba naše absolventské kusy. Po škole sme to hrávali aj v priestoroch vojenských kasární, pretože sme s touto inscenáciou nastúpili do Armádneho súboru. Bolo to za pomoci Juraja Slezáčka. Potom sme to hrali ako prenájmové predstavenie v Astorke, za pomoci Jozefa Krasulu v Čiernom Havranovi, a nakoniec si nás k sebe prichýlila Astorka.

Aké sú spomienky na cestovanie po zahraničí?

Precestovali sme celé Slovensko, nezabudnuteľné predstavenia boli ešte za študentských čias vo francúzskom Nancy. Hrali sme ju v Budapešti, v austrálskom Sydney, v Los Angeles, v Prahe aj v Malackách. A spomienky sú obrovské a super.

Eva Andrejčáková